Slovenský olympijský rekordér Erik Vlček ani po štyridsiatke na koniec kariéry nemyslí
Od stredy 29. decembra štyridsiatnik Erik Vlček zatiaľ na koniec aktívnej kariéry v rýchlostnej kanoistike nemyslí. Slovenský rekordér v počte olympijských účastí začal ešte pred vianočnými sviatkami s ďalšími reprezentantmi a členmi úspešného štvorkajaka prípravu na ďalšiu sezónu.
ERIK VLČEK
Nar. 29. decembra 1981 v Komárne ● Člen Športového centra polície a ŠKP Bratislava ● Tréner Peter Likér ● Najväčšie úspechy: v K4 na 1000 m dve strieborné a dve bronzové medaily z OH ● Desaťnásobný majster sveta (7x v K4 a 3x v K2) a jedenásťnásobný majster Európy v K4, z vrcholných podujatí má 43 medailí ● Na OH 2000 v Sydney člen 4. K4 na 1000 m, v Aténach 2004 člen 3. K4 na 1000 m, v Pekingu 2008 člen 2. K4 na 1000 m, v Londýne 2012 člen 6. K4 na 1000 m a 8. K2 na 1000 m a v Riu de Janeiro 2016 člen 2. K4 na 1000 m a 8. K2 na 1000 m.
Erikovi Vlčekovi právom patrí titul najúspešnejšieho slovenského rýchlostného kanoistu, veď ho zdobia viac ako štyri desiatky medailí z vrcholných medzinárodných podujatí. S rýchlostnou kanoistikou začínal ako sedemročný v rodnom Komárne. V meste na sútoku Dunaja a Váhu je tento šport veľmi obľúbený, tamojší klub vychoval mnohých reprezentantov.
Z Komárna do sveta
„Narodil som sa s danosťami pre šport, mal som viac energie. Aby som sa vyšťavil a vybil si energiu, rodičia ma dali na kanoistiku. Začal som v siedmich rokoch, zostal som pri nej až doteraz,“ vrátil sa Erik Vlček v spomienkach viac ako tri desaťročia dozadu v deň, keď sa ôsmykrát stal členom najúspešnejšieho slovenského športového kolektívu roka.
V začiatkoch sedel ešte v laminátovom kajaku, pádla mal drevené. Dôležité bolo, že sa na prvom tréningu nevykúpal a šport na vode ho rýchlo chytil. Vďaka talentu i tvrdej drine sa prepracoval postupne medzi slovenskú a neskôr i svetovú špičku. V osemnástke ho prichýlilo pod svoje krídla vtedajšie Stredisko štátnej športovej reprezentácie MV SR (dnes Športové centrum polície) a jeho profesijné smerovanie na ďalšie obdobie bolo jasné.
Ako osemnásťročný bol členom elitného slovenského štvorkajaka, ktorý na majstrovstvách Európy 2000 v Poznani získal na 500 m trati striebornú medailu. Potom sa už vrece s medailovými úspechmi úplne roztrhlo, momentálne má z olympijských hier a svetových a kontinentálnych šampionátov 43 cenných kovov.
Zameranie na K2 a K4
Aj keď bol rýchly aj v singlkajaku, sústredil sa predovšetkým na disciplíny K2 a K4. „Ako najmladší člen štvorkajaku som nemohol veľmi vymýšľať. K4 bola na vysokej úrovni, nosili sme medaily, nemalo zmysel niečo skúšať. Ak by som vtedy povedal, že chcem ísť K1, určite by som počúval, že rozbíjam kolektív. Ostal som teda členom osádky K4 či K2 a som ním dodnes,“ zamyslel sa.
Len sporadicky si sadol na pozíciu háčika, teda prvého muža lode. Ako sám hovorí, od mladého veku sedel skôr vzadu, keďže pred ním boli chlapci s lepšími dispozíciami pre úlohu háčika, prípadne s väčšími skúsenosťami. Dnes ich má on rozdávanie.
Stratiplná cesta do Tokia
V prvých augustových dňoch 2021 si pripísal rekordnú šiestu olympijskú účasť. Okorenil ju bronzovou medailou. Ešte predtým absolvoval dlhú cestu plnú rôznych peripetií. Vlani po vypuknutí pandémie predčasne ukončili s ďalšími kajakármi sústredenie v Spojených štátoch. Počas karantény v lodenici v Komárne si pri nohejbale zranil pravé koleno a musel ísť na operáciu. Šesť týždňov sa nemohol ani pohnúť. Nasledovala rehabilitácia a dlhý návrat do tréningového procesu.
„Ak by sa konali olympijské hry v roku 2020, nohu by som si asi nezlomil. Namiesto toho nešťastného nohejbalu by som ostal vnútri a venoval sa iným veciam. Posilňovňa by mi dala viac ako nohejbal. Keďže sa sezóna pre koronavírus veľmi rýchlo skončila, nemali sme pred sebou žiaden veľký cieľ, rozhodli sme sa uprednostniť nohejbal. Bola to osudná chyba. Na druhej strane, mal som dostatok času na regeneráciu.“
O jeho účasti na Hrách XXXII. olympiády sa rozhodovalo až tesne pred finalizáciou nominácie. V domácej kvalifikácii na jar bol úspešný, ale stále nemal istotu účasti v K4. Až po víťazstve v dodatkových nominačných pretekoch na petržalskom Zemníku nad Csabom Zalkom si vybojoval definitívu miesta v štvorkajaku.
„Z tejto bronzovej medaily sa asi teším najviac zo všetkých, ktoré som na olympijských hrách získal. Teraz už cítim veľkú úľavu. Ten tlak a stres boli veľké. Mám za sebou extrémne náročnú olympiádu. Už len dostať sa do Tokia bolo ťažké a dalo mi to dosť zabrať. Možno práve pre tú náročnosť sa človek najviac teší,“ hovoril vo vodáckom areáli v krajine vychádzajúceho slnka Komárňan.
Kanoistika ho dnes stále baví
Už v Tokiu čelil otázkam o svojej budúcnosti. Definitívne zbohom milovanému športu nechce dať ani v štyridsiatke. Stále chce preháňať mladších kolegov. Vek sa však nedá oklamať, absolvovať tvrdú tréningovú drinu je stále ťažšie.
„Už teraz mám pocit, že päť rokov nadsluhujem,“ zasmial sa a pokračoval: „Neviem, koľko času mi zostáva. Uvidíme, ako sa situácia vyvinie, akí budú chlapci rýchli. Ak zajtra poviem, že končím, nebude ma trápiť, že som ešte niečo nedosiahol. Pravdupovediac, dnes ma kanoistika veľmi baví.“
Erik Vlček sa zatiaľ nevidí v pozícii trénera, ktorý by rozdával pokyny z motorového člna. V budúcnosti však po skončení kariéry chce naďalej pomáhať rýchlostnej kanoistike a vrátiť jej aspoň časť z toho, čo ho naučila.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi k 40. narodeninám srdečne blahoželá a želá mu predovšetkým pevné zdravie a veľa ďalších úspechov.
