David Musuľbes

Pekinský olympijský bronz rodáka z ruského Vladikavkazu Davida Musuľbesa sa stal 21. augusta 2008 (paradoxne, akurát v deň 40. výročia násilného vstupu sovietskej armády do bývalého Československa) jubilejnou dvadsiatou olympijskou medailou pre samostatné Slovensko a prvou zápasníckou. Bol však veľmi osobitný a odlišný od všetkých predošlých medailí. Prvý raz v histórii Slovenskej republiky totiž pre ňu vybojoval olympijský kov športovec, ktorý pochádza zo zahraničia a slovenské občianstvo vlastnil len krátko.

Urastený „medveď z Vladikavkazu“ získal v Sydney 2000 v najťažšej kategórii voľnoštýliarov zlato pre Rusko a v Pekingu 2008 ako 36-ročný, najstarší chlap spomedzi športovcov v našej výprave, bronz pre Slovensko! Už dávno pred tým, ako v Pekingu s medailou pózoval zahalený v slovenskej vlajke, patril medzi veľké zápasnícke legendy.

V roku 2001 ho medzinárodná federácia Fila dokonca vyhlásila za najlepšieho zápasníka sveta. V ruských farbách sa stal nielen olympijským víťazom 2000, ale aj dvakrát (2001 a 2002) majstrom sveta a päťkrát (1995, 1997, 2001, 2002 a 2003) európskym šampiónom. Šiesty európsky titul získal krátko pred olympiádou v Pekingu už ako Slovák. ako k tomu vôbec došlo, že taká veľká zápasnícka kapacita „na staré kolená“ zmenila občianstvo a prišla reprezentovať akurát Slovensko?

Nuž, bolo treba za tým hľadať Davidove neutíchajúce športové ambície a jedno dávne priateľstvo. Pred olympiádou 2004 urobili v Rusku z obhajcu zlata Musuľbesa napriek jeho vôli asistenta trénera ruskej reprezentácie a na OH poslali mladšieho. On však chcel stále zápasiť... na Slovensku už roky pôsobil jeho dávny priateľ Rodion Kertanti, národnosťou takisto Osetínec, s ktorým odmala spolu trénovali v Davidovom rodnom Vladikavkaze pod vedením trénerov Kazbeka Dedegkajeva a Savelija Biazrova. Kertanti sa k nám presťahoval dávno a pre Slovensko svojho času získal medailu na majstrovstvách Európy. V našich farbách štartoval aj na OH 1996 v Atlante.

V čase, keď Davida už v Rusku chceli vidieť len pri žinenke ako trénera, ale nie na žinenke ako zápasníka, bol Rodion v pozícii reprezentačného trénera slovenských voľnoštýliarov. Zavetril šancu, že Musuľbes by mohol svoje zápasnícke ambície naplniť ako reprezentant Slovenska, čím by pomohol sebe aj nám a hoci vtedajšie vedenie Slovenského zápasníckeho zväzu bolo proti tomu, Kertanti ho napokon zlákal na Slovensko a robil všetko pre to, aby mohol súťažiť za našu krajinu. S podporou nového predsedu zväzu Petra Marčeka sa podarilo vybaviť, že v septembri 2007 Musuľbes získal slovenské občianstvo.

Vráťme sa do minulosti. Od roku 1992 bol Musuľbes ako člen CSKA Moskva členom ruskej reprezentácie – celých 11 rokov. ako 23-ročný sa vo Fribourgu prvý stal majstrom Európy, keď vo finále zdolal Slováka Milana Mazáča. Vtedy ešte súťažil v kategórii do 100 kg, v ktorej skončil o rok tretí na ME v Budapešti. Na olympiádu v Atlante však z Ruska poslali iného borca. V roku 1997 sa stal vo Varšave druhý raz majstrom Európy, tentoraz už v najťažšej kategórii. V priebehu olympijského cyklu si v nej vybojoval dovedna tri európske a jeden svetový kov.

V olympijskom Sydney v roku 2000 dosiahol najcennejší triumf svojej kariéry. Začal tým víťaznú sériu. Postupne zvíťazil na ME 2001 v Budapešti, MS 2001 v Sofii, ME 2002 v Baku, MS 2002 v Teheráne i na ME 2003 v Rige pre Rusko to však bolo málo, keď namiesto zápasníka z neho už vo federácii chceli mať pred OH v Aténach iba trénera...

