Hokejový blog číslo 2: Pre celé Slovensko nadchádzajú veľké dni. Užime si ich naplno, ale slušne

Tak už je to tu. V piatok vypukne najočakávanejšia udalosť na Slovensku v tomto roku. Ani ľudia, ktorí k športu nemajú nijako vrelý vzťah, nebudú mať viac než dva týždne šancu niekam pred hokejom ujsť. Hokej bude všade – v televízii aj v rozhlase hneď v úvode spravodajských relácií, z obrazoviek bude ľudí oslovovať v nákupných centrách, reštauráciách i na ďalších verejných priestranstvách. Vnímať ho v tejto krajine bude musieť každý – aj ten, kto nebude chcieť. Fakt, že v takomto na Slovensku nadmieru populárnom športe hostíme po dlhých rokoch majstrovstvá sveta a tomu ešte vážnejší fakt, že na nich máme k dispozícii silnejší tím, než na ktoromkoľvek z predošlých šampionátov (len na posledných dvoch olympiádach bol o čosi kvalitnejší), môže len málokoho z našincov nechať chladného. V posledných dňoch môžeme sledovať očividné vzopätie národnej hrdosti. Kým pred deviatimi rokmi prepukol celonárodný ošiaľ až vo chvíli, keď naši hokejisti bojovali na majstrovstvách sveta vo Švédsku o medaily a vygradoval po zisku titulu majstra sveta, teraz bolo vidno štátne vlajky a symboly na každom kroku už niekoľko dní pred šampionátom. Vystavujú aj sami ľudia, široká verejnosť. Sú nimi vyzdobené balkóny, ale najmä autá. Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji v Bratislave a v Košiciach sú pre nás obrovskou udalosťou. Predovšetkým preto, že je to práve hokej, ktorý má spoločne s futbalom v našich končinách najväčšiu schopnosť „zamávať“ s národom. Poznám Novozélanďana, ktorý pred niekoľkými rokmi písal vedeckú prácu o národnej identite Slovákov. Významu hokeja v tejto súvislosti venoval špeciálnu rozsiahlu kapitolu. Mal pre to pochopenie – na Novom Zélande je podobným „náboženstvom“ ragby. ● ● ● Je tu však aj ďalší aspekt, prečo je to taká veľká udalosť. Vrcholných športových podujatí v olympijských športoch máme na Slovensku v ére našej štátnej samostatnosti ako šafranu. Ak je reč iba o majstrovstvách sveta u nás, tak tieto nadchádzajúce sú za celých 19 rokov existencie Slovenskej republiky – verte alebo neverte - len druhé. Naposledy sme hostili svetovú elitu na MS v biatlone v roku 1997 v Osrblí. Je pozoruhodnou zhodou okolností, že po 14-ročnom čakaní sa tohto roku na Slovensku uskutočnia až dva dva svetové šampionáty. V septembri v Čunove bude vodnoslalomársky. Napriek tomu, že vodný slalom je náš jasne najúspešnejší olympijský šport, ten hokejový nepochybne slovenskú verejnosť opantá viac. Vodákov obdivujeme, ale hokeju u nás rozumie hádam každý... Voľakedy sa u nás svetová špička objavovala oveľa častejšie. V klasickom lyžovaní sme vo Vysokých Tatrách usporiadali majstrovstvá sveta až dvakrát. Ten druhý prípad z roku 1970 zostane pre tých našincov, čo vtedy žili a boli už schopní vnímať dianie (ja som bol vtedy dieťa, ale šampionát si pamätám), nezabudnuteľný. Najmä kulisa okolo 150 000 divákov na skokoch z veľkého mostíka bola neuveriteľná. Niečo podobné sa tu nikdy predtým ani potom neudialo. Výnimočné boli aj MS 1973 v krasokorčuľovaní v Bratislave, na ktorých sa triumfálnym spôsobom s jedinečnou kariérou rozlúčil Ondrej Nepela – ten Nepela, ktorého meno nesie aj renovovaný bratislavský zimný štadión. Ale hrali sa u nás aj majstrovstvá sveta v kolektívnych športoch - v hádzanej mužov i žien, vo volejbale mužov i žien, v basketbale žien a dvakrát aj v ľadovom hokeji (1959 a 1992). To všetko bolo za éry Československa. Vtedy sa kľúčové rozhodnutia prijímali v Prahe, a preto v prípade kolektívnych športoch slovenskí organizátori len „pomáhali“ českým zvyčajne usporiadaním zápasov v skupinách. Jedinou výnimkou bol svetový šampionát hádzanárok 1978, keď sa na Slovensku hralo aj o medaily. V ostatných prípadoch „smotanu zlízali“ Česi. Ako je možné, že toľké roky od osamostatnenia nás majstrovstvá sveta obchádzali? Odpovedať na to možno otázkou – a kde by sme ich asi usporadúvali? Veď špičkových či aspoň kvalitných športových areálov pre vrcholné podujatia