Iveta Bieliková: Lopta ako dirigentská palička
Legendárna basketbalistka zostala verná svojmu športu, venuje sa pod košmi dievčatám doma v Ružomberku.
Článok vyšiel v novom vydaní časopického magazínu Olympic.sk. Celý aj s ďalšími zaujímavými textami si môžete pozrieť aj v elektronickej verzii.
Na olympijských hrách v Barcelone 1992 bolo medzi 199 československými športovcami až 71 zo Slovenska. O toto pekné číslo sa zaslúžilo aj deväť basketbalistiek spod Tatier v 12-člennom kolektíve, ktorý kormidloval český tréner Miroslav Vondřička so slovenským asistentom Štefanom Garbom.
Bola to mimoriadne vydarená generácia hráčok, medzi ktorými bola jednou z hviezd Iveta Bieliková. Veď v predchádzajúcom roku 1991 ju už druhý raz za sebou vyhlásili za najlepšiu basketbalistku ČSFR.
„Viac Sloveniek v tíme na olympiáde bolo potešiteľné, ale príčinou nebola iba výkonnosť,“ začala svoje spomienky na udalosti spred tridsiatich rokov rodáčka z Ružomberka. „Zhodou okolností už nešli do Barcelony také výborné české hráčky ako Eva Blažková-Kalužáková, Eva Křížová-Adamcová a Ivana Nováková-Kotíková, ktoré dali prednosť svojim rodinám, hoci ešte rok predtým hrali na ME v Tel Avive.“
Spolu s Ivetou Bielikovou sa v hlavnom meste Katalánska predstavili zo Slovenska Eva Antalecová-Mačeková, Eva Guzikiewiczová-Berková, Erika Burianová-Dobrovičová, Renáta Hiráková, Adriana Chamajová, Andrea Kuklová-Chupíková, Anna Kotočová-Janoštinová a Milena Rázgová-Paulišincová. Dopĺňali ich české dievčatá Martina Liptáková, Eva Němcová a Kamila Vodičková.
KTO JE IVETA BIELIKOVÁ
Iveta BielikováNarodila sa 17. 8. 1966 v Ružomberku, je vysoká 171 cm.
Od detstva až do roku 2003 (sezónu tam však nedokončila) hrala basketbal v Ružomberku, s ktorým získala tri čs. tituly (1991, 1992, 1993) a desať slovenských (1993 – 2002). Vzápätí hrala krátko v poľskej Gdyni (2003), jeden a pol sezóny (2003 – 2005) v maďarskom Šoprone, jeden titul získala aj v Delte Košice (2005), kariéru skončila v Poprade (2005/06) 3. miestom v extralige.
Bola účastníčka OH v Barcelone 1992 (6. miesto), dvoch MS (Malajzia 1990 – 4. miesto, Nemecko 1998 - 8. priečka), dvoch ME (Izrael 1991 – 5. miesto, Maďarsko 1997 – striebro), predstavila sa na Hrách dobrej vôle 1990 v Seattle (8. miesto).
Je dvojnásobná víťazka Európskej ligy s Ružomberkom (1999, 2000), z tejto súťaže má aj dva bronzy (1996, 1997). Bola najlepšia basketbalistka Československa 1990 a 1991, najlepšia basketbalistka Slovenska 1990 a 1996.
AJ HUDBA UMOCNILA DOJMY
Ten rok bol pre naše basketbalistky, a teda i pre Ivetu, mimoriadny, pričom ani nespomíname dôležité klubové povinnosti. Mali ich viac ako dosť v reprezentácii. „Účasť na olympiáde sme si vybojovali na celosvetovom kvalifikačnom turnaji vo Vigu, ktorý sa uskutočnil necelé dva mesiace pred OH. V konkurencii 20 krajín sme obsadili výborné tretie miesto. Už to bol veľký úspech. Takmer nik predtým neveril, že postúpime,“ pripomenula Iveta Bieliková.
Zmienila aj to, že ženský basketbal bol zrejme jeden z posledných športov, v ktorom sa bojovalo o účasť v Barcelone. Kvalifikácia vo Vigu, ktorú vyhrala Čína pred Spoločenstvom nezávislých štátov (SNŠ – v športe krátkodobý následník tímov Sovietskeho zväzu) a Česko-Slovenskom, sa skončila 8. júna a OH štartovali 25. júla.
„Týždne medzi kvalifikáciou a začiatkom olympiády sme nevyužili dostatočne na prípravu. Zväčša sme už len oddychovali, s čím som sa už ani vtedy celkom nestotožnila. Mohli sme v Badalone, kde sa olympijský basketbal hral, skončiť aj lepšie, než na šiestom mieste, hoci tam bola konkurencia silnejšia než na kvalifikačnom turnaji,“ vrátila sa v spomienkach priamo na hry pod piatimi kruhmi. Ten rok je v jej športovej kariére jeden z navždy najkrajších, veď napokon hrala na olympiáde jediný raz v živote.
