Bronzový voľnoštýliar z OH 1980 v Moskve Dan Karabin oslavuje 70
Jozef Lohyňa získal aj titul majstra sveta a celkove viac medailí na vrcholných podujatiach, Jozefa Herdu zase ozdobili spomedzi všetkých slovenských borcov na žinenkách najcennejšou olympijskou medailou (striebornou už v Berlíne 1936), ale jeden primát bronzovému olympionikovi z Moskvy 1980 Danielovi Karabinovi nikto nevezme – ako prvý Slovák sa stal zápasníckym majstrom Európy. Nitriansky rodák dlhodobo žijúci v Prahe Dan Karabin oslavuje 18. februára sedemdesiatku.
Dan Karabin nepochybne patrí medzi najväčšie postavy v histórii slovenského zápasníckeho športu. Podobne ako ďalší pred ním aj po ňom však svetovú slávu dosiahol počas pôsobenia v Prahe.
V rodnej Nitre začínal najprv s ľadovým hokejom – hrával na pravom krídle. So zápasením začal ako štrnásťročný. Učil sa za autoklampiara a zároveň trénoval. V oddieli AC Nitra pod trénerským vedením Jozef Svitača rýchlo prejavil voľnoštýliarsky talent. Až taký, že tréner v RH Praha Antonín Splítek ho už v osemnástich zlákal do strediska vrcholového športu v hlavnom meste.
Karabinovou silnou zbraňou sa stal chmat zvaný „okienko“. robil ho tak rýchlo, že aj súperov, ktorí naň boli pripravení, ním často zaskočil. Už rok po prestupe do RH Praha (v roku 1974) sa stal juniorským majstrom Európy – ako vôbec prvý borec, odchovaný na československých žinenkách.
Ďalší rok získal Dan na ME striebro už medzi mužmi, keď nad jeho sily bol len Pinigin zo ZSSR a v roku 1976 sa v Leningrade stal európskym šampionóm! To bol raketový vzostup. Lenže platil zaň veľkú daň - už v dvadsiatke ho sužovali zranenia. Olympijskú súťaž do 74 kg na OH 1976 v Montreale zo zdravotných dôvodov ani nedokončil, proti Juhoslovanovi Ristovovi si poranil koleno.
Zranenia Karabina v ďalších rokoch viackrát pripravili o štarty na vrcholných podujatiach. Na majstrovstvách Európy zápolil za ďalších osem rokov len štyrikrát, ale medailu už nezískal.
Na európskom šampionáte niekoľko týždňov pred olympiádou 1980 v Moskve, ktorý sa konal na slovenskej pôde – v Prievidzi – skončil štvrtý. Chcel doma zaútočiť až na zlato, ale v súboji s Gruzíncom vo farbách ZSSR Makasarašvilim si vykĺbil lakeť. Potom si zase poranil rameno na druhej ruke. Napriek tomu sa pod vedením Antonína Splíteka v klube a Ivana Kormaňáka v reprezentácii dokázal predsa len ako-tak pripraviť na hry.
Na OH v Moskve Karabin prvé tri zápasy v kategórii do 74 kg jasne vyhral. Postupne zdolal Juhoslovana Ristova, Švajčiara Marra aj Maďara Fehéra. S obhajcom zlata Piniginom zo ZSSR prehral 1:11, ale situácia v turnaji sa zamotala, keď Pinigin pokazil ďalšie dva zápasy.
Namiesto domáceho borca napokon do boja o medaily išiel Dan. S neskôr strieborným Mongolom Davaadžanom prehral 5:6, hoci viedol už 3:0. Vo vyrovnanom boji ho zdolal aj Bulhar Rajčev, ktorý si vybojoval zlato. Karabinov bronz po obrovských zdravotných problémoch mal však tiež obrovskú hodnotu.
O dva roky Dan Karabin na majstrovstvách sveta v Edmontone pridal do svojej zbierky ešte hodnotnejší kov – strieborný. Zdolal ho len víťazný Kemp z USA. V reprezentácii zostal až do roku 1984. Namiesto olympiády v Los Angeles, na ktorej sa naši športovci v dôsledku bojkotu nezúčastnili, pečatil svoju veľkú kariéru piatym miestom na európskom šampionáte v Jönköpingu.
So žinenkami sa Karabin rozlúčil ako jedenásťnásobný majster ČSSR. V RH Praha potom nastúpil na post trénera. Po olympiáde 2000 v Sydney viedol necelé dva roky slovenskú reprezentáciu vo voľnom štýle.
