Chvíľami mi to pripadá, akoby si Slováci potrebovali vopred niečo sprotiviť – a to aj v takom prípade, ak by sa na to mali tešiť. Nadchádzajúcim majstrovstvám sveta v ľadovom hokeji v Bratislave a v Košiciach predchádza natoľko negatívna kampaň, až som sa nestačil čudovať. Ľadový hokej je šport, ktorých viackrát dostal Slovensko do varu. Ale teraz, keď máme prvý raz v histórii možnosť hostiť kompletný svetový šampionát na našej pôde – v rokoch 1959 a 1992 sa v Bratislave hrala len jeho časť – namiesto dlhodobej pozitívnej prípravy obyvateľstva u nás na tento veľký športový sviatok sme prostredníctvom médií boli z každej strany masírovaní (či skôr fackaní) negatívnymi informáciami okolo tohto podujatia. Beriem, že dávnejšie ťahanice okolo výberu miesta pre dejisko väčšiny zápasov šampionátu boli nekonečné a mnohých znechutili. Rovno poviem aj to, že možnosť, ktorá napokon zvíťazila – t. j. kompletne zrekonštruovať starý „zimák“ v Bratislave - považujem za najhoršiu z tých alternatív, o ktorých sa predčasom hovorilo. Vynovený Zimný štadión Ondreja Nepelu je nepochybne parádny a disponuje aj dvoma ďalšími ľadovými plochami, čo je podľa odborníkov unikát. Ale prekáža mi, že takáto stavba vyrástla v tak husto zastavanej lokalite, ktorá je už beztak prepchatá a ťažko dopravne priechodná. Pôvodne zvažované možnosti postaviť úplne novú halu v nezastavanej zóne v blízkosti diaľnice a zároveň buď letiska (alternatíva pri ňom), alebo železničnej stanice (alternatíva v Petržalke), mi pripadali oveľa rozumnejšie z praktického hľadiska i vzhľadom na potenciál ďalšieho rozvoja oboch území. A zároveň boli obidve oveľa ohľaduplnejšie voči obyvateľom hlavného mesta, aj voči tým, ktorí doň chodia za prácou. Nepáčilo sa mi to, ale - stalo sa a už sa neodstane. Tešme sa však, že Bratislava bude mať aspoň jeden dôstojný stánok väčšieho rozmeru (NTC je jednoducho primalé), ktorý môže hostiť nielen veľké športové, ale aj kultúrne podujatia. Aj keď je jasné, že v inej lokalite to všetko mohlo byť jednoduchšie, pričom na ligový hokej by v hlavnom meste naďalej postačoval aj starý „zimák“. Ďalšej negatívnej publicite okolo našich príprav na šampionát však už do značnej miery nerozumiem. Bolo jej toľko, že v človeku slabšej nervovej konštitúcie to všetko mohlo vyvolať intenzívny dojem až traumu, že na to nemáme a že Slovensko celkovú prípravu podujatia proste nezvládne. Dlhý čas bola verejnosť stresovaná špekuláciami, či sa nový „zimák“ vôbec podarí dostavať a či na to bude dosť peňazí. Potom či sa stihne skolaudovať. Viete si pri takomto veľkom podujatí v „hokejovej“ krajine predstaviť, že by to bolo inak? Ja teda nie. Veď všetci by sme si z hanby mohli ušiť kabát. Bolo jasné, že peniaze na dokončenie sa jednoducho musia nájsť – aj za cenu zadĺženia mesta. A tak sa aj stalo. Ďalšia kauza - maskot Goooly. Keď sa na verejnosť dostala prvá podoba maskota šampionátu, reakcia mnohých ľudí bola až hysterická. Ani mne sa nepáčil. Ale že by maskot predstavoval pre úspech šampionátu takú kľúčovú vec, aby za to organizátorov kládli na pranier? Tí napokon ustúpili masívnej kritike a dali ho prerobiť do sympatickejšej podoby, po čom vášne utíchli. Ale pachuť, do ktorej sa ešte primiešalo pejoratívne vnímanie významu prekladu slova gooly (semenník) z angličtiny zostala. Faktom je, že meno maskota (jeho anglický preklad) organizátori hrubo podcenili. Ďalšia kauza - predaj vstupeniek. Oficiálnemu predajcovi vstupeniek spočiatku pre nadmerný záujem skolaboval systém. To zase vo verejnosti spôsobilo vyplavenie množstva negatívnych emócií. Myslíte si však, že je to len slovenská špecialita? Aj v prípade olympiád sa niečo podobné stalo viackrát – a trošku v iných krajinách, ako je naša. Jednoducho keď sa v tom istom čase na jednu internetovú stránku prihlási nadmerné množstvo ľudí, stránka skolabuje – inde vo svete rovnako ako u nás, akurát kapacita takýchto stránok sa líši. Technické možnosti proste nepustia. Šampionát s tým však nič nemá. Ďalšia kauza – hymna šampionátu. Oficiálna hymna šampionátu od Kristíny vzbudila toľko kritických reakcií, ako keby išlo o novú