Na žinenkách Musuľbes na vrcholných súťažiach absentoval päť rokov. Po zisku slovenského občianstva už ako člen Dunajplavby Bratislava chcel prvý raz reprezentovať svoju novú vlasť v septembri 2007 na svetovom šampionáte v Baku. Ruská zápasnícka federácia mu však vtedy štart nepovolila. Dokonca sa mu ako bývalému príslušníkovi ruskej armády vyhrážali vojenskou prokuratúrou, ak nastúpi za iný štát.

V priebehu ďalších mesiacov sa však veci utriasli a David prvý raz reprezentoval Slovensko na európskom šampionáte 2008 v Tampere. pôvodne tam skončil druhý, ale keď zakrátko vyšlo najavo, že dopoval víťazný Gruzínec Modzmanašvili, ktorý ho ako jediný zdolal, dodatočne sa stal šiesty raz európskym šampiónom.

Počas väčšiny olympijského roka 2008 trénoval Musuľbes v Rusku, ale vyhral aj majstrovstvá Slovenska. Okrem toho si na prípravu privyrábal v nemeckej bundeslige zápasením za KSV Aalen 05. Slovenský olympijský výbor umožnil, aby ho na OH v Sydney koučoval Kazbek Dedegkajev, ktorý za desaťročia vo Vladikavkaze vychoval okrem Musuľbesa desiatky zápasníckych šampiónov. Hoci David absolvoval len pol roka sústredenej prípravy a posledné dva mesiace ho trápili bolesti ucha z infekcie, za všetko sa odvďačil výbornými výkonmi.

V hale poľnohospodárskej univerzity v Pekingu v kategórii do 120 kg po voľne v 1. kole v druhom hladko zdolal nigérijčana Seiwariho a vo štvrťfinále aj Maďara Aubéliho. Jeho púť za zlatom zastavil až mohutný obhajca titulu z Atén Uzbek Artur Tajmazov. David s ním mal dovtedy zápasovú bilanciu 3:0 (zdolal ho vo finále na OH 2000 aj na MS 2001), ale v opatrnom dueli borcov, ktorí roky trénovali vedľa seba vo Vladikavkazskej telocvični, bol tentoraz o niečo pasívnejší.

Z predčasného finále postúpil do toho ozajstného neskorší víťaz Tajmazov. Pred zápasom o bronz čínsky vodič nášho reprezentanta omylom autom odviezol do dejiska súťaží v horskej cyklistike, čím ho trochu obral o čas i pohodu pred záverečným duelom. Inteligentný chlap s dvoma vysokými školami (vyštudoval banské inžinierstvo i právo) však ukázal, že je skúsený profesionál a nenechal sa tým rozhodiť. V súboji o bronz Musuľbes presvedčivo zdolal Kubánca Rodrigueza. Reprezentačný tréner Kertanti, ktorý ho zlákal na Slovensko, po poslednom zápase od dojatia plakal. David však chcel dosiahnuť ešte viac a svojej novej vlasti sa ospravedlňoval, že nezískal zlato...

Žiaľ, odvtedy Musuľbes za Slovensko dva roky na veľkej súťaži nenastúpil. Vždy sa objavil nejaký zdravotný problém, ktorý mu znemožnil poriadne trénovať, ale fakt je aj to, že bol sklamaný z nesplnených sľubov, ktoré na Slovensku dostal pri vybavovaní štátneho občianstva aj po zisku olympijskej medaily. Krátko po olympiáde ho prijali do národného športového centra v Bratislave, vďaka čomu získal zo Slovenska aspoň stabilný plat.

Jeho sociálna situácia je však výrazne odlišná od biatlonistky Anastasie Kuzminovej, ktorá z Ruska odišla za svojím manželom natrvalo žiť na Slovensko a úplne zapadla do nášho prostredia. Davidova rodina žije v Rusku (manželka Sofia učí na univerzite cudzie jazyky, dcéra Tamara má 11 rokov) a on má vo Vladikavkaze, kde vyrastal, na rozdiel od Slovenska výborné tréningové podmienky aj pekné bývanie. Ktovie, či ešte nájde chuť bojovať v slovenských farbách o postup na olympiádu v Londýne 2012, keď už bude mať štyridsiatku...

Autor: Ľubomír Souček