Erik Vlček OLY

V rodnom Komárne na tečúcej vode Váhu a jeho prítoku Stará Nitra Erik Vlček vodácky vyrastal s vidinou príkladu prvého kajakárskeho majstra sveta z Československa (1989) Attilu Szabóa, aj keď vo svojich kanoistických začiatkoch svojho veľkého predchodcu ešte intenzívne vnevnímal. Napokon jeho úspechy výrazne prekonal a stal sa najúspešnejším z plejády skvelých komárňanských kajakárov. A je aj historicky najúspešnejší pretekár v slovenskej rýchlostnej kanoistike s najväčším počtom medailí z vrcholných súťaží, zlatých kovov z nich, aj rokov vrcholnej pretekárskej kariéry. V nej pokračuje aj po dovŕšení štyridsiatky.

Vlčeka v Komárne viedlo viacero trénerov, špičkovú prípravu v mladom veku mal najmä pod vedením Ladislava Polhammera. Potom neskoršieho dlhoročného člena Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR (SŠŠR MV SR, neskôr sa transformovalo na Športové centrum polície - ŠCP) na klubovej úrovni v Komárne prevzal pod svoje vedenie Tibor Soós a v reprezentácii Pavel Blaho. Od roku 2011 ho trénuje ďalší Komárňan, o tri roky mladší Peter Likér.

Prvé veľké úspechy dosiahol Vlček v dvojkajaku s Richardom Riszdorferom. Na juniorských ME 1998 získali bronz, ale MS v Záhrebe 1999 si v K2 už vybojovali zlato na 1000 m a striebro na 500 m. V olympijskom roku 2000 mali mladíci vedno s ich „kolegom“ z Komárna, o dva roky starším Jurajom Tarrom, takú výkonnosť, že niekoľko mesiacov pred OH v Sydney sa na návrh reprezentačného trénera Pavla Blaha dali dokopy v štvorkajaku a „do partie“ pozvali aj skúseného Piešťanca Róberta Erbana. Ten sa už o osem rokov skôr na OH 1992 v Barcelone podieľal na štvrtom mieste vtedy ešte československej (ale inak čisto slovenskej) osádky K4, ale odvtedy sa sústredil len na disciplíny K1 a K2. Robo napokon pristal, že si s mladíkmi sadne do jednej lode.

Novoutvorená osádka si dala ťažkú úlohu – z olympijskej nominácie vystrnadiť štvoricu Kužel, Kadnár, Wiebauer, Chorváth, ktorá rok predtým vybojovala pre Slovensko olympijskú miestenku v disciplíne K4. Vďaka siedmemu miestu na MS si vyslúžila aj miesto v olympijskom Top tíme, čo jej zaručovalo výborné podmienky na prípravu. Už na júlových majstrovstvách Európy v Poznani sa ukázalo, že to bude súboj ako remeň. „Toptímový“ štvorkajak získal na olympijskom kilometri štvrté miesto, ale takzvaný „mladý“ štvorkajak si na neolympijskej 500 m trati vybojoval dokonca striebro.

V prvý augustový deň roku 2000 sa na Zelenej vode medzi oboma loďami odohral rozhodujúci duel, ktorý bol súbojom nielen svalov, ale aj nervov. Mladíci doplnení Erbanom ho jasne vyhrali. Jazdiac takpovediac v šialenom tempe súperov „uštvali“ a tí už dvesto metrov pred cieľom zložili pádla a kapitulovali... Novozložená osádka potom zajazdila výborne aj na OH v Sydney, kde skončila štvrtá. Erik mal vtedy len 18 rokov.

Po olympijskom sklamaní M. Riszdorfera s Bačom už ďalší rok došlo k výraznej zmene v zložení štvorkajaka – o štyri roky starší dvojnásobní majstri v dvojkajaku si doň sadli vedno s R. Riszdorferom a Vlčekom. Táto loď zložená výlučne z komárňanských členov SŠŠR MV SR sa štyri roky viezla zväčša na víťaznej vlne, pričom v rokoch 2002 a 2003 bola prakticky nezdolateľná. Získala štyri svetové a tri európske tituly.

Na 2004 v Aténach štvorkajak na dráhe v Schiniase pri mýtickom Maratóne v rovnakom zložení získal olympijský bronz. Na základe mimoriadnych úspechov v predošlých rokoch boli Slováci v pozícii favoritov, ale napokon ich predstihlo nielen maďarské kvarteto, ktoré obhájilo zlato zo Sydney, ale ešte aj nemecké. Aj tretie miesto však pre našich pretekárov bolo obrovským úspechom. Zadák lode Bača svetové médiá na tlačovke upozornil, že ho obsadila loď z krajiny, ktorá nemá ani jednu regulárnu dráhu na rýchlostnú kanoistiku...

