Jozef Lohyňa OLY

Rodák zo Zlatých Moraviec Jozef Lohyňa je jediný slovenský zápasnícky majster sveta, okrem toho držiteľ olympijského bronzu zo Soulu 1988, ďalších dvoch kovov z majstrovstiev sveta a piatich z majstrovstiev Európy. Štartoval na troch olympiádach a podobne ako krasokorčuliar Divín na nich vždy skončil v prvej päťke. Cenné kovy na vrcholných súťažiach získaval v rozpätí dlhých dvanástich rokov.

Ako jediný reprezentant úpolových športov spomedzi Slovákov sa tešil aj z titulu najúspešnejšieho športovca ČSSR (v roku 1990). Je pochopiteľné, že na Slovensku ho zvolili za najúspešnejšieho zápasníka 20. storočia. To je bilancia, ktorá vzbudzuje úctu a rešpekt. Nečudo, že poctu nastupovať na otváracom ceremoniále olympijských hier so štátnou vlajkou v rukách dostal až dvakrát – v Barcelone 1992 pri poslednom štarte československej výpravy a v Atlante 1996 zase pri premiére samostatnej Slovenskej republiky.

Jozef Lohyňa vyrastal v Handlovej, ale na žinenkách začínal ako 11-ročný v Prievidzi, ktorá je známa silnou zápasníckou tradíciou. Odmala zápasil spoločne s bratom Ľubomírom, ktorý pred pretekárskou napokon uprednostnil trénerskú dráhu – odborné vzdelanie na to získal až v Bulharsku. Jozef zatiaľ vyrástol do svetovosti pod vedením trénera Mikuláša Timka.

Jeho špecialitou sa stal obávaný chmat menom „krestačka“. Prvý raz sa blysol ako 20-ročný, keď získal striebro na juniorských majstrovstvách sveta. Uskutočnili sa v americkom los angeles, kde sa o rok konala olympiáda. Na nej však Lohyňa absentoval, pretože ČSSR a ďalšie socialistické krajiny tieto hry bojkotovali. Na ďalších troch už však na žinenke nechýbal a na tých štvrtých sa zúčastnil ako asistent brata Ľuba - reprezentačného trénera voľnoštýliarov Slovenska.

Z Baníka prievidza prestúpil Lohyňa do Rudej hvězdy Praha, kde boli najlepšie podmienky na prípravu (v roku 1990 sa názov klubu zmenil na PSK Olymp). Od roku 1986 bol takmer vždy medailovou tutovkou. Šesť rokov za sebou získal pod vedením Mikuláša Timka každoročne cenný kov na niektorom z vrcholných podujatí. V životnej forme bol v olympijskom roku 1988.

Po zisku bronzových medailí na majstrovstvách Európy v predošlých dvoch rokoch v Aténach a vo Velikom Tarnove sa stal víťazom Grand prix 1988 a na OH v Soule prišiel v kategórii do 82 kg ako adept na zlato. Keby sa v Južnej Kórei rozhodovalo v duchu fair play (čo, žiaľ, neplatilo nielen v zápasení, ale ani v džude, boxe či v hádzanej), Jozef by to zlato zrejme naozaj získal. Súperov totiž doslova drvil. Lenže žreb skupiny mu už v 2. kole postavil do cesty domáceho Mjong-u Hana.

Slovák bol síce lepší, ale súperovi z usporiadateľskej krajiny očividne nadŕžali rozhodcovia – podobne ako predtým v jeho zápase s Kanaďanom, ktorý Jozefa vopred varoval. Lohyňa nemohol dotiahnuť žiadnu akciu, vždy sa ozvalo písknutie rozhodcu. Nezaslúžene prehral 1:2. Bol z toho zúfalý, ale po úvodnej ľahkej výhre nad Švajčiarom Jollienom aj po prehre s Hanom jasne zdolal Argentínčana Iglesiasa, Kanaďana Rinkeho, Mongola Suhbata i Japonca Ita. Posunulo ho to však len do zápasu o bronz – do finále išiel Han, ktorý napokon aj celý turnaj vyhral.

