Legenda v behu na lyžiach Alžbeta Havrančíková: „Sedemnásteho novembra sme sa vracali z prípravy vo Švédsku. Nevedeli sme, do čoho prídeme“
V českých Kapliciach mala podpísať dokument o tzv. špeciálnej zdravotnej starostlivosti, ktorý voľne môžeme preložiť ako štátom riadený doping. Odmietla to. Hoci jej hrozilo, že sa so svojou športovou kariérou bude musieť rozlúčiť. Nakoniec to však ustála a aktívne sa pretekala do začiatku milénia. Ako si slovenská bežkyňa na lyžiach Alžbeta Havrančíková spomína na svoje detstvo pod Tatrami, športové začiatky, najväčšie úspechy, či 17. november?
Kto je Alžbeta Havrančíková?
Slovenská reprezentantka v behu lyžiach, ktorá počas svojej kariéry dvakrát ovládla preteky Svetového pohára (v La Féclaz vyhrala 5 km voľne, v Klingenthali 30 km voľne) a v celkovej klasifikácii skončila v sezóne 1988/1989 na 2. mieste. Je účastníčka štyroch zimných olympijských hier a siedmich majstrovstiev sveta. V súčasnosti pôsobí ako učiteľka na základnej škole v podtatranskej obci Liptovská Teplička.
Ako si spomínate na svoje športové začiatky? Pochádzate zo zasneženého tatranského kraja, s lyžami na nohách ste sa museli už narodiť.
K športu ma priviedol otec. Motivovali ho majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní v roku 1970 na Štrbskom plese. Vždy som tiež obdivovala olympionikov a majstrov sveta, ktorí sa zúčastnili na Tatranskom pohári. Raz som si povedala, že aj ja chcem súťažiť a napodobniť ich. Spomínam si, že po okolitých dedinách sa robil výber talentov do Štrby. Vyhrala som bežecké preteky na 500 metrov a vybrali ma do športovej triedy. Pri bežeckom lyžovaní som napokon aj ostala.
Mali ste v obklopení tatranských končiarov dobré podmienky na prípravu v bežeckom lyžovaní?
Lyžovať sme mohli kdekoľvek v Tatrách. V tom vidím v porovnaní so súčasnosťou veľký rozdiel. Začínajúci športovci dnes odchádzajú na sústredenia do zahraničia. My sme lyžovali doma v Tichej doline. Ako dorastenci sme chodievali trénovať aj nad Zbojnícku chatu, kde sme prespávali, často aj pätnásti v jednej miestnosti. Veľmi rada si na tieto časy spomínam…
„V hlave som si povedala, že dnes to vyhrám ja...“
V pretekoch Svetového pohára ste debutovali v marci 1984 na Štrbskom plese. V priebehu svojej kariéry ste ich dvakrát vyhrali, raz ste skončili druhá a celkove 18-krát ste sa umiestili v prvej desiatke. V roku 1989 ste v celkovom poradí seriálu Svetového pohára obsadili 2. miesto. Ako si na svoje víťazstvá spomínate s odstupom času?
Ako osemčlenný kolektív sme sa navzájom neustále motivovali a ťahali dopredu. Tešilo ma, že som bola schopná zdolávať aj také esá ako nórske, fínske či sovietske reprezentantky. Bol to neopísateľný pocit a užívala som si ho. Stála som na štarte a pozerala som sa na ne. Každý si myslel, že preteky vyhrá niektorá z nich. Ja som si však v hlave povedala, že dnes to vyhrám ja.
Čo sa vám hnalo hlavou na stupňoch víťazov, keď ste si uvedomili, že ste za sebou nechali pretekárky z lyžiarskych veľmocí?
Vychutnávala som si našu hymnu. Myslím si, že to tak cíti väčšina športovcov, keď počujú hymnu štátu, ktorý reprezentujú. Vždy som si hovorila, že súperky musím zdolať aj napriek tomu, že som z malej krajiny. Musím však vyzdvihnúť aj naše predchodkyne, ktoré tiež dosahovali vynikajúce výsledky. Jedna z nich bola aj Gabriela Svobodová-Sekajová, ktorá mi vždy vravela, že v mojom veku už mala medailu z majstrovstiev sveta. To ma neskutočne motivovalo na sebe ďalej pracovať.
Na majstrovstvách sveta vo fínskom Lahti v roku 1989 ste dvakrát skončili tesne za stupňom víťazov. Nepopulárne 4. miesto ste obsadili v behu na 10 km voľne aj na 30 km voľne. Určite vás to vtedy mrzelo. Ako sa na to pozeráte dnes?
Paradoxne, vtedy ma to nemrzelo do takej miery ako dnes. Mám pocit, že som mala formu na to, aby som medailu získala. Pyšná som však na tanier, ktorý som v tej sezóne získala za celkové 2. miesto vo Svetovom pohári, čo bolo pre mňa veľkou satisfakciou.
