Filip Petrla sa podieľa na úspechoch našej rýchlostnej kanoistiky pod piatimi kruhmi už od roku 2008, keď priviedol ako tréner na olympijské hry Ivanu Kmeťovú a Martinu Kohlovú. Petrlove zverenky sa predstavili pod jeho taktovkou aj na OH v Londýne 2012. Od olympijských hier v Riu de Janeiro 2016 pôsobí v pozícii vedúceho výpravy jedného z našich najúspešnejších športových odvetví. Za ten čas priniesli naši rýchlostní kanoisti okrem iného striebro v K4 na 1000 m z OH v Riu de Janeiro a bronz v K4 na 500 m z tohtoročných OH v Tokiu. Viac sa o Filipovi Petrlovi i o slovenskej rýchlostnej kanoistike dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Filip Petrla sa narodil 2. marca 1977 v Bratislave. Rýchlostnej kanoistike sa začal venovať, keď mal deväť rokov. Absolvoval Fakultu telesnej výchovy a športu univerzity Komenského v Bratislave so zameraním na trénerstvo. Ako tréner sa okrem iného podieľal na zisku miestenky v K2 na olympijské hry pre Ivanu Kmeťovú a Martinu Kohlovú na OH v Pekingu 2008, resp. v Londýne 2012. Martina Kohlová sa pod jeho vedením kvalifikovala aj na OH v Riu de Janeiro 2016. Od olympijských hier v Riu de Janeiro pôsobí ako vedúci výpravy našich rýchlostných kanoistov, ktorí si na uplynulých dvojo OH pripísali striebro a bronz v K4. Petrla je zamestnaný ako športový riaditeľ sekcie hladkých vôd Slovenskej kanoistiky.

Ako ste sa dostali k športu?

Trvale bývam v bratislavskej mestskej časti Karlova Vec, ktorá patrí medzi „najvychytenejšie“ lokality pre rýchlostnú kanoistiku na Slovensku. Ako malé dieťa som chodil do Karloveskej zátoky, ktorú som mal kúsok od domu. Toto športové odvetvie ma zaujalo. Keď som mal deväť rokov, prihlásil som sa do vodáckeho klubu Slávie UK. Odvtedy som pri kanoistike až doteraz.

Spomínate si na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Keď som bol mladší, bol som pomerne úspešný športovec. Počas mladosti som sa aktívne venoval rýchlostnej kanoistike. Na strednej škole som sa z tohto dôvodu rozhodol, že chcem študovať na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Chcel som sa v športe ďalej vzdelávať. Vďaka tomu som v ňom mohol pokračovať aj pracovne.

Začali ste s trénerstvom hneď po zisku vysokoškolského diplomu?

Po ukončení FTVŠ som nenastúpil hneď do štruktúry rýchlostnej kanoistiky, ale dva roky som pracoval na colnom riaditeľstve. Tam som bol ako športový inštruktor zodpovedný za telesnú prípravu colníkov. V roku 2004 som dostal ponuku od Róberta Petrisku, ktorý je predseda sekcie hladkých vôd Slovenskej kanoistiky. Oslovil ma, či by som nastúpiť ako tréner do Národného športového centra. Práve sa tam formovala skupina športovcov, ktorú som mal pod taktovkou. Trénoval som predovšetkým Ivanu  Kmeťovú a Martinu Kohlovú, s ktorými sa začali úspechy na medzinárodnej scéne. Od roku 2009 som s dievčatami prešiel do Športového centra polície, kde som bol štyri roky. Od roku 2013 pôsobím ako športový riaditeľ sekcie hladkých vôd Slovenskej kanoistiky. Popri tom som túto pozíciu po ukončení kariéry kombinoval s trénerskou činnosťou pri Martine Kohlovej. Snažím sa však byť okrem manažérskej funkcie stále aktívny ako tréner.

Ktoré profesionálne úspechy by ste vyzdvihli?

Musím povedať, že olympijské hry v Tokiu som ako vedúci výpravy prežíval najviac. Bolo treba riešiť veľa vecí, čo bolo oveľa intenzívnejšie ako roky pred pandémiou nového koronavírusu. Beriem to ako vrchol mojej manažérskej pozície. Pociťoval som tlak na moju osobu, pretože sme chceli vyskladať čo najlepší tím. Myslím si, že sme museli spraviť veľa správnych kolektívnych rozhodnutí. Výsledok vnímam ako zadosťučinenie. Čo sa týka trénerských úspechov, tak Ivana Kmeťová a Martina Kohlová si pripísali množstvo úspešných vystúpení. Trikrát sa mi s nimi podarilo získať miestenku na olympijské hry, dvakrát s oboma a raz s Martinou. Získali tituly majsteriek Európy, zvíťazili v pretekoch Svetového pohára a vybojovali si viacero medailí aj na majstrovstvách sveta. Som rád, že dokázali uspieť pod mojou taktovkou vo svetovej konkurencii. Skutočne to vnímam ako vydarenú spoluprácu.

