Stalo sa to, s čím nepočítal ani náš najskalnejší hokejový fanúšik. Zo základnej A-skupiny majstrovstiev sveta na Slovensku si náš tím do nadstavbovej časti neprenesie ani bod! Do boja o postup do štvrťfinále, kam z našej nadstavbovej skupiny postúpia štyri zo šiestich tímov, tak družstvo usporiadateľskej krajiny nastúpi z poslednej pozície. Po utorňajšej prehre s Ruskom nám ide o všetko a ak má slovenský “tím” žiť ešte po pondelku, musí už len vyhrávať. A najlepšie v riadnom hracom čase… Slovenský výkon proti Rusom na čele s Kovaľčukom bol na turnaji náš doteraz najlepší. Chlapci do hry vložili naozaj srdce a ako veľmi im záležalo na úspechu, potvrdil príklad Ľuba Višňovského. Najproduktívnejšieho hráča základnej časti NHL síce stále silno bolia ramená, ale napokon sa rozhodol nastúpiť – keby sa šampionát nehral doma, takéto riziko by s vysokou pravdepodobnosťou nepodstúpil. Pôvodne bola predstava taká, že vzhľadom na vážny hendikep by nastúpil len na presilovky. Napokon však strávil na ľade z našich hráčov v poli najviac času – vyše 22 minút… Obdivuhodné! S jedným z favoritov turnaja zohrali naši hokejisti vyrovnanú partiu. Napriek tomu to nestačilo na víťazstvo. Prehra 3:4 v zápase, v ktorom sme zvrátili vývoj z 0:1 a 1:2 na 3:2, bolela. V tomto dueli mohlo vyhrať ktorékoľvek družstvo. Že to nevyšlo nášmu, má niekoľko príčin. Ťažko ich zoradiť podľa dôležitosti, takže nasledovné poradie je náhodné. V princípe nemám rád šomranie na rozhodcov, ale Švédi Larking s Perssonom nás v prvých dvoch tretinách poškodili. Neumožnili nám za 40 minút ani jednu presilovku, pritom nepotrestali minimálne tri ruské fauly! Prvá tretina sa zaobišla úplne bez trestov, ale v druhej bol pomer vylúčení 5:1 (Marián Hossa s Kuliominom si za hrubosť išli sadnúť na trestnú lavicu zároveň) v náš neprospech! Napriek tomu naši hráči v priebehu druhej tretiny zvrátili stav z 1:2 na 3:2. Takmer neustále bránenie (pomer striel v tejto časti bol jednoznačný - 17:7 pre Rusov, ktorí dvakrát nevyužili výhodu presilovky 5:3) však Slovákom zobralo veľmi veľa síl. Tie kapitánovi Demitrovi a spol. chýbali najmä v závere zápasu, keď už naše družstvo nedokázalo vyvinúť súvislejší sústredený tlak na bránku súpera, v ktorej neistého Nabokova po treťom góle vystriedal Barulin. Treba však zmieniť aj to, že na nedostatku našich síl v záveroch zápasov sa môže podpisovať aj mimoriadne vysoký vekový priemer slovenského tímu – 29 rokov... Rusom skvele vyšla streľba. Radulov pri prvom góle trafil po prihrávke Kovaľčuka nechytateľne do vinkla, pričom Halákovi čiastočne bránil vo výhľade spoluhráč. Druhý aj tretí gól, ktoré oba dal Nikulin, boli tiež výsledkom parádnych striel. Keby mal hráč z týchto pozícií v oboch prípadoch po desať pokusov, takto ideálne by zvládol možno po dva. V zápase mu však vyšli oba – z „prvej“ napálil dva razy jednoducho perfektne, v tom prvom prípade dokonca od modrej čiary. Pri takej rýchlosti puku Halák nemal šancu, to sa dalo chytiť naozaj iba šťastne reflexívne zázračným zákrokom. Pri rozhodujúcom góle sa však náš brankár dopustil chyby, ktorú napokon šťastným doklepnutím potrestal Morozov. Naši príliš faulovali. O tom, že vylúčení na ruskej strane malo byť viac, som už písal. Ale sedem dvojminútových trestov na našej strane – a zaslúžených, to bolo priveľa. Tento ruský tím síce zatiaľ nepredvádza presilovky v takom veľkolepom a zdrvujúcom štýle, na aký sme si zvykli za čias zbornej Charlamova či Makarova, ale aj tak mu neslobodno ponúknuť toľko šancí hrať v číselnej prevahe. To, že Rusi dali zo šiestich presiloviek jediný gól (tretí Nikulinov päť sekúnd po tom, ako vypršalo naše oslabenie až o dvoch hráčov), bolo naším šťastím. Žiaľ, ani slovenské presilovky znovu nestáli za veľa. Ani pri jednom z troch gólov sme nevyužili číselnú prevahu. Nevedeli sme v poslednej tretine zužitkovať ani 52-sekundovú hru piatich na troch. Tréner Glen Hanlon síce na tento zápas konečne poskladal osvedčené a zohraté útočné trio Marián Hossa, Demitra, Gáborík, ale nevedno prečo k nim nepridal obrannú dvojica Štrbák – Višňovský (tá sa v celom zápase ani raz nezišla na ľade spolu). Táto pätica v predošlých rokoch spoločne odohrala množstvo presiloviek - a vcelku s vysokou produktivitou. Trenčianske trio brilantných útočníkov proti Rusom dopĺňala zvyčajne dvojica bekov Baranka – Jurčina, ale táto partia spoločne nedokázala vymyslieť nič, čím by zaskočila ruskú obranu a brankára. Na presilovky namiesto jedného z obrancov skočil občas na ľad aj v utorok mimoriadne vyťažený Handzuš, ale ani to nepomohlo. V prípravných zápasoch excelentný Demitra, objektívne utlmený Marián Hossa (po sobotňajšom príchode zo zámoria, únave z cesty i z reaklimatizácie, navyše zvyknutý na užšie klziská ešte potrebuje trochu času) a najmä „rýchlik“ Gáborík na tomto turnaji zatiaľ nie sú zďaleka vo svojej koži. Neraz oslňujúci posledne zmienený koncový hráč napriek gólu do Nabokovovej siete zatiaľ akosi „nehryzie“. Je prekvapujúce aj to, že Gáborík už v treťom zápase ani raz nedostal rýchly a dlhý pas k mantinelu. Taký, ktorý by mu umožnil využiť jeho explozívnu akceleráciu a výbornú techniku na zdrvujúci priamočiary útok, čím sa tak preslávil (spomeňme si napríklad na dva góly, ktoré strelil Rusom v strhujúcom úvodnom zápase na olympiáde 2006 v Turíne). Nebezpečnejšie než ofenzíva nášho zvyčajne najproduktívnejšieho útoku pôsobili proti Rusom kombinácie tria Šatan – Stümpel – Nagy, ktoré sa postaralo o dva z troch našich gólov. Bdelý a pohotový Šatan pri prvom doklepol puk do siete pred bránkou priamo zo vzduchu a pohyblivý Nagy vyťažil pri treťom z veľkej dôslednosti, s akou išiel za pukom. Títo traja technickí hráči si „sedia“ a mali by hrať spolu. Výborne hral aj „všadebol“ Handzuš, neoceniteľný pri vhadzovaniach aj oslabeniach. Žiaľ, vo svojom útoku nemal smerom dopredu dostatočnú podporu. Zedník, okolo ktorého bolo pred turnajom v súvislosti s jeho trucovaním, odchodom od tímu a návratom doň veľké „haló“, zatiaľ neukázal takmer nič zo svojich niekdajších veľkých zábleskov a Bartečkovi to proste nejde. Štvrtý útok sa dostal na ľad málo. Je zopár vecí, ktoré mi nelezú do hlavy. Tréner Hanlon proti Rusom poskladal útočné formácie logickejšie a prirodzenejšie, než v predošlých našich dvoch zápasoch proti Slovincom a Nemcom. Ale prečo nechal úplne sedieť na lavičke nášho najproduktívnejšieho strelca v prípravných zápasoch Ružičku (ani predtým nedostal na ľade veľa priestoru), to mi je záhada. Takisto prečo poslal na posledných 40 sekúnd zápasu s Ruskom na ľad Marcela Hossu namiesto niektorého z tvorivých hráčov, je pre mňa nepochopiteľné. A prečo vôbec povolal do tímu na MS „dreveného“ Majeského namiesto povedzme fyzicky podobne zdatného (a možno aj silnejšieho) Stehlíka, ktorý nezvykne robiť toľko nepresností v rozohrávke? To sú otázky, ktoré zrejme netrápia len mňa. Náš tím proti Rusom celkove napriek zmieneným chybám hral dobre a mohol pokojne aj vyhrať. Ak však chce naplniť aspoň časť túžob našej verejnosti a hráčov samotných (veď pre úspech na domácej pôde tu z našej špičky hrajú všetci, ktorí objektívne hrať mohli – nikto neodmietol), teraz už musia Slováci len vyhrávať. V najbližších dvoch zápasoch nás v piatok a v sobotu čakajú Česi a Fíni - o tom, kto skôr, sa rozhodne v utorok večer. Obom družstvám máme čo vracať za olympiádu vo Vancouvri, ale s oboma sa nám hrá ťažko. Keď chceme uspieť, musíme však všetko minulé hodiť za hlavu a plne sa skoncentrovať na súboj, ktorý nás čaká najbližšie. V „zlatom“ Gӧteborgu Slováci pred deviatimi rokmi dvakrát zdolali domácich Švédov, hoci to je tiež súper, ktorý aj na cudzej pôde patrí k našim najnepríjemnejším. Vlani Česi mizerne začali svetový šampionát, ale na jeho konci sa tešili zo zlatých medailí. Nič teda nie je stratené, ale bude to chcieť viac, než doteraz. „Srdiečka“ a obetavosti naši hráči proti Rusku ukázali dosť. Proti najbližším súperom to však bude chcieť aj niečo iné - menej vylúčení, zodpovedné bránenie, dosiahnuť vyššiu efektivitu presiloviek, ešte dôraznejší a rýchlejší prechod do útoku, i mať presnejšiu koncovku. A samozrejme, Halákove hviezdne výkony v bránke. Z deviatich gólov v našej sieti zatiaľ na jeho vrub ide len čiastočne jeden. Nesklamal teda, ale ani neoslnil tak, ako pred rokom v play-off Stanley Cupu, keď priviedol k plaču Crosbyho i Ovečkina. Ide nám o všetko. Už si nemôžeme dovoliť žiadne zaváhanie!