„Už dávno predtým som bola veľká obdivovateľka hudobnej skupiny Queen. Pieseň jej britského lídra Freddieho Mercuryho spolu s katalánskou opernou divou Montserrat Caballéovou s jednoduchým, ale jasným názvom Barcelona sprevádzala hry, čo umocnilo moje dojmy z olympiády,“ konštatuje naša bývalá výborná basketbalistka. Z
mysel skladby „We Are the Champions“ z produkcie Queenu si právom vypočula veľakrát a mohla si ho privlastniť aj so spoluhráčkami už v Prahe 1991, kde Ružomberok získal svoj prvý domáci majstrovský titul.
V čase olympiády v Barcelone sa už Česko-Slovensko chystalo na svoje politické rozdelenie, čo však športovci zväčša takmer ani neriešili. „Vedeli sme o tom, ale nerozoberali sme to vôbec. Nemôžem síce hovoriť za celú výpravu, ale my basketbalistky sme o tejto téme nedebatovali. Chceli sme čo najlepšie reprezentovať, to bolo pre nás podstatné,“ zdôrazňuje.
POCHVALA OD TRÉNERKY AMERIČANIEK
Prvý zápas sa našim hráčkam v Badalone nevydaril, prehrali privysoko 55:111 (33:55) s tímom USA, čo ovplyvnilo ich celé účinkovanie na tomto podujatí. Americká trénerka Theresa Grentzová dostala po zápase otázku, ktorú hráčku by si vybrala z československého kolektívu. „Bielikovú, je to výborná rozohrávačka,“ odvetila, čo Ivetu potešilo vtedy a hreje na duši dodnes.
Možno boli naše dievčatá trochu nervózne aj z toho, že ich zápas proti Američankám sledovali najväčšie hviezdy amerického mužského basketbalu, členovia slávneho prvého Dream Teamu. V rámci možností chodila na všetky zápasy Američanov, s ktorými sa i osobne stretla v hľadisku na finále ženského turnaja. Bola rada, že vtedy boli s ňou na olympiáde aj dve ďalšie odchovankyne ružomberského basketbalu Milena Rázgová-Paulišincová a Adriana Chamajová.
Česká a Slovenská federatívna republika (ČSFR), čo bol oficiálny názov našej bývalej vlasti v období 1990 až 1992, zanikla vznikom dvoch samostatných štátov na začiatku roka 1993. Nastalo nielen obdobie delenia majetku bývalej federácie a rôznych politicko-spoločenských noviniek, ale zmenilo sa aj postavenie našich športovcov na medzinárodnej scéne.
Predovšetkým v kolektívnych športoch sa „bojovalo“ o nástupníctvo. Ženský basketbal najmä vďaka deviatim Slovenkám na OH v Barcelone, ale aj prvým dvom čs. majstrovským titulov Ružomberka a schopnosti funkcionárov na čele s Jánom Hluchým, to nástupníctvo získal. A v celých 90. rokoch uplynulého storočia aj potvrdzoval, že oprávnene.
Basketbalistky Slovenska zožali sériu úspechov, boli pýchou nášho športu. Na MS v Austrálii 1994 obsadili 5. miesto, pričom boli najlepšie zo všetkých európskych krajín, na ďalšom svetovom šampionáte v Nemecku 1998 skončili ôsme. Na ME v Perugii 1993 získali bronz, v Brne 1995 skončili štvrté, v Budapešti 1997 vybojovali doteraz najjagavejšie striebro a v Katoviciach 1999 boli znova štvrté. Kým výsledok z Brna na postup do Atlanty 1996 nestačil (účasť pod piatimi kruhmi si vybojovala iba prvá trojica krajín), zatiaľ rovnaké 4. miesto z Katovíc otvorilo našim basketbalistkám dvere do Sydney 2000.
ROZHODNUTIE Z ROKU 2000 NEĽUTUJE
Konkrétne aj pre Ivetu Bielikovú, hoci nebola pri všetkých spomenutých úspechoch. Niekedy zo zdravotných dôvodov, inokedy chýbala pre zlé vzťahy medzi ružomberským basketbalom a vedením SBA. Podieľala sa však výrazne napríklad na striebre na ME v Budapešti 1997, kde ju zaradili do najlepšej päťky šampionátu.
Na olympiádu v ďalekej Austrálii sa pripravovala pod vedením svojej ružomberskej trénerky Natálie Hejkovej, pričom obe boli už vtedy aj dvojnásobné víťazky Európskej ligy. Pred Sydney dosiahli tento veľký druhý kontinentálny úspech doma v Ružomberku v apríli 2000 a olympiáda v krajine protinožcov mala začiatok až v septembri. Iveta Bieliková sa však v Sydney nepredstavila.
„Neľutujem, že som sa účasti vzdala,“ hovorí stále o svojom rozhodnutí. „Vzoprela som sa krivde, keď Jozefa Smoleka pozbavili funkcie šéfa reprezentačného tímu, pričom nič nekalé mu nedokázali. O viac prišla rovnakým rozhodnutím Natália Hejková, keďže na rozdiel odo mňa nikdy predtým na OH nebola.“
Z vtedajšieho zvučného ružomberského podkošového tria Jozef Smolek (generálny manažér), Natália Hejková (trénerka) a Iveta Bieliková (kapitánka družstva a veľká opora) nik na olympiáde v Sydney nebol, hoci zopár mesiacov predtým všetci traja aj s celou reprezentáciou boli v Austrálii na turnajoch a prípravných zápasoch.
