Nenápadný obranca absolvoval i kľukatý majstrovský let lietadlom + video
Na ľade bol nenápadný, ale spoľahlivý. Dnes si spomenú na meno Mojmír Božík mimo Košíc, kde ho v piatok pred zápasom Tipos extraligy s bratislavským Slovanom uviedli do klubovej Siene slávy a vyradili dres s jeho číslom 17, azda len pamätníci a veľmi dobrí znalci hokeja z mladšej generácie. V hokejovej reprezentácii Československa pritom odohral 128 zápasov, zahral si aj na zimných olympijských hrách, má medailu z majstrovstiev sveta, draftoval ho Edmonton Oilers, trikrát sa radoval z majstrovského titulu, trénoval aj Juraja Slafkovského či Erika Černáka.
Mojmír Božík bol počas reprezentačnej kariéry ako obranca vždy v tieni skvelých útočníkov typu Igora Libu, Dáriusa Rusnáka, Dušana Pašeka, Vladimíra Růžičku či Petra Rosola i skvelých brankárov Jiřího Králika či Dominika Hašeka. V národnom tíme Československa si zahral aj s Jaromírom Jágrom, Zdenom Cígerom či s Otom Haščákom. Celkovo nastúpil za Československo na 128 stretnutí, viac ich nazbierali len šiesti Slováci. Aktívnym hokejistom bol aj v prvých rokoch samostatného Slovenska, do jeho reprezentácie sa však už nepozrel. Tréneri v reprezentáciách i v kluboch si na ňom vážili spoľahlivú hru a poctivú prácu.
Reprezentácia sa nemohla odmietnuť
Dostať sa do reprezentácie Československa v 80. rokoch 20. storočia bolo nesmierne náročné. Takmer všetci reprezentanti hrali v domácej súťaži, boli na očiach. Vzhľadom na zatvorené hranice bol národný tím pre každého hokejistu métou, aby mohol cestovať na západ. O miesto sa tvrdo bojovalo.
„Ak vás raz povolali, tak ste si neodmietli odmietnuť. Ak by ste tak urobili raz, tak druhá šanca nepríde. Z reprezentácie plynuli veľké výhody, predovšetkým vám umožňovala cestovať do sveta. A neskôr aj prestúpiť vonku. Kritéria však boli veľmi tvrdé a ak ste chceli hrať v zahraničí, tak ste museli mať sto zápasov v národnom tíme, medaily z majstrovstiev sveta a vyše tridsať rokov. Bolo to náročné, ale hráči mali silnú motiváciu hrať za reprezentáciu. Tá pritom fungovala hierarchicky a najprv ste sa museli presadiť v B-výbere,“ priblížil pre kosiceonline.sk Mojmír Božík.
V Calgary 1988 doplatili na zlú prípravu
Rodený Lipták, ktorého v mladom veku stiahli Košice a už ich neopustil, okúsil v roku 1988 v Calgary aj atmosféru olympijského ľadu. Československej reprezentácii turnaj nevyšiel podľa predstáv. Rok predtým získala bronz na majstrovstvách sveta vo Viedni, na Kanadskom pohári v septembri 1987 trápila aj s Mojmírom Božíkom v semifinále domácu Kanadu s Waynom Gretzkým, Mariom Lemieuxom či Markom Messierom, čo vyvolávalo optimizmus pred odchodom do Calgary. V skupine však zakopli hokejisti hneď v úvodnom zápase s vtedajšou Nemeckou spolkovou republikou (1:2), po výhrach s USA, Nórskom a Rakúskom však prišla ďalšia prehra so ZSSR (1:6) a do finálovej skupiny si tak nepreniesli ani bod. V boji o medaily síce pripravili víťazstvom 5:2 Fínov o historické zlato, ale prehrali so Švédskom a Kanadou a v konečnom účtovaní obsadili 6. priečku. Mojmír Božík v ôsmich zápasoch strelil ako obranca jeden gól a pridal tri asistencie.
„Olympiáda je vrcholom kariéry každého športovca. Výsledkovo nám to nevyšlo, ale bol to výborný zážitok. Urobila sa tam chyba v tom, že Calgary sa nachádza vo výške 2000 metrov a my sme sa na turnaj pripravovali na Štrbskom Plese. Po presune do zámoria sme však boli tri týždne na Aljaške na úrovni mora. V Calgary sme potom mali problémy s dýchaním a kým sme sa adaptovali, bolo po turnaji,“ zaspomínal si pre kosiceonline Mojmír Božík na svoju olympijskú skúsenosť.
