Zjazdové lyžovanie nemalo v bývalom režime na ružiach ustlané, spomína Janka Gantnerová-Šoltýsová
Janka Gantnerová, za slobodna Šoltýsová, ovládla ako prvá žena z Východného bloku preteky Svetového pohára v alpskom lyžovaní, keď v roku 1980 zvíťazila v zjazde v rakúskom Altenmarkte. Bývalá československá reprezentantka, ktorá prednedávnom dovŕšila 60 rokov, nám priniesla svoj pohľad nielen na minulosť, ale i súčasnosť lyžiarskeho športu.
Kto je Janka Gantnerová-Šoltýsová?
Rodáčka z Kežmarku štartovala v zjazdovom lyžovaní trikrát na ZOH (Innsbruck 1976, Lake Placid 1980, Sarajevo 1984), bola juniorskou majsterkou Európy i víťazkou svetovej zimnej univerziády. Dlhé roky bola jedinou slovenskou zjazdárkou, ktorá triumfovala v pretekoch Svetového pohára. Až v roku 2012 ju napodobnila Veronika Zuzulová a neskôr Petra Vlhová.
Len 21-ročná ste ako prvá žena z Východného bloku dosiahli historické víťazstvo v pretekoch Svetového pohára. Sedemnásteho decembra 1980 ste v zjazde v rakúskom Altenmarkte o osem stotín predstihli Švajčiarku Doris de Agostiniovú. Aký je na to s odstupom času váš pohľad?
Pozerám sa na to tak ako v minulosti. Je to fantastický výsledok a som rada, že sa mi to podarilo.
Ako vás brali na Západe?
Preteky Svetového pohára som vyhrala už nie ako neznámy športovec z Východného bloku, ktorý tam prišiel. Bola som pretekárka Československa, ktorá už bola zaradená v prvej žrebovanej skupine. Mala som už výsledky z predošlej sezóny, takže to nebola náhoda. Dalo sa to očakávať.
Ako by ste s odstupom času zhodnotili svoju kariéru?
Moja kariéra bola turbulentná, raz hore a raz dole. Bola popretkávaná ťažkými zraneniami. Športovcovi dá zranenie vždy facku. Buď sa spamätá a vráti sa, čo sa mne, našťastie, podarilo, alebo zostane zatrpknutý na celý život. Ja patrím medzi tých šťastlivcov, ktorým sa po ťažkom zranení podarilo vrátiť sa do svetovej špičky. V tom čase to nebolo také jednoduché, predsa len v roku 1981 ešte neboli možnosti medicíny na takej úrovni ako dnes.
„Zjazdové lyžovanie, v zahraničí nazývané alpské lyžovanie, nepatrilo medzi priority štátu. Vyplývalo to už z názvu. Napriek tomu sa nám zjazdové lyžovanie podarilo dostať do popredia.”
Veľmi dlhý čas ste pôsobili v športovom hnutí. V čom vidíte zmenu medzi športovaním pred rokom 1989 a po ňom?
Teraz je v našom športe veľký rozdiel hlavne v jeho celkovom ponímaní. Pred 89. rokom sme patrili do bloku socialistických krajín, v ktorých boli šport, kultúra a rôzne iné veci z tretieho sektora určitou formou prestíže. Prejavovala sa v tom reprezentácia režimu. Išlo však len o vybrané športy. Zjazdové lyžovanie, v zahraničí nazývané alpské lyžovanie, nepatrilo medzi priority štátu. Vyplývalo to už z názvu. Napriek tomu sa nám zjazdové lyžovanie podarilo dostať do popredia. Bolo to aj tým, že sme historicky budovali na nejakých základoch. Pred nami sme mali pretekárov ako Milan Pažout alebo Mirka Cuninková, nechcela by som však na niekoho zo staršej generácie zabudnúť. Môžeme sa vrátiť do čias Brchelovcov, Mohrovcov. Na Slovensku máme aj veľa pretekov s dlhou tradíciou, ako napríklad Veľká cena Demänovských jaskýň, Veľká cena Slovenska. Aj môj otec bol reprezentant Česko-Slovenska alebo pán Charvát, ktorý trénoval svoju dcéru. Keby sme tu nemali týchto ľudí, tradícia zjazdového lyžovania sa u nás tak dlho neudrží. Mali sme pevné základy už z histórie. Našťastie.