Aténska medaila bola vskutku historická, pretože v kajaku sa ani v čase Československa nepodarilo olympijský kov vybojovať nikomu (teda ani žiadnemu Čechovi). O všetky početné mimoriadne úspechy z éry spoločného štátu sa na hladkej vode postarali kanoisti.

V roku 2005 si Vlček s R. Riszdorferom okrem K4 skúsili znovu po rokoch aj súťaženie v deblkajaku na 500 m trati. Na ME v Poznani skončili štvrtí a na MS v Záhrebe šiesti. Bolo to však len chvíľkové odskočenie. Keď videli, že v štvorkajaku majú k medailám podstatne bližšie, zostal verný tejto v rýchlostnej kanoistike takpovediac vlajkovej lodi. Počas olympijského cyklu sa Erik Vlček podieľal na zisku dvoch svetových a siedmich európskych titulov. V rokoch 2005 a 2006 k tomu prispeli aj bratia Riszdorferovci a namiesto Baču veterán Erban. Následne si pevné miesto v lodi popri stabilnej trojici Riszdorferovcov s Vlčekom vydobyl Juraj Tarr, ktorý sa do elitného štvorkajaka vrátil po dlhšej prestávke.

Rok pred OH 2008 v Pekingu bol náš „štyrák“ na majstrovstvách sveta tretí, takže tentoraz boli odhady jeho vyhliadok na zisk pekinského zlata opatrné – obzvlášť po aténskej skúsenosti. Titul majstrov Európy dva mesiace pred hrami však potešil. Tentoraz už Maďari „neoprášili“ niekdajšiu zlatú zostavu, takže cesta k víťazstvu mohla byť otvorená.

Olympijské súťaže kanoistov na hladkej vode sa odohrávali v Šun-ťi, neďaleko od areálu vodného slalomu, ktorý bol pre nás v prvej časti olympiády zlatonosný. Finálová jazda nášho štvorkajaka na OH 2008 zdvihla všetkých Slovákov v hľadisku zo sedadiel, pretože po polovici kilometrovej trate boli Komárňania na čele. Potom sa však záber za záberom na nich doťahovali Bielorusi, ktorí ich už pred tretím medzičasom predstihli a napokon nečakane presvedčivo zvíťazili. O striebro sa naši kajakári pobili s nemeckým kvartetom. Tentoraz bolo poradie na druhom a treťom mieste opačné ako pri Maratóne. V cieli boli Slováci o 79 tisícin sekundy skôr! Vlček sa tešil už z druhej olympijskej medaily.

S cennými kovmi sa Erik ako člen osádky štvorkajaka vrátil aj z oboch šampionátov v roku 2009. Ďalšie dva roky však elitná komárňanská loď nezískala na vrcholných podujatiach ani jeden cenný kov. Navyše medzi jej členmi narastali rozpory, osobitne medzi Michalom Riszdorferom a Erikom Vlčekom.

V ich dôsledku sa v roku 2010 vzdal funkcie reprezentačného trénera Pavel Blaho. Rozkol

sa však ďalej prehlboval, takže v júni 2011 to „zabalil“ aj komárňanský tréner Tibor Soós. A trénerskú pozíciu prevzal prakticky rovesník špičkových pretekárov, takisto Komárňan Peter Likér.

Erik v tom čase skúšal uspieť okrem K4 aj v dvojkajaku s Trenčanom Gellem – a vyšlo im to nad očakávanie. V Szegede v roku 2011 dvojkajak  Gelle, Vlček senzačne získal titul majstrov sveta na olympijskej kilometrovej trati! Predtým sa zo Slovákov zlatom v K2 na MS mohli pochváliť len Michal Riszdorfer s Jurajom Bačom v rokoch 1998 a 1999.

Po mimoriadnom úspechu na svetovom šampionáte rok pred OH v Londýne chcel Vlček na olympiáde okrem štvorkajaka pochopiteľne súťažiť aj v dvojkajaku. Videl v ňom azda aj väčšiu šancu na špičkový výsledok než v K4. S tým znovu ostro nesúhlasil najstarší z partie v „štyráku“ Michal Riszdorfer, ktorý však mal už obdobie vrcholnej výkonnosti za sebou. Tento konflikt sa nedal vyriešiť, pretože ustúpiť nehodlala ani jedna strana. Navyše k Michalovi sa pridal aj jeho brat. Dôsledkom vyhrotenej situácie bolo, že bratia Riszdorferovci si už do reprezentačného štvorkajaka nikdy nesadli. Novozložená osádka Gelle, Jankovec, Vlček a Tarr obsadila na OH šieste miesto. Dvojkajak Gelle, Vlček skončil na 1000 m ôsmy.