máme u nás pramálo. Pred 15 rokmi vyrástlo vodácke Čunovo i biatlonové Osrblie (obidva areály však potrebujú ďalšie investície), potom NTC v Bratislave, Steel Aréna v Košiciach a teraz nový ZŠ Ondreja Nepelu v Bratislave. To je asi tak všetko. V prekrásnom Areáli snov na Štrbskom Plese sa veľa vecí pokazilo a mnoho rokov tam už najlepší svetoví lyžiari (ak nerátam juniorov) nezavítali... Keď nemáme poriadne športoviská, nemôžeme robiť veľké podujatia. Keď nerobíme veľké podujatia, nemôžeme mať účinnú medzinárodnú športovú diplomaciu. Keď nemáme účinnú diplomaciu, nemôžeme získať právo usporiadať veľké podujatie. Keď neorganizujeme veľké podujatia, nemáme ani profit, ktorý prinášajú. Je to ako bludný kruh... ● ● ● Hokejové majstrovstvá sveta sa na slovenský ľad vracajú po dlhých 19 rokoch (ak nerátam „céčko“ v roku 1994 a „béčko“ o rok neskôr - to bola predsa len iná káva, než turnaj s Jágrom, Kovaľčukom či Nashom). Pre veľkú časť obyvateľov Slovenska sa tak šanca prežiť takúto udalosť naživo objavuje vôbec po prvý raz. To isté platí aj pre všetkých našich hokejistov vo výbere Glena Hanlona. Ktovie, či sa niektorý z tých našich mladších hráčov ešte niekedy počas aktívnej kariéry znovu dočká MS na Slovensku. Veď reprezentačná „osemnástka“ nedávno vypadla z elitnej kategórie, „dvadsiatka“ mala už tiež namále a keď sa s dresom s dvojkrížom rozlúčia veteráni Stümpel, Demitra, Šatan či Zedník, bude mať veľké problémy aj „áčko“. A ak by vypadlo, na organizáciu MS môžeme nadobro zabudnúť. Predošlé šampionáty, na ktoré prišlo málo hráčov z našej elity v zámorskej NHL, ukázali túto hrozbu jasne. Teraz máme k dispozícii špičkový tím, aký na majstrovstvách sveta za Slovensko nikdy nehral. Až na Cháru a Meszároša, ktorých kluby postúpili do ďalšieho kola play-off Stanley Cupu, otáznych maródov Sekeru a Kopeckého, ako aj na Pálffyho, ktorý v tejto sezóne nehral, sú k dispozícii všetci členovia nášho olympijského tímu z Vancouvru. Aj pri takom kvalitnom mančafte je však výsledok nášho tímu otvorený, pretože šport je šport. Ale verme, že na domácom ľade chlapci vydajú zo seba naozaj všetko a že zužitkujú aj obrovskú divácku podporu. Tá im v rozhodujúcich chvíľach na vlaňajšej olympiáde vo Vancouvri v zápasoch o postup do finále proti Kanade i v dueli o bronz s Fínskom chýbala. ● ● ● Hokej má schopnosť a teraz aj obrovskú šancu aspoň nakrátko spojiť našu rozhádanú pospolitosť, upokojiť znesvárených a egoistických politikov z rôznych straníckych košiarov a utlmiť negatívne vášne v spoločnosti. Vážme si tých sedemnásť dní, ktoré nás čakajú, pretože budú iné, ako sú naše všedné dni. Vážme si ich ako vzácnosť. Pošampionátová realita už zďaleka nebude taká vzrušujúca, plná očakávania a národnej hrdosti, ako obdobie tesne pred šampionátom. Dúfajme, že v Bratislave i v Košiciach (aj keď náš tím bude hrať len v hlavnom meste) všetko vypáli dobre a dosiahneme športový i organizátorský úspech. A že aj svet sa o nás prostredníctvom médií dozvie aj lepšie a pozitívnejšie veci, než že policajti u nás vkladajú výbušniny do batožiny leteckých pasažierov, že tu máme pomäteného strelca, ktorý vyvraždil rodinu susedov, alebo že veľké podujatia (viď deaflympiáda) u nás organizujú podvodníci. Slovensko, ukáž svetu svoju lepšiu tvár! Slováci, ukážme nielen na štadiónoch, ale aj v uliciach našich miest, na námestiach a verejných priestranstvách, že vieme byť hrdí aj veľkorysí, nadchnutí aj slušní, patriotickí aj prívetiví k cudzincom. Ukážme turistom zo sveta, že ich tu vidíme radi! Keď sa tu fanúšikovia zo sveta budú cítiť príjemne a ako v civilizovanej krajine, rozšíria tento pocit ďalej. Potom hádam aj naša krajina vrátane jej metropoly prestane byť zahraničnou turistickou destináciou len na jedno prenocovanie... Pekné štadióny, plné hľadiská a pútavá hokejová výzdoba Bratislavy a Košíc - to na organizačný úspech šampionátu nestačí. Kľúčové bude, ako sa na hokeji i v oboch našich najväčších mestách budú správať ľudia. Pre celé Slovensko nadchádzajú veľké dni. Užime si ich naplno, ale slušne!