Slavomír Kňazovický OLY

Rodák z Piešťan, rýchlostný kanoista Slavomír Kňazovický, je v niečom z podobnej sorty ako krasokorčuliar Divín a zápasník Lohyňa – trikrát štartoval na olympijských hrách, raz získal medailu (striebro v Atlante 1996) a ani raz neskončil horšie ako piaty. Nielen jeho mohutná postava, ale aj výkony boli v našom športe niekoľko rokov neprehliadnuteľné.

S jednolistovým pádlom vo vratkom kanoe nemalo Slovensko úspešnejšieho borca, než bol Slávo. Paradoxne, za svoj životný úspech v Atlante vďačil rozdeleniu Československa. V rýchlostnej kanoistike totiž môže v každej disciplíne jednu krajinu reprezentovať len jedna loď. V singlkanoe (C1) na 500 m však bol pred Atlantou i priamo na olympiáde Čech Martin Doktor ešte o niečo lepší. Ale keďže olympijskú premiéru tam mali dve nové krajiny, vzniknuté rozdelením predošlej spoločnej, štartovať mohli najlepší Čech i Slovák. A výsledok? Zlato získal Doktor, striebro Kňazovický!

Chlap s postavou Diskobola vyrastal v novom Meste nad Váhom a spočiatku začínal s atletikou. Neskôr ho však zlákalo pádlovanie. V internátnej športovej škole v Trenčíne Slávo kanoisticky rástol pod vedením trénera Jaroslava Ziga, ktorý ho viedol po určitej prestávke aj neskôr - v čase najväčších úspechov.

Počas existencie Československa súťažil najprv za VŠ Praha a potom za ŠKP Bratislava, kde sa mu venovali Jaroslav Ostrčil a Milan Gába. V tom období sa blysol štvrtým miestom na OH 1992 v Barcelone, ktoré bolo najlepším umiestením Slováka (rovnako štvrtý však skončil aj štvorkajak na 1000 m, zložený výlučne zo slovenských pretekárov). Tento úspech Slávovi vyniesol prvé miesto v novinárskej ankete o najúspešnejšieho slovenského športovca roka.

Vrcholné obdobie kariéry však prežil Kňazovický ako reprezentant samostatného Slovenska v čase pôsobenia v armádnom športovom klube Dukla Trenčín. Znovu sa tam stretol s Jaroslavom Zigom, „Kňazovu“ prípravu spolu s ním viedol aj Peter Biskupič.

Kňazovický bol typ úžasne dynamického kanoistu, ktorý exceloval v šprinte na 200 m. V ňom sa stal v Plovdive majstrom Európy 1997 a v Szegede o rok neskôr vicemajstrom sveta. Na ME 1999 v Záhrebe skončil v šprinte tretí. Dvojstovka však dlho bola neolympijská trať – premiéru bude mať až na OH 2012 v Londýne.

Pod piatimi kruhmi sa tradične súťažilo na päťstovke. V nej to mal Slávo so svojou obrovitou postavou podstatne ťažšie, pretože ku koncu sa jeho organizmus nadmerne zakysľoval. Navyše bol chúlostivý na smer vetra, pretože do jeho „figúry“ sa vedel vetrisko zaprieť poriadne. To oľutoval na olympiáde v Sydney...

Hviezdna chvíľa Kňazovického prišla na OH 1996 v Atlante. Rýchlostní kanoisti mali svoje súťaže na Lanierskom jazere, kde sa jazdili dovtedy nevídané časy. Slávo by za normálnych okolností bol jeden z vážnych kandidátov na medailu v C1 na 500 m (veď na MS 1991 skončil piaty, na OH 1992 i na MS 1993 štvrtý, na MS 1994 piaty), ale... V januári 1995 pri lyžovačke utrpel veľmi vážnu trieštivú zlomeninu pravej kľúčnej kosti. Vynechal pre ňu celú predolympijskú sezónu. Ťažko sa dalo odhadnúť, či v Atlante môže reálne zaútočiť na medailu. Ale stalo sa!

Boli to nezabudnuteľné preteky. Kňazovický, ktorému v predošlých rokoch individuálna medaila na tejto trati viackrát utiekla o kúštik, začal finále bleskurýchlym odpichom a do 300 metrov viedol. Potom však začal „tvrdnúť“ a pred neho sa dostal Čech Martin Doktor, ktorý už mal zlato z dvojnásobnej trate. Zopár metrov pred cieľom bol pred Slávom aj Maďar Pulai. Mohutný Slovák však vložil do finišu úplne všetko. Pri poslednom zábere, ktorým vrhol loď do cieľa, odtrhol priečku, do ktorej sa celý čas pri pádlovaní zapieral - a vypadol z lode!

V jazde, v ktorej on (1:50,51 min) i víťazný Doktor prekonali dovtedy najlepší svetový výkon všetkých čias, prišiel o všetky sily a keby ho usporiadatelia rýchlo nenaložili úplne vyčerpaného do člna, azda by sa s pádlom priviazaným o ruku začal topiť...

Na najvyššom olympijskom stupni stál Čech, na tom druhom Slovák. Niečo podobné by sa v rýchlostnej kanoistike dovtedy nemohlo stať ani teoreticky. Je zaujímavé, že vo vodnom slalome (tam však vtedy ešte mohli jednu krajinu v jednej súťaži na OH reprezentovať aj dve lode) sa to v singlkanoe vyvŕbilo presne naopak – vyhral Slovák Martikán pred Čechom Pollertom...

Kňazovický patril do svetovej špičky ešte ďalšie štyri roky. Medaily však získaval už len v šprinte na 200 m. Na päťstovke sa mu zďaleka tak nedarilo – jeho vrcholom bolo piate miesto na MS 1999 v Miláne. Pred OH v Sydney to dokonca vyzeralo tak, že na päťstovku na olympiáde nastúpi jeho dlhoročný domáci rival Peter Páleš a Slávo zostane doma. Páleš sa však napokon zameral na olympiáde len na kilometer, takže Kňazovický mohol obhajovať striebro. Náš vtedy už 33-ročný veterán dostal na otváracom ceremoniáli poctu niesť slovenskú vlajku a na Penrithskom jazere sa lúčil s veľkou kariérou.

Bolo to znovu dramatická súťaž, pretože pre obrovský vetrisko sa začala so šesťhodinovým oneskorením! A práve vietor skrížil Kňazovickému cestu k medaile. V neregulárnych podmienkach v C1 na 500 m síce znovu ako v Atlante viac než polovicu trate viedol, ale keď sa zrazu zmenil smer vetra, akoby sa „zastavil“ a skončil piaty. Vo finiši znovu vypadol z kanoe. Po posledných veľkých pretekoch, ktoré v živote absolvoval, vyhlásil, že v takom silnom vetre ešte nikdy nesúťažil.

Po skončení kariéry sa Kňazovický stal trénerom v AŠK Dukla Trenčín. Administratívne dnes tento armádny klub patrí pod VŠC Banská Bystrica a najúspešnejší slovenský kanoista na hladkej vode v histórii je v ňom šéftréner rýchlostnej kanoistiky. V roku 2010 získal kajakár Peter Gelle z tohto strediska striebro na majstrovstvách sveta v K1 na 500 m.

Autor: Ľubomír Souček