Erik Vlček uveril bronzu až po chvíli, končiť sa zatiaľ nechystá
Rýchlostný kanoista Erik Vlček sa radoval na svojich šiestych olympijských hrách zo štvrtej medaily. V K4 na 500 m finišoval so Samuelom Balážom, Denisom Myšákom a Adamom Botekom v sobotu krátko pred jednou popoludní japonského času na 3. mieste. K strieborným kovom z Pekingu 2008 a Ria de Janeiro 2016 pridal po Aténach 2004 druhý bronzový.
Najdekorovanejší kajakár slovenskej histórie, desaťnásobný majster sveta dlho po prejazde cieľovou čiarou nemohol uveriť, že má bronz. Kolegovia z lode i tréneri z brehu mu museli viackrát zopakovať, čo sa slovenskému štvorkajaku podarilo. Rusov v tesnom finiši zdolali o 12 stotín sekundy, čo je len veľmi tesný rozdiel.
Nečakané vykúpanie sa v Tokijskom zálive
Až po viacerých ubezpečeniach uveril, že má ďalšiu medailu do zbierky. „Nechcel som sa predčasne tešiť. Pamätám si, ako sa tešil štvorkajak s Attilom Szabóm v Barcelone 1992. Už oslavoval tretie miesto a zrazu im oznámili, že sú štvrtí,“ pripomenul Erik Vlček výsledky kráľovskej disciplíny rýchlostnej kanoistiky spred takmer troch desaťročí. Vtedy štvorkajak Róbert Erban, Juraj Kadnár, Attila Szabó a Jozef Turza prehral na kilometri s Austrálčanmi o 9 stotín sekundy. „Videl som Rusov vedľa nás a zneistel som. Potreboval som, aby mi niekto z brehu potvrdil, že sme tretí.“
V čase barcelonských hier sa Vlček učil základy kajakárskej abecedy, o štyri roky neskôr v Atlante už patril medzi slovenskú mládežnícku špičku a v roku 2000 už nechýbal na olympijských hrách.
Už v oslavnej nálade sa pri vystupovaní z lode spoločne s trénerom Petrom Likérom aj dobre vykúpal. Obaja sa chceli objať, Vlček z labilného kajaku spadol do vody a tréner letel za ním. „Ja som chcel normálne vystúpiť, už som nemal ani dosť síl plávať. Bolo mi však jedno, či vystúpim doľava do vody, alebo doprava na mólo,“ priznal 39-ročný kajakár.
Dlhá cesta plná peripetií
Za tokijskou medailou podstúpil Erik Vlček dlhú cestu plnú rôznych peripetií. Vlani po vypuknutí pandémie predčasne ukončili s ďalšími kajakármi sústredenie v Spojených štátoch. Počas karantény v lodenici v Komárne si pri nohejbale zranil pravé koleno a musel ísť na operáciu. Šesť týždňov sa nemohol ani pohnúť. Nasledovala rehabilitácia a dlhý návrat do tréningového procesu.
O jeho účasti na Hrách XXXII. olympiády sa rozhodovalo až tesne pred finalizáciou nominácie. V domácej kvalifikácii na jar bol úspešný, ale stále nemal istotu účasti v K4. Až po víťazstve v dodatkových nominačných pretekoch na petržalskom Zemníku nad Csabom Zalkom si vybojoval definitívu miesta v štvorkajaku.
„Z tejto bronzovej medaily sa asi teším najviac zo všetkých, ktoré som na olympijských hrách získal. Teraz už cítim veľkú úľavu. Ten tlak a stres boli veľké. Mám za sebou extrémne náročnú olympiádu. Už len dostať sa do Tokia bolo ťažké a dalo mi to dosť zabrať. Možno práve pre tú náročnosť sa človek najviac teší,“ uviedol Komárňan.
S Csabom Zalkom chce zostať naďalej kamarát, aj keď tentoraz mu nedoprial možnosť olympijského štartu. Zalka bol s tímom aj v Tokiu a podporoval ho.
„Už pred kvalifikáciou som Csabovi hovoril, že nech to dopadne akokoľvek, že sa budeme naďalej podporovať. Viem, aké to preňho musí byť teraz náročné.“
Oslava pre Vlčeka a Rauheho
Na svoj šiesty olympijský štart čakal do posledných dní tokijského podujatia. V piatok ušetril s ostatnými členmi posádky sily, keď z rozjazdy postúpili priamo do semifinále. V ňom skončili druhí a už mysleli na finále, ktoré sa skončilo bronzovou radosťou.
„Rusi vedľa nás ma prekvapili, keďže v žiadnej jazde neboli excelentní. Bolo to tesné. Tretie miesto je fantastické,“ radoval sa.
O svojej budúcnosti ešte v Tokiu nechcel rozprávať. Ktovie, možno sa ešte objaví aj v olympijskom Paríži 2024, aj keď pri zmienke na podujatie vo francúzskej metropole sa pousmial. V programe OH 2024 zostane K4 na 500 m, ale namiesto K2 na 1000 m sa pôjde päťstovka.
Najskôr však Vlček chce vyriešiť, ako bude vyzerať záver tejto olympijskej sezóny. Od 16. do 19. septembra sú v Kodani na programe majstrovstvá sveta. Aj keď sa konkurencia zvyšuje, chuť pretekať „oceľového kajakára“ neopúšťa.
„Stále sa cítim dobre. Keďže som sa dokázal dostať na olympijské hry, niečo vo mne ešte je. Ak nebudem mať vážny dôvod, nerád by som už teraz končil. Baví ma stále trénovať, mám výsledky i motiváciu. Stále sa mi chce ráno vstávať. Chcem si však teraz hlavne po tomto vypätí oddýchnuť a potom sa uvidí. Najskôr sa musím rozhodnúť, ako bude vyzerať zvyšok sezóny. Či ju už teraz ukončím, alebo potiahnem aj na majstrovstvá sveta,“ priznal muž, ktorému spoločne s Nemcom Ronaldom Rauhem všetci medailisti spoločne zložili poklonu. Nemecký kajakár je o dva mesiace starší ako Vlček, olympijským víťazom sa stal v sobotu druhýkrát v kariére.
Vlček je prvý slovenský športovec, ktorý sa predstavil šesťkrát na olympijských hrách. Od Sydney do Tokia ubehlo dlhých 21 rokov. V športe, akým je rýchlostná kanoistika, je úctyhodné, ak to niekto ťahá medzi elitou tak dlho.
„Za šiestimi účasťami je veľa driny, roboty. Môžem teraz pokojne povedať, že to bola maličkosť, ale určite to tak nebolo. Viem, že v našom športe dosiahnuť šesť olympijských účastí nie je jednoduchá záležitosť. Výkonnosť je nutné potvrdzovať neustále. A doma mám veľkú konkurenciu. Ale musím povedať jedno. Prežívam peknú kariéru,“ doplnil Erik Vlček.