Mojmír Božík si mohol zahrať po boku Gretzkého
V čase ZOH v Calgary mal za sebou už viaceré vrcholné turnaje. Doma mal striebro z majstrovstiev Európy do 18 rokov 1980 i MS do 20 rokov 1982, bronz zo seniorského svetového šampionátu 1987 vo Viedni. Neskôr pridal aj ďalší, zo Švajčiarska 1990. V roku 1985 ho draftoval Edmonton Oilers, ale po boku Wayna Gretzkého si nezahral. Legálne domovinu opustiť nemohol, emigrovať nechcel.
„Boli to pekné úspechy a každá medaila z majstrovstiev sveta je krásnou spomienkou. Tvorili sme históriu a som rád, že som mohol byť v Berne s takými hráčmi ako boli Jágr, Reichel či Holík. Až po ich odchode do zahraničia sa ukázalo, aká obrovská sila bola v našej domácej lige,“ pridal spomienku.
Na seniorských majstrovstvách sveta debutoval v Moskve 1986. Rok predtým získalo Československo v Prahe titul majstrov sveta. Do Moskvy cestovali vtedy až šiesti hráči z majstrovských Košíc. Prehra s Poľskom sa dodnes považuje za jednu z najväčších senzácií histórie majstrovstiev sveta.
„Hovorilo sa kadečo, ale jednoducho to nevyšlo. Po piatom mieste sme museli chodiť po kanáloch, pretože ľudia boli zvyknutí na medaily. Áno, boli sme tam šiesti Košičania, ale vtedy sme boli majstri. Na šampionáte sme nehrali v jednom útoku a ľudia si potom radi vymýšľali nejaké príbehy. Bolo to pritom prosté – jednoducho sme nemali ideálnu formu,“ podotkol dnes 61-ročný Mojmír Božík.
Majstrovské oslavy v lietadle so zmeneným kurzom
Mojmír Božík hokejovo vyrastal na Liptove, v roku 1980 ho do Košíc zlákal s ďalšími skvelými hráčmi tajomník vtedajších VSŽ Pavel Matis. Obranca, ktorého vzorom bol Jan Suchý a po ňom si vzal aj číslo 17, bol potom pri dvoch federálnych tituloch VSŽ (1986, 1988). Najmä na prvý titul po výhre nad Jihlavou má skvelé spomienky a ešte lepšie na ten druhý. Železiari vyhrali rozhodujúci zápas v Prahe nad Spartou, ktorá bola favoritom finále. Lietadlo na žiadosť oslavujúcich Liptákov v košickom drese muselo zmeniť trasu a zaletieť aj nad Liptovský Mikuláš. „Nad poletovanie nad Liptovskou Marou nebol čas, ale musím priznať, že to naše lietadlo vtedy letelo veľmi kľukato,“ zasmial sa v spomienkach pre Košice Online Mojmír Božík. Na hokejistov vtedy na letisku v Košiciach čakali tisícky ľudí a davy lemovali cestu k vtedajšej „stodole“, na mieste ktorej stojí dnes Steel aréna. Majstrovské oslavy trvali niekoľko týždňov.
Ako hokejista VSŽ bol v tom čase zamestnancom železiarní. Teda aspoň na papieri. Zarábali na tú dobu slušné peniaze. „Iste, dnes sa to porovnávať nedá, ale vtedy peniaze nehrali takú rolu. Aj tak totiž nebolo čo kúpiť. Mali sme všetko, čo sme potrebovali a peniaze neboli motiváciou. Chceli sme vyhrávať a diváci nás nosili na rukách. Našou odmenou bolo, že sme nemuseli platiť v bare či pri oprave auta. Cítili sme obrovskú vďačnosť ľudí,“ zaspomínal si legendárny obranca, ktorý za zisk titulu dostal špeciálnu odmenu – dovolenku na Kryme.
Po nežnej revolúcii sa mu otvorili dvere aj do sveta. V roku 1992 v drese Jokeritu Helsinki oslávil fínsky titul, zahral si aj vo Švédsku, Francúzsku, Poprade či v Liptovskom Mikuláši. Kariéru symbolickým jedným zápasom ukončil v sezóne 2001/02 v Košiciach, ktorým potom ostal verný ako tréner a chvíľu i ako generálny manažér. Jeho trénerskými rukami prešli a hlásia sa k nemu aj Erik Černák, Juraj Slafkovský, Tomáš Jurčo či Christián Jaroš.