Akú máte víziu do budúcna?

Určite by som nerád ukončil trénerské pôsobenie, hoci mám momentálne v tejto oblasti výrazne menej aktivít v porovnaní s minulosťou. Myslím si, že keď sa to prepojí a človek má kontakt so športovcami aj po trénerskej stránke, tak sa mu ľahšie vykonáva manažérska funkcia. Potom dokáže správne riadiť tím a robiť dobré rozhodnutia. Ak by som z toho „vypadol“, tak by mi „utiekol“ objektívny pohľad. Bol by som rád, ak by sa to stále dalo skĺbiť. V profesionálnom živote mám najväčšiu túžbu dobudovať národné centrum rýchlostnej kanoistiky v Bratislave. Budujeme ho už siedmy rok a postupne sa blížime k finálnej fáze. Robíme všetko pre to, aby sme vybudovali seriózny stánok pre tento šport. Je to môj sen, aby to začalo fungovať. Potom by som sa tam aj ja mohol naplno venovať či už trénerskej alebo manažérskej činnosti. Chcem pomáhať v práci s reprezentáciou, ale aj s mládežou.

Ako tréner a neskôr vedúci výpravy rýchlostných kanoistov ste boli na OH od Pekingu 2008 až po Tokio. Spomínate si rád na vaše účasti pod piatimi kruhmi?

Prvýkrát som sa predstavil ako tréner na olympijských hrách v Pekingu v roku 2008, kde štartovali Ivana Kmeťová a Martina Kohlová. Vtedy ešte neboli príliš striktné pravidlá a OH sa uskutočnili v „rozšafnom“ štýle. Číňania do toho investovali veľa peňazí. Všetkého sme mali dostatok. Najpríjemnejšie spomienky mám preto práve na moje prvé predstavenie pod piatimi kruhmi. Najmenej pozitívne vnímam Londýn 2012, kde boli na každom kroku prítomné ozbrojené zložky. Zároveň sa príliš nedarilo mojim zverenkám. Na Rio mám veľmi dobré spomienky, pretože Brazílčania utvorili veľmi dobrú atmosféru. Zažili sme tam aj úspech v podobe striebornej medaily štvorkajaka. Postupne až do Tokia sa sprísňovali rôzne opatrenia, či už v pohybe alebo v nariadeniach. Som však veľmi rád, že sme sa mohli zúčastniť na OH v Krajine vychádzajúceho slnka. Japonci tomu dali nový rozmer a zvládli to napriek všetkým opatreniam.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Je to najviac, čo športovec môže zažiť. Či už je to po organizačnej stránke, alebo ako zadosťučinenie za roky driny a odriekania. Verím, že výnimočný status tohto podujatia tu ostane ešte roky. Uvidíme, kam to bude smerovať ďalej. Pre trénera je veľmi náročné dostať tam svojich športovcov. Som rád, že šport ako rýchlostná kanoistika môže byť súčasťou olympijských hier. Vždy je pre nás výzva, že zo športového odvetvia „pivničného charakteru“ sa dostaneme raz za štyri roky na výslnie. V podstate je to už raz za dva roky, pretože máme aj Európske hry. Vidíme, že je o nás záujem. V konečnom dôsledku môže byť rýchlostná kanoistika zaujímavá aj pre verejnosť a môže vzbudiť u ľudí národnú hrdosť. Mediálnu pozornosť nám zaručuje, že sme jeden z najúspešnejších slovenských športov. Som veľmi rád, že sa nám to darí.

Spolupracuje sa v rámci slovenskej reprezentácie v rýchlostnej kanoistike ukážkovo?