NAJKRAJŠÍ BOL ROK 1991
Aj takýmito úskaliami bola dláždená životná cesta Ivety Bielikovej, pričom tých radostných chvíľ pod košmi a okolo nich bolo podstatne viac. Vybrať z nich všetky zlaté zrnká nie je jednoduché. „Najkrajšie chvíle kariéry som prežívala v roku 1991, keď sme s Ružomberkom získali historicky prvý čs. titul. Vládlo u nás obrovské nadšenie, prežívali sme veľké emócie,“ odhodlala sa zaloviť v pamäti na túto tému.
Bolo to 6. apríla 1991 v Prahe, keď Ružomberčanky pokorili aj v druhom finálovom zápase ligy tamojšiu Spartu. Zavŕšila sa ich krátka cesta až na domáci vrchol. Do najvyššej čs. súťaže sa po druhom vypadnutí vrátili totiž až v sezóne 1988/89.
Je zaujímavé, že Iveta Bieliková nebola nikdy mládežnícka reprezentantka, hoci medzi ženami začínala už ako 16-ročná. Jej húževnatosť i talent začali dozrievať až pod vedením Natálie Hejkovej, ktorá bola krátko aj jej spoluhráčka v tíme Ružomberka. „Iveta bola vždy absolútne oddaná svojmu športu. Na našej ,zlatej’ ére mala obrovskú zásluhu, bez nej by sme tie veľké úspechy nedosiahli. Vždy sa dalo na ňu spoľahnúť a navždy ostala moja osobná priateľka,“ vyjadrila sa nám legendárna trénerka Natália Hejková.
Ivetu si pamätáme aj ako rýchlu zakončovateľku protiútokov, takisto i úspešnú strelkyňu z diaľky, ale bola predovšetkým výborná dirigentka hry. V rukách nemala žiadnu čarovnú paličku, ale kúzlila nimi na ihrisku s loptou.
IVETA BIELIKOVÁ NA CESTÁCH SA VEĽA AJ NAUČILA
Na verejnosti nebývala výrečná a nerada hovorila o sebe. „Mala som pevnú vôľu, bola som nepoddajná. Usilovala som sa hrať pre kolektív. Niekedy mi Natália vyčítala, že som mohla byť sebeckejšia,“ predsa len povedala na túto tému.
Basketbal jej dal mimoriadne veľa. „Nebola som síce napríklad v Afrike či v Mexiku, ale pochodila som vďaka športu obrovský kusisko sveta. Ak to bolo s Ružomberkom, tak som sa aj veľa naučila. Vďaka Jozefovi a Natálii, ktorí vždy trvali na tom, aby sme si vopred ujasnili, kam ideme hrať. A kde to len bolo možné, navštevovali sme dominanty či pamätné miesta, chodili sme dokonca i na kultúrne akcie. Učili sme sa aj historické fakty o mestách a krajinách, ktoré sme navštívili,“ prezradila Iveta z niekdajšej bežnej praxe slávneho basketbalového Ružomberka.
STÁLE PRI BASKETBALE
Nedlho hrala basketbal v Poľsku i Maďarsku. Stala sa trénerkou v extraligovej Viktorii Košice, ale navždy je spätá s Ružomberkom, ktorý nakrátko opustila iba v roku 2003 z „donútenia“ po odchode Hejkovej a Smoleka zo svojich pozícií. V liptovskom meste žije i dnes.
V Základnej škole na Bystrickej ulici v Ružomberku učí telocvik a súčasne je trénerka 14-ročných dievčat v MBK Ružomberok. Vysvetľuje, že dve hodiny telesnej výchovy týždenne v školách sú nedostatočné. Reálne sa počas nich necvičí ani pol hodiny.
„Žiaľ, dievčatá musíme učiť pohybové základy. Deti stratili pohybovú kultúru, ich život je úplne iný, než vtedy, keď sme my behali po dvoroch. Adeptiek je málo,“ načrtáva z reality o výchove budúcich basketbalistiek.
„Áno, pamätám si, ako nás trénovala Nata. Ale to, čo vie ona, sa nedá naučiť. Ona je výnimočná, vie vytiahnuť z hráčok všetky schopnosti. Má na to povahu i rozvahu, vie každej zverenke poradiť. A predovšetkým má už roky k dispozícii hotové hráčky, kým ja dievčatká učím iba základy všetkého,“ skonštatovala Iveta Bieliková, keď sme sa jej spýtali, či sa usiluje uplatňovať metódy svojej slávnej i úspešnej trénerky.
Ona sama má momentálne sedem zvereniek v širšom výbere slovenskej reprezentácie dievčat do 14 rokov a pred rokmi prešla jej rukami zo známejších hráčok iba Alexandra Buknová. S Jozefom Smolekom, ktorý je šéftréner mládeže v MBK Ružomberok, spolupracuje priamo dodnes.
