Július Strnisko

Tak ako Karabin, aj Július Strnisko zápasnícky vyrastal v rodnej Nitre pod vedením trénera Jozefa Svitača v oddieli AC. Takisto ako on odišiel krátko po dosiahnutí plnoletosti za lepšími podmienkami do Rudej hvězdy Praha. Farby policajného klubu obliekal trinásť rokov, počas ktorých sa podobne ako jeho o tri roky starší a podstatne ľahší súputník stal ozajstnou voľnoštýliarskou stálicou. Na rozdiel od Karabina nedosiahol nikdy na svetovú medailu, ale z olympiády v Moskve si aj on doniesol bronz.

Urastený chlap s prezývkou Drobček sa dokázal preniesť aj cez sklamanie z vynútenej neúčasti na OH 1984 v Los Angeles a kariéru si predĺžil až do olympiády 1988 v Soule. Strnisko bol najmladší zo šiestich detí. Do telocvične ho zlákal príklad o poldruha roka staršieho brata Petra, ktorý na ňom doma občas názorne „predvádzal“, čomu ho naučili na žinenkách. Julo nechcel byť doma bitý a túžil sa mu vyrovnať. Zápasnícke kariéry bratov potom dlhý čas bežali paralelne. Aj Peter bol v príprave na OH 1980 v Moskve, lenže jeho sen ukončilo zranenie.

V roku 1977 sa Strnisko v Beladiciach pri Nitre vyučil za zvárača a rozhodoval sa, čo bude ďalej robiť. Po talentovanom zápasníkovi, ktorý sa v tom čase venoval nielen voľnému, ale i gréckorímskemu štýlu, rýchlo siahla Rudá hvězda Praha. Už o rok neskôr bol piaty na majstrovstvách Európy v Sofii.

Ďalší rok v Bukurešti si polepšil o jedno miesto. Pred olympiádou v Moskve na európskom šampionáte na domácej pôde v Prievidzi však skončil „až“ šiesty, keď mu kritici vyčítali váhavosť v kľúčovom súboji o postup medzi medailistov s Bittnerom z NDR. Na OH 1980 v Moskve sa Strnisko v kategórii do 100 kg predstavil v lepšom svetle.

Po víťazstvách nad Indom Singhom a Sýrčanom Saidom postúpil napriek prehre s Poliakom Bussem do najlepšej šestice. Vychádzajúcu hviezdu Rumuna Puscasua zdolal najtesnejším rozdielom a prehral len s dvoma neskoršími držiteľmi najcennejších medailí – zlatým domácim Matem, ktorý z olympijskej nominácie ZSSR v tejto kategórii vystrnadil hviezdy Jarygina aj Tediašviliho, a so strieborným Bulharom Červenkovom.

Ešte ďalších sedem rokov dosahoval Strnisko popredné výsledky na vrcholných podujatiach. Na európskych šampionátoch si vybojoval dva bronzové kovy – vo Varne v roku 1982 a v Budapešti o rok neskôr. Po jeho boku rástol do svetovosti najúspešnejší slovenský zápasník všetkých čias Jozef Lohyňa, s ktorým na súťažiach v zahraničí býval zvyčajne v jednej izbe. Vtedy však Jula už často sužovali bolesti kolien.

K svetovej medaile mal od olympiády v Moskve najbližšie na MS 1987 v Clermont-Ferrande. Nebyť najtesnejšej prehry s Rumunom Puscasum, získal by striebro. Keďže však prehral o bod, skončil až štvrtý. Rovnako aj na majstrovstvách Európy vo Velikom Tarnove. Reprezentačnú kariéru končil ako tridsaťročný o rok neskôr na olympiáde v Soule. Tam sa jeho účinkovanie skončilo už v skupine, keď mu v jednom súboji „vyhodilo“ rameno.

Keď už nemohol zápasiť, vrátil sa Július Strnisko do rodnej Nitry. Živil sa montážnymi prácami po celej republike, na živobytie si zarábal aj ako krupier v kasíne. Naposledy vlastnil malú kaviarničku s herňou v centre Nitry. Pravidelne však chodieval do telocvične, kde ako hobby viedol tréningy mladých adeptov zápasenia. V auguste 2008 oslávil päťdesiatku. O to šokujúcejšie bolo, keď len o niekoľko týždňov neskôr trinásťnásobný majster ČSSR náhle zomrel…

Autor: Ľubomír Souček