hymnu štátu. Pritom dohromady o nič nejde. Ani mne sa pesnička príliš nepáči, hlavne to odvzdychané „Hey“. Ale podobných pesničiek už bolo a ešte bude – u nás aj v zahraničí. A čím viac sa táto verejne bude hrať, tým bude ľuďom pripadať prijateľnejšia – takisto ako tísícky iných pesničiek. Hneď po nej sa objavila aj ďalšia, akože hymna reprezentácie od Gladiatora. Podľa mňa ešte menšia sláva – ani hudobným, ani textovým nápadom, a už vôbec nie spevácky. Znie ako krčmová odrhovačka. To tradičné „Nech bože dá... veď my na to máme“ znie oveľa lepšie, živšie a celkove akosi optimistickejšie. Ale aby som z toho robil škandál? Na svete sú oveľa dôležitejšie veci, pre ktoré stojí za to rozčuľovať sa. Ďalšia kauza – špina v Bratislave. Hádam celé Slovensko zaplavil nedávno mail, popisujúci špinu na rôznych zákutiach cesty z bratislavskej hlavnej stanice k novému zimnému štadiónu. Isteže, jeho obsah bol pravdivý. Ale prečo si všímame špinu okolo nás až vtedy, keď k nám majú prísť tisícky hokejových fanúšikov zo zahraničia? Prečo nám neprekáža deň čo deň, keď chodíme po uliciach, či keď sa pozrieme pod okná na sídliskách, alebo na zastávky MHD? Prečo polícia nepokutuje tých, čo fajčia na zastávkach MHD a odhadzujú špaky na zem, keď zákon jej dáva možnosť pokutovať to? Prečo sa polícia iba nečinne prizerá na živly, ktoré vyberajú kontajnery, roznášajú nákazu, zasmradzujú prostriedky MHD a navyše cestujú bez platného cestovného lístka? Prečo sa už pomaly za normu v tejto krajine považuje bezohľadné správanie a dennodenné porušovanie zákonov? Na ilustráciu – každý deň na križovatkách vidím kopu ľudí, ktorí autom idú na červenú. Pýtam sa – je to tak? Ak nie ste slepí, musíte prisvedčiť. A pýtam sa - prečo by to akurát v súvislosti s majstrovstvami sveta malo byť inak? Vari to vyššie popisované, čo sa tu deje počas tisícok všedných dní mimo šampionátu, nie je naša hanba? Prečo sa táto krajina na 17 dní má ukázať oveľa lepšia a krajšia, než aká je inak deň čo deň? Načo máme stavať Potemkinovské dediny, ktoré sa zakrátko zrútia a nič dobré z nich neostane? Minulý týždeň v Košiciach sa kopa fanúšikov sťažovala, že pre prísne bezpečnostné kontroly nestihli začiatok prvého prípravného zápasu so Švédskom. Vraj to organizátori nezvládli. Pravda je skôr opačná – nezvládli to diváci. Typicky slovensky (viď podávanie daňových priznaní na poslednú chvíľu) prišli len niekoľko minút pred začiatkom zápasu. A čo si mysleli – že kontrola, pri ktorej majú odhaliť strelné či bodné zbrane (vraj ich niekoľko našli) alebo výbušniny, trvá u jednej osoby päť sekúnd? Dnes už mnoho Slovákov na dovolenky lieta, tak z letísk si môžu pamätať, koľko to trvá... Nedávno sa vyskytla hrozba štrajku zamestnancov bratislavského letiska. Údajne chceli využiť situáciu, aby pod hrozbou ohrozenia hladkého priebehu šampionátu vyrokovali u zamestnávateľa lepšie platové a celkové pracovné podmienky. Možno sa im čudovať, že chceli využiť príležitosť? Veď niečo podobné sa často deje aj v iných krajinách. Bol som si však istý, že ani táto kaša sa nebude jesť taká horúca, ako sa varí a všetko sa utrasie. A v správach už tušímže hovorili, že sa tak naozaj stalo. Hoďme za hlavu všetky negatíva a ako sa spieva v jednej pesničke – zahoďme svoje starosti. Tešme sa, že čochvíľa našu krajinu ovládne hokejový ošiaľ – a tentoraz nielen prostredníctvom médií, ako zvyčajne v tomto čase, ale v Bratislave a v Košiciach aj naživo. Vychutnajme si tento veľký sviatok, veď je pre nás naozaj vzácny. Ktovie, kedy zase sa dočkáme podobného. Nech sú nám príkladom naše hokejové esá už zrelého hráčskeho veku, ktoré aj na „staré kolená“ chceli prežiť unikátnu skúsenosť s odohraním majstrovstiev sveta na domácej pôde. Veď napríklad taký Martin Štrbák na poslednú chvíľu prehodnotil svoje vlaňajšie výroky, že v reprezentačnom drese už nikdy viac nenastúpi. A trucujúceho Riša Zedníka prehovoril Paľo Demitra, aby zmenil svoje prchké rozhodnutie a vrátil sa - nech sa s reprezentáciou pred slovenskými divákmi aj s ďalšími borcami zo starej gardy môžu rozlúčiť spoločne. Tak sa už na ten šampionát konečne tešme!