„Nikto z nás nevedel, do čoho sa vrátime...“
V týchto dňoch si pripomíname už 30. výročie Nežnej revolúcie, ktorá pre nás znamenala zmenu politického režimu. Čo sa vám vybaví v súvislosti s touto udalosťou?
Sedemnásty november bude v mojej pamäti navždy. V ten deň sme sa vracali z prípravy vo Švédsku a nikto z nás nevedel, do čoho prídeme... Netušili sme, že revolúcia prebehne bez násilia. Spomínam si, ako sme sa v autobuse rozprávali o tom, čo nás asi tak bude doma čakať.
Zaznamenali ste nejaké výraznejšie zmeny v systéme športu bezprostredne po revolúcii?
Nie, po revolúcii systém športu fungoval tak, ako bol nastavený v minulom režime. Až časom, a hlavne po rozdelení Československa, sa začal postupne meniť.
„Vedela som, že miesto v reprezentácii si vybojujem výsledkami.“
V bývalom režime boli mnohí športovci nútení podpísať dokument o tzv. špeciálnej zdravotnej starostlivosti, čo môžeme preložiť ako štátom riadený doping. Tento dokument neobišiel ani vás. Ako ste sa k nemu postavili?
Osobne som sa nestretla s tým, že by niektorý zo športovcov bral podporné látky. Avšak áno, bol vypracovaný dokument o špeciálnej zdravotnej starostlivosti, ktorý som ja odmietla podpísať.
Prečo? Ako váš nesúhlas prebiehal?
Bála som sa, že by ma na základe toho mohli nútiť do niečoho, s čím by som nesúhlasila. To bol jeden dôvod, prečo som sa podpísaniu dokumentu bránila. Druhý bol ten, že som si bola vedomá svojej formy. Vedela som, že výsledkami dokážem, že si svoje miesto v reprezentácii zaslúžim. Dokument som odmietla podpísať v Kapliciach. Na Slovensko sme sa vracali cez České Budějovice, kde som ostala, zabezpečila si ubytovanie a potom som šla domov. Neskôr si ma dal zavolať predseda Ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy Antonín Himl... Nakoniec som však v reprezentácii pokračovala a trénovala ako doposiaľ.
Písal sa rok 1994 a celý svet žil zimnými olympijskými hrami v nórskom Lillehammeri. Kto ich zažil, hovorí o nich s triaškou v hlase. Fantastická severská atmosféra, zvládnutá organizácia, oduševnení domáci fanúšikovia, ktorí fandili všetkým športovcom, historicky prvá výprava samostatného Slovenska... Ako ju v pamäti máte ukotvenú vy?
Bola to skutočne výnimočná olympiáda. Kolektívy nielen z rôznych športov, ale aj krajín, si dokázali navzájom fandiť a držať palce. Veľmi som sa tešila, pretože sme začali reprezentovať za Slovensko. Ako výprava sme sa navzájom podporovali. Dokonca si pamätám, že hokejisti Peter Šťastný a Jerguš Bača sa počas mojich pretekov dostali aj do zóny, kam púšťali len VIP hostí. Neskôr som sa ich spýtala, ako sa tam dostali, no len sa zasmiali, že oni si vybavia všetko. Čo sa týka výsledkov, v štafete sme nedosiahli taký výsledok, aký by sme si želali. Aj napriek tomu si však na Lillehammer spomínam ako na jednu z najkrajších olympiád. Ako som už povedala, nezabudnuteľná sa pre mňa stala preto, že sme po prvý raz reprezentovali samostatné Slovensko.
„Keď sa deti na hodine nudia, viem, že je zle“
V súčasnosti sa venujete učiteľskému povolaniu. Aká je Alžbeta Havrančíková ako pedagóg? Ste prísna?
Telesnú majú moji žiaci tvrdú.. Niekedy si povedia, že je to katastrofa... Nakoniec sú ale vždy radi. Keď sa deti na hodine nudia, viem, že je zle. Špeciálne sa im venujem, keď sa pripravujeme na súťaže. Vtedy obetujem svoj voľný čas a trénujeme aj poobede. Avšak, neľutujem to.
„Neúspech nevnímam ako prehru.“
Keď sa spätne obzriete za celou vašou bohatou športovou kariérou, čo všetko vám šport dal?
Fyzická aktivita ako taká pomáha s odolnosťou voči psychickému zaťaženiu. Od útleho veku u človeka pestuje istú zodpovednosť. Napríklad aj práca doma, keď sme vypomáhali rodičom v záhrade, či nastavenie istého režimu, mi pomohlo aj v profesionálnom športe. Mne osobne dal šport aj istú dávku neústupčivosti. Vždy idem za svojím cieľom. Neúspech nevnímam ako prehru, ale ako niečo, čo ma posúva vpred. Toto všetko som preniesla aj do osobného života.
Prečítajte si aj
Zjazdové lyžovanie nemalo v bývalom režime na ružiach ustlané, spomína Janka Gantnerová-Šoltýsová
Bývalá hádzanárka Mária Ďurišinová: „Až v Soule sme pochopili, o čo sme boli ukrátené”
