Legendárny zápasník Jozef Lohyňa oslavuje šesťdesiatku
Slovensko nemalo v histórii väčšiu zápasnícku osobnosť, ako je Jozef Lohyňa. Má v zbierke trofejí nielen olympijskú medailu, ale ako jediný z slovenských zápasníkov aj titul majstra sveta. Vo voľnom štýle ho získal ako jediný zápasník z bývalého Česko-Slovenska. Vo štvrtok 13. apríla sa rodák zo Zlatých Moraviec dožíva šesťdesiatky.
Jediný náš zápasnícky majster sveta bol na OH vlajkonosič výprav ČSFR aj SR
Jozef Lohyňa je jediný slovenský zápasnícky majster sveta, okrem toho držiteľ olympijského bronzu zo Soulu 1988, ďalších dvoch kovov z majstrovstiev sveta (spolu medailová bilancia z MS 1-1-1) a piatich z majstrovstiev Európy (celková medailová bilancia 0-1-4). Štartoval na troch olympiádach a podobne ako krasokorčuliar Divín na nich vždy skončil v prvej päťke.
Cenné kovy na vrcholných súťažiach získaval v rozpätí dlhých dvanástich rokov. Ako jediný reprezentant úpolových športov spomedzi Slovákov sa tešil aj z titulu najúspešnejšieho športovca ČSSR (v roku 1990). Je pochopiteľné, že na Slovensku ho zvolili za najúspešnejšieho zápasníka 20. storočia.
Lohyňova športová bilancia musí vzbudzovať úctu a rešpekt. Oboje si však vyslúžil aj za svoje celkové vystupovanie. V roku 1991 dostal hlavnú Cenu fair play Československého olympijského výboru. A tom, aký pojem vtedy predstavoval, svedčí aj fakt, že poctu nastupovať na otváracom ceremoniále olympijských hier so štátnou vlajkou v rukách dostal až dvakrát – v Barcelone 1992 pri poslednom štarte československej výpravy a v Atlante 1996 zase pri premiére samostatnej Slovenskej republiky. To je unikát.
Z prievidzských žineniek cez Prahu k svetovým úspechom
Jozef Lohyňa vyrastal v Handlovej, ale na žinenkách začínal ako 11-ročný v Prievidzi, ktorá je známa silnou zápasníckou tradíciou. „Mnohokrát sme makali od rána do večera. Nebolo to iba o zápasení, pretože to je spojené i s gymnastikou, vzpieraním, posilňovaním či behaním. Hrávali sme aj hry, či je to futbal alebo basketbal. Jednoducho povedané, zápasník musí byť všestranný,“ povedal predčasom v rozhovore pre Sme.
Odmala zápasil spoločne s bratom Ľubomírom, ktorý pred pretekárskou napokon uprednostnil trénerskú dráhu - odborné vzdelanie na to získal až v Bulharsku. Jozef zatiaľ vyrástol do svetovosti pod vedením trénera Mikuláša Timka. Jeho špecialitou sa stal obávaný chmat menom „krestačka“.
Prvý raz sa blysol ako 20-ročný, keď získal striebro na juniorských majstrovstvách sveta 1983. Uskutočnili sa v americkom Los Angeles, kde sa o rok neskôr konala olympiáda. Na nej však Lohyňa absentoval, pretože ČSSR a ďalšie socialistické krajiny tieto hry bojkotovali. Na ďalších troch už však na žinenke nechýbal a na tých štvrtých sa zúčastnil ako asistent brata Ľuba - reprezentačného trénera voľnoštýliarov Slovenska.
„Ja som v tom čase vážil 80 kg a bojoval o mňa aj Trenčín, ktorý sústreďoval najmä zápasníkov s nižšou váhou do 84 kg, pričom Praha vychovávala zápasníkov vyšších váhových kategórií. Ja som sa aj napriek tomu dostal do Prahy a bol to výborný krok, keďže som mohol rásť popri borcoch ako Karabín a Strnisko. V RH Praha sa vytvorila vynikajúca partia, v roku 1985 sa k nám pridal aj môj brat, s vyštudovaným trénerským titulom z Bulharska. Už po pol roku dostal šancu stať sa hlavným trénerom a potiahol nás k úspechom,“ vysvetľoval Jozef vo vlaňajšom rozhovore pre Sportnet.
Od roku 1986 bol takmer vždy medailovou tutovkou. Šesť rokov za sebou získal každoročne cenný kov na niektorom z vrcholných podujatí.
Soulské bronzové sklamanie i olympijské nadšenie a tokijský svetový triumf
V životnej forme bol v olympijskom roku 1988. Po zisku bronzových medailí na majstrovstvách Európy v predošlých dvoch rokoch v Aténach a vo Velikom Tarnove sa stal víťazom Grand Prix 1988 a na OH v Soule prišiel v kategórii do 82 kg ako adept na zlato.
Keby sa v Južnej Kórei rozhodovalo v duchu fair play (čo, žiaľ, neplatilo nielen v zápasení, ale ani v džude, boxe či v hádzanej), Jozef by na OH v Soule to zlato zrejme naozaj získal. Súperov totiž doslova drvil. Lenže žreb skupiny mu už v 2. kole postavil do cesty domáceho Mjong-u Hana. Slovák bol síce lepší, ale súperovi z usporiadateľskej krajiny očividne nadŕžali rozhodcovia – podobne ako predtým v jeho zápase s Kanaďanom, ktorý Jozefa vopred varoval. Lohyňa nemohol dotiahnuť žiadnu akciu, vždy sa ozvalo písknutie rozhodcu. Nezaslúžene prehral 1:2.
