Matej Tóth si vybojoval cestu do Tokia: Prvý balvan zo mňa spadol po negatívnom teste, druhý v cieli
Slovenský atlét Matej Tóth splnil limit pre olympijské hry v Tokiu a bude môcť obhajovať zlatú medailu na najdlhšej chodeckej trati. V sobotu 24. októbra triumfoval na Dudinskej päťdesiatke s časom 3:41:15 h. Nielenže to s prehľadom stačilo na dosiahnutie olympijského limitu, Tóth v Dudinciach zaznamenal aj svetový výkon roka.
V rozhovore sa Matej Tóth vrátil k výbornému výsledku, porozprával o svojej príprave aj o aktuálnej situácii.
Ako s odstupom pár dní vnímate sobotňajšie preteky, radosť je stále rovnaká?
Vnímam to pozitívne, ako inak. Teším sa. Všetko, čo malo, vyšlo na 100 %. Vnímam to rovnako ako minútu po prejdení cieľa.
Na ktorom kilometri vám už bolo jasné, že limit splníte?
„Päťdesiatka" je relatívne zradná disciplína. Aj kilometer pred cieľom sa mohlo stať niečo, čo by mi znemožnilo spraviť krok. Stačilo, že by povolil jeden sval a bol by koniec. Istota je až v cieli. No na takom 30. kilometri to zo mňa definitívne spadlo. Pochopil som, že čo sa týka mojej fyzickej pripravenosti, zvládnem to. Zo srandy som trénerovi povedal, že mi stačí zostávajúcich 20 kilometrov zvládnuť za 1:36 h. Nakoniec som šiel ešte o desať minút rýchlejšie. Vedel som, že pokiaľ sa nestane niečo vážne, je to v suchu.
Na čo ste mysleli po prejdení cieľovej pásky?
Spadol zo mňa druhý balvan (smiech). Ten prvý spadol večer, keď som mal negatívny výsledok testu na COVID-19 a vedel som, že podujatie v Dudinciach sa uskutoční. Bola to úľava a pokoj, že som tam a môžem sa bez komplikácií pripravovať na olympijské hry.
Športová príprava v tejto dobe zrejme musela byť náročná. Odišli ste aj od rodiny, aby ste znížili šancu nákazy. Dopredu nebolo jasné, či sa preteky vôbec uskutočnia...
Celkovo to bol veľmi špecifický rok. Príprava ako taká je vždy fyzicky a mentálne náročná. Keď makáte, dáva to zabrať aj hlave. Predovšetkým to odlúčenie. Teraz to bolo ešte znásobené. Tento rok bolo veľmi náročné nájsť motiváciu, zostať pri športe a to nehovorím ani o tých kvantách kilometrov, ktoré sme museli podstúpiť. Čím bližšie preteky boli, tým to bolo náročnejšie. Vy už potrebujete mať pohodu a potrebujete ladiť formu. Vtedy ale ešte len začínal ten najväčší boj o to, či preteky vôbec budú. Ešte tridsať hodín pred štartom som sledoval tlačovku a nevedel som, či sa preteky uskutočnia. A to som už mal za sebou prípravu, vyladenie formy, chystal som myseľ a telo a nič nebolo isté. Bolo to náročné.
Áno, pre mnohých športovcov je toto obdobie extrémne náročné. Výnimku dostalo niekoľko športových líg a elitné podujatia, ostatní však zostali doma, prakticky bez práce. Ako takúto situáciu prekonať? Ako nestratiť zdravý rozum?
Prešli sme si tým všetci. Nás teraz, našťastie, nezrušili, ale aj my máme za sebou toto obdobie a nebolo to jednoduché. Najdôležitejšie je nastaviť si hlavu, aby sa nepoddala. Okolnosti dávajú zabrať každému. Týka sa to úplne každého. Či už je to v športe, alebo v živote. Treba to brať tak, že nemáme inú možnosť, len vydržať. Žiadne umáranie sa nikomu nepomôže. Treba rešpektovať situáciu, ak sa však dá, treba zabojovať. Ukázalo sa to aj na Dudinskej päťdesiatke. Je potrebné argumentovať, vysvetľovať. Pri všetkých opatreniach sa dajú aj v dnešnej dobe urobiť preteky a urobiť ich bezpečne.
Keď však nie je šanca a niečo je definitívne stopnuté, treba sa nastaviť tak, že sa nič nedeje a treba to posunúť a ďalej pracovať. Viem, že to je náročné. Prežívame to všetci. Je veľa športových tragédií, no momentálne sa vo svete riešia veci, ktoré sa týkajú prežitia a zdravia. Je to len šport a príde ďalšia príležitosť. No viem aj, že šport je často spätý so životom a sociálnym zabezpečením. Nechcem to ani zľahčovať, no nám športovcom neostáva nič iné, len nastaviť si myseľ pozitívne a veriť, že to rýchlo prejde.
Po výkone v Dudinciach je na mieste asi oddych, potom by ste však mali začať zimnú prípravu...
Teraz je čas dať telu pauzu. Bola to veľmi dlhá sezóna, dala zabrať. Potrebujem zregenerovať telo, zresetovať myseľ. Myslieť na iné veci ako na chôdzu. To je teraz moja prvoradá úloha. Žiaľ, opatrenia sú také, že tradičné kúpele neprichádzajú do úvahy. Budem sa teda snažiť čo najviac zregenerovať v domácich podmienkach a v Dukle Banská Bystrica.
V druhej polovici novembra začneme zimnú prípravu. S tým, že mám istotu olympijských hier, nemusím to nejak hrotiť. Nemusím byť pod tlakom. Budem sa snažiť udržiavať si telo v nejakej výkonnosti. Ladiť formu na nejaké jarné podujatie však nemienim. Všetku energiu a koncentráciu chcem orientovať smerom k Tokiu.
Takže na 50-kilometrovej trati vás uvidíme až v Tokiu?
Určite áno. Je to pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že na takej trati nebudem štartovať. Ak budem v dobrej pohode a budem zdravý, pôjdem na kratšie trate. Aj tento rok počas leta mi to pomohlo. Keď sme sa viac povenovali intenzite, tak sa mi zvýšila výkonnosť aj na 50 kilometrov.
Ako vidíte vyhliadky smerom k olympijským hrám? Všetko nasvedčuje tomu, že to nebude podujatie, na aké sme zvyknutí.
Donedávna som ešte bol trošku skeptický. Videl som to 50:50, či sa olympijské hry uskutočnia. Po telefonátoch s Medzinárodným olympijským výborom v rámci Komisie športovcov som však optimistickejší. Pracuje sa usilovne na tom, aby olympijské hry boli. Sú pripravené veľmi reálne scenáre, či už bude situácia horšia, lepšia, alebo rovnaká ako teraz. Verím tomu, že sa olympijské hry sa uskutočnia.
Čo sa týka podoby olympijských hier, mám predstavu, že by to mohol byť prienik medzi NHL a Tour de France. Športovcov by veľmi prísne testovali, boli by čo najviac v izolácii, možno aj v úplnej, ak to bude zlé. Tour de France by mohla byť vzorom, že za určitých okolností by mohli byť prítomní aj diváci. Napríklad tak, že sa do Tokia či celého Japonska nedostanú bez negatívneho testu.