V roku 2013 mal Erik na vrcholných podujatiach medailový pôst a znovu začal skúšať šťastie v dvojkajaku. A ďalší rok spolu s Jurarom Tarrom spôsobili senzáciu. Na svetovom šampionáte v Moskve 2014 získala novozložená dvojica tituly na 500 aj na 1000 m! Takáto „dvojkoruna“ predstavovala v histórii svetovej kanoistiky naozaj zriedkavý kúsok.

O rok neskôr poskladal Peter Likér nový štvorkajak. V ňom veteránov Vlčeka a Tarra doplnili mladíci Denis Myšák (ukázal sa ako vynikajúci „háčik“, udávajúci tempo lode) a Tibor Linka. Novozložená osádka na olympijskom kilometri senzačne triumfovala na svetovom šampionáte 2015 v Miláne, aj na majstrovstvách Európy 2016 v Moskve.

Na OH 2016 v Riu de Janeiro si kvarteto Myšák, Vlček, Tarr, Linka vybojovalo strieborné medaily za nedostižnými Nemcami. Pre Vlčeka to bola na jeho piatej olympiáde (vyrovnal tým historický slovenský rekord v počet účastí) už tretia olympijská medaila. S Tarrom štartovali aj v dvojkajaku na 1000 m, kde skončili ôsmi.

Po olympiáde v Riu došlo k zámene olympijských disciplín – v prípade štvorkajakov kilometrovú trať nahradila päťstovka. V ďalšom olympijskom cykle na ME 2017 v Plovdive bola K4 s Erikom druhá na 500 m a tretia na 1000 m a na MS si na 500 m trati Vlček do svojej medailovej zbierky pridal už len bronz z MS 2019 v Szegede. Svoju celkovú medailovú zbierku z majstrovstiev sveta tak rozšíril na 17 kovov (10-3-4) a z majstrovstiev Európy na 22 (11-8-3). Napriek veľkému tlaku mladých „dravcov“ Baláža, Boteka a Zalku však stále pomýšľal ešte na olympiádu.

Po prepuknutí pandémie ochorenia COVID-19 si začiatkom apríla 2020 pri nohejbale na záver dvojtýždňového karanténneho pobytu po návrate z prípravy v USA v lodenici komárňanského klubu Erik zlomil pravú nohu a vážne poškodil pravé koleno. Nebyť toho, že OH 2020 v Tokiu v dôsledku pandémie preložili o rok neskôr, nemal by šancu adekvátne sa pripraviť. Aj takto mu veril málokto, veď po úspešnom návrate člena striebornej lode z OH 2016 Denisa Myšáka po operáciách oboch ramien mali tri miesta v štvorkajaku pri špičkovej výkonnosti Samuela Baláža a Adama Boteka jasné obsadenie.

Vlček však znovu dokázal, že je absolútne výnimočný športovec. V „rozstrele“ o štvrté miesto v štvorkajaku na Zemníku dvakrát tesne zdolal oveľa mladšieho Csabu Zalku. Prebojoval sa tým do štvorkajaka na olympijské hry v Tokiu, ktoré sa uskutočnili až v roku 2021.

V Tokiu si za dlhých 21 rokov pripísal rekordnú šiestu olympijskú účasť, čo je absolútny slovenský rekord. A v K4 na 500 m v zložení Baláž, Myšák, Vlček a Botek pridal k predošlým dvom olympijským striebram a k jednému bronzu ďalší bronz. Chlap s výzorom filmového Old Shatterhanda znovu potvrdil, že patrí k najväčším osobnostiam v histórii svetovej rýchlostnej kanoistiky.

Náš historicky najmladší aj najstarší rýchlostný kanoista na OH si za rok 2021 vyslúžil prestížne slovenské ocenenie Krištáľové krídlo. Na jeho zisk premenil štvornásobný olympijský medailista, desaťnásobný majster sveta (sedemkrát v K4 a trikrát v K2) a jedenásťnásobný majster Európy (vždy v K4) až tretiu nomináciu.

Z vrcholných podujatí mal Vlček v čase oslavy štyridsiatky 29. decembra 2021 už 43 medailí, ale rozhodol sa ďalej pokračovať vo vrcholnej kariére. V roku 2022 sa znovu po dlhšom čase zameral na dvojkajak, tentoraz s ďalším Komárňanom, o vyše 15 rokov mladším Adamom Botekom.

Najtalentovanejší a najhravejší z partie komárňanských kajakárov, povahou pokojný flegmatik, tri roky študoval trénerstvo na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Vzhľadom na nedostatok času na štúdium však školu opustil.