Spoluprácu hodnotím kladne. Vždy sa dokážeme dohodnúť na zásadných veciach. Pokiaľ by to nebolo nastavené správne, tak by sme nedosiahli toľko úspechov. Myslím si, že si vieme povedať, čo je dôležité a kam by sme mali smerovať. V každom športe napreduje metodika a materiálne zabezpečenie. Som rád, že sa dokážeme prispôsobiť svetovému trendu. Chvalabohu za výsledky, ktoré máme. To nám generuje peniaze, ktoré dostávame na prípravu. Vďaka tomu sa môžeme pripravovať v zahraničí. Dôležitá je však komunikácia s tímom, ktorý pracuje pre našu reprezentáciu. Podľa mňa sme išli vždy správnou cestou. Ak sa ma niekto pýta, prečo je dlhodobo na vrchole v podstate len K4, tak je to dané tým, že sme malá krajina. Sme radi, že sme schopní napriek všetkému uspieť. Snažíme sa vždy pracovať pre športovcov.

Môžeme sa tešiť na medailové úspechy našich rýchlostných kanoistov aj v budúcnosti?

Budúcnosť určite vidím pozitívne. Ak sa pozriem na situáciu v slovenských kluboch, tak nemajú problém s množstvom prihlásených detí. Skôr už nemajú priestor na väčší nábor záujemcov. Nemôžeme sa síce rovnať členskou základňou väčším športom na Slovensku, ale z menšieho množstva dokážeme vyprodukovať kvalitných športovcov. Ide o všestranný šport. Vidím, že športovci sa dokážu uplatniť po kariére v každodennom živote. Myslím si, že socializácia je veľký benefit nášho športu. Preto sa nebojím, že by náš šport zanikol alebo mal nejaké problémy. Z môjho pohľadu napredujeme. Budeme tu ešte veľmi dlho a budeme úspešní. Som optimista, čo sa týka rýchlostnej kanoistiky.

V čom vidíte pozitíva a negatíva v podmienkach na váš šport?

Na Slovensku je náročné budovať vodácke areály, hoci tu máme podmienky ako jazerá alebo rieky. Ide o problém v oblasti financovania, alebo v spolupráci s mestami, či s VÚC. To sa nám extra nedarí, ale pomaličky si budujeme infraštruktúru. Kluby postupne pribúdajú. Verím, že to tak ostane ešte dlho. Momentálne sa však nemôžem sťažovať, že by sme upadali.

Ako hodnotíte sezónu, ktorej dala čerešničku na torte bronzová olympijská medaila štvorkajaka na 500 m?

Hodnotí sa to jednoducho, keď získate olympijskú medailu. Samozrejme, je za tým skrytých množstvo „zákrut a slepých uličiek“, ktorými sme si cestou za úspechom museli prejsť. V podstate ide o výsledok práce počas celého päťročného olympijského cyklu. Po úspechu sa negatíva nehľadajú jednoducho. Olympijská sezóna však bola určite náročná a emotívna. Celý tím musel vynaložiť obrovské množstvo úsilia, pretože do celého procesu prípravy vstúpila aj koronakríza. Som rád, že sme to zvládli. Mohlo to dopadnúť úplne ináč. Spravili sme správne rozhodnutia, hoci niekto by mohol namietať. V konečnom dôsledku sme vďaka tomu uspeli ako tím.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Bude to podobné ako po iné roky. Pomaličky sa rozbieha príprava na ďalšiu sezónu. Celý realizačný tím sa pozerá už smerom k ďalším olympijským hrám. Už riešime čiastkové vízie do budúcna, kam by sme mali smerovať a čo všetko by sme mali zabezpečiť smerom do Paríža. Čiastkovo už zabezpečujeme OH v Los Angeles 2028 - hlavne, čo sa týka tréningových podmienok. Samozrejme, ideme krok po kroku. V dennodennom živote sa nepozeráme príliš dopredu. Každý z realizačného tímu vrátane mňa vidí aktuálnych členov reprezentácie. Musíme s nimi pracovať, aby sme ich tam mali aj o tri roky v Paríži. Chceme uspieť minimálne tak ako teraz. Určite je náš cieľ, aby sme mali širší tím. Chceme, aby sa tam predstavili aj dievčatá, prípadne nejakí kanoisti.

Mali by ste odkaz pre deti, ktoré by sa chceli venovať rýchlostnej kanoistike?

Nech majú rady pohyb. Treba, aby aj rodičia zistili, že ich potomkovia budú mať z toho benefity. Šport spraví z detí lepších ľudí. Kanoistika je krásny šport, hoci veľmi náročný. Ako veľké plus vidím socializáciu, pretože športovec pôsobí v kolektíve. Môžu si nájsť kamarátov a športujú v prírode. Skutočne odporúčam každému dieťaťu a rodičom, aby to skúsili. Či už to je rýchlostná kanoistika, vodný slalom, alebo rafting.