Hokejový blog číslo 3: po prehre s Nemeckom to bude chcieť srdiečko, lepšiu kombináciu i disciplinovajšiu obrannú činnosť
Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji na Slovensku sú od piatka v plnom prúde a už priniesli niekoľko prekvapení. Víťazstvo Nemcov nad Rusmi, Nórov nad Švédmi a naposledy v nedeľu večer ďalšie senzačné víťazstvo Nemcov – žiaľ, nad našim tímom. Napriek tomu, že náš výber kanadského trénera Glena Hanlona v poslednej tretine tromi gólmi v rozpätí siedmich minút znížil hrozivé skóre z 0:4 na 3:4, úplný zvrat – taký, aký v Bratislave predviedli v nedávnej štvorhre fedcupového zápasu so Slovenkami tenistky Srbska - sa mu už nepodaril. Pred utorňajším večerným zápasom - v ňom slovenský tím čakajú „papierovo“ veľmi silní, ale zatiaľ nepresvedčiví Rusi - je celé Slovensko tak trochu ako omráčené. Cestou z hokeja domov som si v autobuse MHD pripadal ako po pohrebe. Ľudia mlčali a spamätávali sa zo šoku, ktorý utrpeli. Nejde len o to, že sme prehrali dôležitý zápas, ale že sme nehrali dobre a súperovi sme umožnili streliť v podstate ľahko štyri góly za dvadsať minút, pričom my sme v tom istom čase nedali ani jeden. Už úvodný výkon našich hokejistov v piatok proti Slovinsku nebol príliš presvedčivý. Našťastie, keď rutinér Miroslav Šatan vyrovnal na 1:1, naši nepriaznivý vývoj zvrátili a napokon vyhrali 3:1. Ale zápas s Nemeckom, na ktorý po sobotňajšom príchode zo zámoria nastúpili už aj elitní útočníci Marián Hossa a Richard Handzuš ukázal, že máme dosť problémov. Nemci sa proti Slovákom predviedli v podobnom sympatickom duchu ako na úvod proti Rusom, ktorých zdolali nečakane 2:0. Ich tím s malým počtom známejších mien v oboch zápasoch veľmi rýchlo korčuľoval aj kombinoval, hral obetavo, bol dôsledný v obrannej činnosti a trpezlivo čakal na možnosť brejkov, ktoré okamžite využíval. Nemecký prechod do útoku bol zvyčajne rýchly a priamočiary, ale hru tímu Uweho Kruppa zdobila aj schopnosť disciplinovane sa vracať a dôsledne brániť. Rusov zaskočili Nemci dôrazom v osobných súbojoch, ich elitným útočníkom nedali „dýchať“. Pri pohľade z tribúny to vyzeralo, ako keby naši hráči boli v oboch doterajších zápasoch „v kŕči“. Je neviem, či to robí to domáce prostredie a elektrizujúca atmosféra vynoveného Zimného štadióna Ondreja Nepelu, v ktorej pri skandovaní „My sme tu doma!“ naskakujú človeku zimomriavky. Na svetových šampionátoch sa doma nikomu nehrá ľahko a zrejme nie je náhoda, že domáci tím naposledy získal zlato ešte v roku 1986. Tlak očakávania verejnosti je pri šampionáte na domácej pôde extrémny. Čo však človeka šokuje, je neraz zlá kombinácia našich hráčov (občas si vôbec nerozumejú - ako keby nikdy spolu nehrali), dosť zložitý prechod do útoku, zlé premieňanie šancí, časté chyby v obrannej činnosti (a to neplatí len na obrancov, medzi ktorými veľmi citeľne chýba Ľubomír Višňovský, sužovaný bolesťami ramien) a viackrát katastrofálne zahrané presilovky. Proti Nemcom sme v prvej tretine mali bezmála dve minúty výhodu presilovky 5:3, ale až na žŕdku Mariána Gáboríka sme si nevypracovali väčšiu šancu. A chyba v našej rozohrávke dokonca ponúkla Nemcom šancu na rýchly brejk. V gólovej šanci musel pomôcť faul, po ktorom nasledovalo trestné strieľanie. To je na zápis do knihy rarít – pri dlhej presilovke 5:3 ponúknuť súperovi možnosť nebezpečného brejku... Jaroslav Halák samostatný nájazd našťastie zlikvidoval, ale táto naša presilovka a absencia súhry v nej bola veľkým varovaním, ako neuveriteľne sa môžeme na ľade trápiť. Pritom keby sme takúto mimoriadnu šancu využili a ujali sa vedenia, zápas sa mohol vyvíjať úplne inak. Po bezgólovej prvej tretine strelili Nemci v druhej za dvanásť minút tri góly a dostali sa „na koňa“. Našinci v hľadisku v tom čase vyzerali, ako keby im uleteli včely. Veď v druhej časti hry bol súper jednoznačne lepší a po 40 minútach mal na konte už aj viac striel, ako náš tím. Keď v 45. minúte Nemci pridali štvrtý gól, už to vyzeralo na debakel domáceho favorita. Našťastie, rýchlo zakontroval Ladislav Nagy a zavelil na veľký tlak našich. Pridali sa aj diváci a vo výbornej a hlučnej kulise slovenský tím znížil na 3:4. Pavol Demitra mal po strelení tretieho gólu šancu aj vyrovnať, ale už to nevyšlo. Na záverečnú power-play postavil tréner samých útočníkov – vlastne šesť našich najslávnejších hráčov, ktorých tu zatiaľ máme k dispozícii – ale ani jeden z nich nedokázal skórovať. Pripísali sme si prehru a aj keď vďaka vyýhre nad Slovincami máme istý postup do nadstavbovej skupiny, zatiaľ si do nej nenesieme ani bod. Utorňajší zápas proti Rusku preto bude mať obrovský význam pre naše šance postúpiť do štvrťfinále. Ak by sme ho prehrali v riadnom hracom čase, do súbojov s Fínskom, Českom (náš najneobľúbenejší súper) a Lotyšskom alebo Dánskom by sme išli bez bodu. A to by bolo už veľmi dramatické. Do nadstavby by sme potom išli s „nožom na krku“. Ale to isté hrozí aj Rusom, ktorí tiež zatiaľ nemajú do druhej fázy na konte ani bod... Utorňajší zápas preto bude pre oba tímy do značnej miery existenčný. Ak sa naša „stará garda“ chce s reprezentáciou naozaj dôstojne rozlúčiť a mať na šampionát na slovenskej pôde skutočne dobré spomienky, musí v ďalších zápasoch nielen ukázať poriadny kus „srdiečka“ (ako v závere zápasu s Nemeckom, pretože znížiť z 0:4 nad 3:4 a naďalej tlačiť nie je maličkosť), ale aj zlepšiť kombináciu a celkovú súhru (čo na nekvalitnom a hrboľatom ľade obzvlášť pre technických hráčov nie je jednoduché) a hrať oveľa disciplinovanejšie v obrannej činnosti. Znamená to aj nerobiť zbytočné fauly. A urýchlene musí tréner niečo poriadne vymyslieť s realizáciou presiloviek. Doteraz to viackrát tak vyzeralo, ako keby sme naše presilovky mali za trest. Pritom v modernom hokeji, keď zvyčajne padá podstatne menej gólov ako kedysi, býva využitie presiloviek rozhodujúcim faktorom.