Bol z toho zúfalý, ale po úvodnej ľahkej výhre nad Švajčiarom Jollienom aj po prehre s Hanom jasne zdolal Argentínčana Iglesiasa, Kanaďana Rinkeho, Mongola Sühbata i Japonca Itóa. Posunulo ho to však len do zápasu o bronz – do finále išiel Han, ktorý napokon aj celý turnaj vyhral. Z druhej skupiny sa proti Lohyňovi v zápase o bronz postavil Tambovcev zo ZSSR. Zápas bol vyrovnaný, ale po predĺžení sa radoval Slovák.
Hoci o dva roky neskôr pred svetovým šampionáte v Tokiu Lohyňa pre zranenie kolena zápasil v obmedzenom režime, na MS triumfoval a ako vôbec prvý voľnoštýliar z Česko-Slovenska v histórii získal svetové zlato. Vo finálovom dueli zdolal Američana Roycea Algera, Ten síce viedol 2:0, ale Jozef úspešným útokom vývoj zápasu zvrátil vo svoj prospech a vyhral 3:2.
Novinári v ČSSR za tento úspech Jozefovi udelili korunu pre najúspešnejšieho športovca krajiny.
„Krásne spomienky. Celý finálový zápas bol emotívny, pretože sa mi v tom roku narodil syn. Tiež ma trápilo zranenie kolena, pomohli morálno-vôľové vlastnosti. Išiel som zápas po zápase a moje sebavedomie stúpalo. Pred finále som na tom kondične nebol najlepšie, ale súpera som dobre poznal. Vedel som, že ho môžem zdolať. Zápasil nepríjemným nátlakovým štýlom, vyhrával 2:0. V duchu som však veril, že moja šanca príde. A prišla. Získal som dôležité tri body a vyhral 3:2,“ zaspomínal si po rokoch pre Sme.
Bol to jeho životný triumf, ale dodnes je presvedčený, že v Soule bol ešte v lepšej forme. Špičkovú úroveň potvrdil aj na majstrovstvách sveta 1991 vo Varne, kde skončil druhý.
Barcelonské olympijské hry 1992, kde sa od neho očakávalo odčinenie soulského sklamania, mu však jednoducho nesadli. Ani atmosféra vo výprave ČSFR v predtuche blížiaceho sa rozdelenia spoločného štátu nebola tá pravá… Síce odviedol vysoký štandard, ale za piate miesto čelil značnej kritike. Od tradičnej opory a vlajkonosiča výpravy sa proste čakalo viac.
Návrat na Slovensko a medzinárodná rozlúčka na dvakrát, s bronzovou bratislavskou bodkou
Ako reprezentant Slovenska, ktorý zápasil za Dunajplavbu Bratislava, svetovú medailu už potom Lohyňa nikdy nezískal – „len“ dva európske bronzy. Ale ešte zažil opojné chvíle. Jedna prišla na olympijských hrách 1996, kde sa lúčil s reprezentáciou. Ako už 33-ročný veterán štartoval vo vyššej kategórii - do 90 kg. Na Atlantu sa tešil, pretože do USA chodieval pravidelne trénovať. Bol tam veľmi uznávaný a mal tam množstvo zápasníckych priateľov.
V hale Georgia World Congress Center sa na staré kolená bil ako zamlada. Na žinenke jeho víťazný postup v kategórii do
Kto mohol vtedy tušiť, že Jozef Lohyňa sa nechá ešte raz prehovoriť a vráti sa na jedno podujatie do slovenského dresu? Výbornú formu si stále udržiaval pôsobením v nemeckom bundesligovom Goldbachu. Vidina európskeho šampionátu 1998 v Bratislave ho však zlákala, aby si znovu obliekol dres s dvojkrížom. Definitívne sa tam rozlúčil bronzovou medailou! To bola ďalšia opojná chvíľa.
O dva roky neskôr na OH v Sydney bol Jozef ako asistent svojho brata Ľubomíra v trénerskej pozícii. Naši voľnoštýliari však na žinenkách „zhoreli“ a najznámejší z nich Mazáč sa dokonca nezmestil do predpísanej hmotnosti a nemohol štartovať. Nasledovala tvrdá kritika smerom na Lohyňovcov.
V zápasení potom skončili (Ľubo sa k nemu síce ešte vrátil - v pozícii sekretára zväzu, ale len na krátko) a začali sa venovať podnikaniu – predaju hokejového výstroja. Z Jozefa, pre ktorého je ľadový hokej koníčkom, sa v našich hokejových kruhoch (najmä v bratislavskom Slovane, ale kedysi aj v reprezentácii) stal aj vyhľadávaný odborník na vedenie silového tréningu.
Neskôr dva roky pôsobil ako tréner v zápasníckom klube ZK Košice 1904 a bol aj tréner reprezentácie SR do 23 rokov. Po návrate do Bratislavy v roku 2018 si spolu so synom Davidom zriadil zápasnícku akadémiu Lohyňa Wrestling Academy. K trénovaniu v nej znovu stiahol aj svojho brata Ľuba. Jozef pomerne nedávno podstúpil vážne operácie najprv jedného a potom aj druhého kolena, ale mladým adeptom zápasenia je stále schopný na žinenke sám veľa prakticky predviesť.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi Jozefovi Lohyňovi srdečne blahoželá!