Z druhej skupiny sa proti Lohyňovi v zápase o bronz postavil Tambovcev zo ZSSR. Zápas bol vyrovnaný, ale po predĺžení sa radoval Slovák. Na svoju prvú olympiádu napriek krivde spomína najradšej, pretože ho uchvátila soulská atmosféra.

O dva roky Lohyňa triumfoval na svetovom šampionáte v Tokiu. Novinári v ČSSR mu za to udelili korunu pre najúspešnejšieho športovca krajiny. Bol to jeho životný triumf, ale dodnes je presvedčený, že v Soule bol ešte v lepšej forme.

Špičkovú úroveň potvrdil aj na majstrovstvách sveta 1991 vo Varne, kde skončil druhý. Barcelonské olympijské hry 1992, kde sa od neho očakávalo odčinenie soulského sklamania, mu však jednoducho nesadli. Ani atmosféra vo výprave ČSFR v predtuche blížiaceho sa rozdelenia spoločného štátu nebola tá pravá… Síce odviedol vysoký štandard, ale za piate miesto čelil značnej kritike. Od tradičnej opory a vlajkonosiča výpravy sa proste čakalo viac.

Ako reprezentant Slovenska, ktorý zápasil za Dunajplavbu Bratislava, svetovú medailu už potom Lohyňa nikdy nezískal – „len” dva európske bronzy. Ale ešte zažil opojné chvíle. Jedna prišla na olympijských hrách 1996, kde sa lúčil s reprezentáciou. Ako už 33-ročný veterán štartoval vo vyššej kategórii - do 90 kg. Na Atlantu sa tešil, pretože do USA chodieval pravidelne trénovať. Bol tam veľmi uznávaný a mal tam množstvo zápasníckych priateľov.

V hale Georgia World Congress Center sa na staré kolená bil ako zamlada. Na žinenke jeho víťazný postup v kategórii do 90 kg zastavil až Rus Chadarcev. V súboji o bronz podľahol Gruzíncovi Kurtanidzemu. Hneď po súboji sa vyzul, do prostriedku žinenky zaniesol svoje zápasnícke topánky a uterák, prikryl ich bielou vreckovkou a zamával preplneným tribúnam. Keď hlásateľ vysvetlil, že exmajster sveta sa práve rozlúčil so svojou kariérou, diváci - a pri odchode zo žinenky aj mnohí súperi a tréneri - mu pripravili obrovské ovácie.

Kto mohol vtedy tušiť, že Jozef Lohyňa sa nechá ešte raz prehovoriť a vráti sa na jedno podujatie do slovenského dresu? Výbornú formu si stále udržiaval pôsobením v nemeckom Goldbachu. Vidina európskeho šampionátu 1998 v Bratislave ho však zlákala, aby si znovu obliekol dres s dvojkrížom. Definitívne sa tam rozlúčil bronzovou medailou! To bola ďalšia opojná chvíľa.

O dva roky neskôr na OH v Sydney bol Jozef ako asistent svojho brata Ľubomíra v trénerskej pozícii. Naši voľnoštýliari však na žinenkách „zhoreli“ a najznámejší z nich Milan Mazáč sa dokonca nezmestil do predpísanej hmotnosti a nemohol štartovať. Nasledovala tvrdá kritika smerom na Lohyňovcov. V zápasení potom skončili (Ľubo sa k nemu síce ešte vrátil - v pozícii sekretára zväzu, ale len na krátko) a začali sa venovať podnikaniu – predaju hokejového výstroja.

Z Jozefa, pre ktorého bol ľadový hokej koníčkom, sa v našich hokejových kruhoch (najmä v bratislavskom Slovane, ale kedysi aj v reprezentácii) stal aj vyhľadávaný odborník na vedenie silového tréningu.

Neskôr dva roky pôsobil ako tréner v zápasníckom klube ZK Košice 1904 a bol aj tréner reprezentácie SR do 23 rokov. Po návrate do Bratislavy v roku 2018 si spolu so synom Davidom zriadil zápasnícku akadémiu Lohyňa Wrestling Academy. K trénovaniu v nej znovu stiahol aj svojho brata Ľuba. Jozef pomerne nedávno podstúpil vážne operácie najprv jedného a potom aj druhého kolena, ale mladým adeptom zápasenia je stále schopný na žinenke sám veľa prakticky predviesť.

Autor: Ľubomír Souček