Myslíte si, že aktuálne podmienky pre šport sa zlepšujú, alebo skôr naopak?
Podmienky sa určite zlepšujú. Je to tým, že dnes sa dá ísť kedykoľvek do zahraničia. Keď sa v lete u nás nedá lyžovať, tak je pre nás sneh dostupný v iných krajinách. Na druhej strane je dnes možno až príliš veľa možností, ktorým smerom sa môžu deti uberať. Je veľmi ťažké ich po žiackom veku udržať v juniorskej kategórii.
Po vás sa zo Sloveniek na svetovej úrovni výraznejšie presadila až Veronika Velez Zuzulová. Aký je z vášho pohľadu jej najväčší prínos pre slovenské lyžovanie?
Veronika nastupovala po silnej generácii. Keď sme my končili, v našom reprezentačnom družstve som mala ešte Luciu Medzihradskú. Boli tam mená, ktoré aj na olympijských hrách zaznamenali dobré umiestnenia. Potom nastúpila Zuzka Smerčiaková, po ktorej prišla Veronika. Pripravovala sa však už v novodobých podmienkach, pričom otec bol zároveň aj jej trénerom. Obetoval všetko pre to, aby Veronika mohla mať také výsledky. Musíme rovno povedať, že Veronika bola neskutočný talent. Mala výbornú dynamiku a super predpoklady na to, aby mohla byť vo svetovej špičke.
Aktuálne tu máme Petru Vlhovú. Čo by podľa vás mohla dokázať?
Peťa je ako športovec veľmi telesne zdatná, veľký ,dríč´. Najviac sa mi na nej páči, že sa nevyčerpáva v žabomyších vojnách. Nezaťažuje sa takýmito vecami, ide si za svojím cieľom. Pri tých danostiach, ktoré má, je dôležitá psychika. Hovorí sa, že 80 percent je fyzický výkon a 20 percent psychika, a to je podľa mňa aj pravda.
Ako vnímate budúcnosť slovenského lyžovania? Myslíte si, že aj po nej môžeme mať na svetových svahoch hviezdu jej formátu?
Nevidím to ideálne. Naozaj tam vznikla veľká diera a vidieť to môžeme už na podujatiach v žiackych kategóriách. Predtým sa tieto pretekárky umiesťovali na popredných miestach v medzinárodných súťažiach. Dnes máme trošku medzeru, čo vidíme aj v samotných rebríčkoch. Je naozaj ťažké „vypiplať“ športovcov, akými sú aktuálne Peťa či Žampovci.
Už koncom októbra sa začala nová sezóna, ktorá po odchode fenomenálneho Marcela Hirschera nemá svojho kráľa. Kto by ho mohol z mužov nahradiť?
Je to naozaj zložité, pretože Hirscher bol mimoriadne všestranný. Dá sa povedať, že v každej disciplíne sa dokázal presadiť. Vedel zajazdiť aj super-G. Nakoniec sa naučil taktiež paralelné slalomy, ktoré nemal veľmi rád. Rovnako to bolo aj s alpskou kombináciou. Všetci sú však nahraditeľní a možno príde nová hviezda, ktorá nastúpi na miesto aj takej osobnosti, akou bol Hirscher. Bol tu však aj Svindal, ktorého odchod zatienila rozlúčka Hirschera. Pre mňa išlo o charizmatickú a veľmi pozitívnu osobnosť. Meno Hirscherovho nasledovníka však nepoviem, lebo dosť veľa pretekárov skončilo a je to sezóna bez vrcholu.
Prečítajte si aj:
Bývalá hádzanárka Mária Ďurišinová: „Až v Soule sme pochopili, o čo sme boli ukrátené”
