Končí sa jeden sen a začína druhý: Tóthova kariéra je hodná príkladu, tvrdí šéf atletiky Korčok
Chôdza na 50 kilometrov zažila na olympijských hrách v Tokiu derniéru a svoju kariérnu prežil aj náš olympijský víťaz a úspešný reprezentant Matej Tóth. Prezident Slovenského atletického zväzu Peter Korčok si v rozhovore počas Olympijského festivalu zaspomínal na prvé stretnutie s Matejom Tóthom a zamyslel sa aj nad tým, či a kedy sa Slovensko dočká jeho nástupcu.
Ako vnímate poslednú päťdesiatku Mateja Tótha na olympijských hrách?
Maťo bol veľmi dobre pripravený, čo sa mu podarilo aj po preložení olympijských hier a náročnej príprave. Aj keď vo veľmi špecifických podmienkach. Som rád, že na trati podal maximálny možný výkon, že bojoval o každý meter a každú sekundu. Aj keď z toho nakoniec nebola vytúžená olympijská medaila či dokonca víťazstvo. Bolo z toho štrnáste miesto, čo je, myslím si, stále dobré umiestnenie. Je to umiestnenie, na ktoré v danej chvíli mal a myslím si, že na vrcholnom podujatí skončil so cťou.
On je pretekár, ktorý už dosiahol všetky úspechy. Bol majster sveta, olympijský víťaz, víťaz Európskeho a Svetového pohára. On už nemal komu čo dokazovať. Samozrejme, chcel skončiť čo najlepšie, bol výborne pripravený, ale vydalo to na štrnáste miesto. Ja si myslím, že tým, že odviedol maximálnu prácu a pripravil sa zodpovedne, môže veľmi spokojne ukončiť svoju veľmi úspešnú a bohatú športovú kariéru.
Ako vnímate celú jeho kariéru?
Ja ju vnímam ako veľmi výnimočnú. On bol športovec, ktorý už od mladého veku dokázal prekonávať rekordy, či už v žiackych, dorasteneckých, juniorských, následne prekonal rekordy v seniorskej kategórii a dostal sa až na úroveň 3. najlepšieho výkonu na svete. Mal veľmi výnimočnú kariéru, ktorá bola od začiatku dláždená tým, že trénoval viac a intenzívnejšie ako ostatní. Bol vždy veľmi inteligentný. Veľa rozmýšľal nad tým, akým spôsobom sa pripravovať, veľa tomu obetoval, cestoval do zahraničia, trénoval aj s medzinárodnou konkurenciou.
Vnímam ho ako niečo, čo je hodné príkladu a niečo, čo by sme si postupne mali do detailov rozobrať a mohlo by to slúžiť ako návod na to, ako sa dostať na vrcholovú úroveň, čo všetko to obsahuje a ako vlastne takýto výnimočný športovec mohol vzniknúť v slovenských podmienkach. Veľmi zaujímavé je to aj z pohľadu toho, aké zabezpečenie mal, v akom veku. A bolo by dobré pozrieť sa na to aj v rámci systémovej podpory od štátu.
Spomeniete si na vaše prvé stretnutie s Matejom?
Pamätám si, keď prišiel na tréning, ale nie do našej tréningovej skupiny. Ja som tiež robil chôdzu, v tom čase som bol starší a aj lepší ako on. Svojím výkonom bol veľmi, až tak drzo odvážny a odhodlaný s nami zvládnuť tréning čo najlepšie. Od začiatku bolo vidno, že je v ňom niečo výnimočné a že je to športovec, ktorý má veľkú perspektívu. Vždy bol ale slušný, odvážny a odhodlaný na sebe tvrdo pracovať. To bolo vidno už pri prvom stretnutí.
Pamätáte si na nejakú konkrétnu príhodu?
V začiatkoch, keď sme boli ešte všetci mladší, tak sme mali kopec zaujímavých zážitkov. Cestovali sme spolu veľa do zahraničia. Boli sme spolu v Mexiku na sústredení, v Amerike. Bolo množstvo úsmevných príhod a snažili sme sa naše fungovanie a šport vždy spestriť nejakou veselou náladou, nikdy to však neboli nemiestne „vilomeniny“. (smiech)
Ako vnímate fakt, že disciplína chôdza na 50 km v programe olympijských hier končí? Je to koniec jednej éry. Boli by ste za jej návrat do programu alebo to vnímate tak, že ju nahradí niečo iné, nové?
Ja som bol jeden z tých, ktorýí sa snažili o to, aby tá päťdesiatka zostala zachovaná v programe olympijských hier. Dodnes nevieme presne ten dôvod, či to boli len tlaky zo strany televíznych staníc, aby sa skrátil atletický program. Či práve toto rozhodlo, alebo či za tým bolo aj niečo iné. Ja osobne som sklamaný, aj keď som sa s tým už vysporiadal. Táto disciplína bola vždy v rámci chôdze vnímaná ako kráľovská disciplína, tá najnáročnejšia. Disciplína, ktorú už ak ten atlét zvládol, tak sa vnímal ako športovec, ktorý sa dokázal pripraviť na výnimočný výkon. Nie som rád. Ale ak dôjde k tomu, že ju nahradí disciplína chôdza na 35 kilometrov, myslím si, že to môže byť atraktívna disciplína. Výhodou bude, že pribudne disciplína aj pre ženy, takže v rámci filozofie MOV, že by mal byť na súťažiach rovnaký počet mužov a žien, tak ženy získajú príležitosť navyše. 35 kilometrov bude disciplína, ktorá bude niečo medzi dvadsiatkou a päťdesiatkou, bude viac vyhovovať aj pretekárom, ktorí sa špecializujú na 20 kilometrov. Takže z tohoto pohľadu sa neobávam, že by to nebola atraktívna disciplína.
Dočká sa v budúcnosti Slovensko nástupcu Mateja Tótha?
To si vždy každý praje, keď niekto zvíťazí na olympijských hrách. Aj my sme si povedali, že sa končí jeden sen a začína druhý. Treba to vnímať tak, že v podmienkach Slovenska, v rámci počtu obyvateľov, množstva talentov, ktoré sa môžu v jednotlivých disciplínach a športoch nájsť, musíme počítať s tým, že tak, ako trvalo 28 rokov, kým sme v chôdzi mali ďalšieho olympijského víťaza po víťazstve Jozefa Pribilinca, tak teraz môže trvať znovu tak dlho, aby sa to zase podarilo a nemusí to prísť už vôbec. My v rámci atletického zväzu, olympijského výboru a myslím si, že aj ľudia pracujúci v športe celkovo, vyvinieme maximálne úsilie na to, aby sa takéto niečo v budúcnosti zopakovalo.
