Historické míľniky: Jozef Gönci pred 28 rokmi získal prvú olympijskú medailu SR
Po poslednom výstrele na olympiáde v Londýne 2012 bol dojatý. Zároveň sa však tešil aj na to, že je to záver jeho kariéry. Päťnásobný olympionik a od marca päťdesiatnik JOZEF GÖNCI bezhranične zviditeľnil u nás strelecký šport a vošiel do dejín. Už aj tým, že v Atlante 1996 vybojoval pre samostatné Slovensko prvú olympijskú medailu. Stalo sa to 25. júla 1996, teda presne pred 28 rokmi.
V časopise OLYMPIC.sk jar/leto 2024, ktorý vyšiel koncom júna, autor Pavol Kubiš písal o tohtoročnom jubilantovi Jozefovi Göncim, ktorý v marci oslávil päťdesiatku. Niekdajší najlepší svetový strelec vstúpil do našej histórie aj tým, že na OH 1996 v Atlante vybojoval pre samostatné Slovensko prvú olympijskú medailu. Text z časopisu Olympic.sk zverejňujeme práve v deň výročia tohto míľnika.
Ako štvrtáka na základnej škole ho na strelnicu v Košiciach priviedol prvý tréner Zdeněk Kopecký. Keď mal 18 rokov, na barcelonskej olympiáde 1992 naposledy štartovala spoločná česko-slovenská reprezentácia. Vtedy pred televízorom sa Jozefovi Göncimu ani nesnívalo, že o štyri roky neskôr sa veľkými písmenami zapíše do novodobých dejín slovenského olympizmu.
A určite ani to, že bude štartovať na piatich olympiádach a na jednej – symbolicky svojej poslednej – bude aj vlajkonosičom našej výpravy. Zhodou okolností v srdci Katalánska si v roku 1998 zaknihoval titul majstra sveta v ľubovoľnej malokalibrovke 3x40.
JOZEF GÖNCI
Jozef GönciNarodil sa 18. marca 1974 v Košiciach. Ako puškár VŠC Dukla Banská Bystrica štartoval na piatich olympiádach, na ktorých získal dve bronzové medaily – v Atlante 1996 v ľubovoľnej malokalibrovke 60 a v Aténach 2004 vo vzduchovej puške. Majster sveta v ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 a vicemajster sveta vo vzduchovke z Barcelony 1998, štvornásobný majster Európy - dvakrát vo vzduchovke v Arnheme 1999 a v Göteborgu 2003 a dvakrát v ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 v Bordeaux 1999 a v Granade 2007. Päťnásobný víťaz finálových pretekov Svetového pohára – 1996, 1998, 1999 a 2000 v ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 a 1999 aj vo vzduchovke. Dvojnásobný najlepší svetový strelec roka (1998, 1999), slovenský Športovec roka 1999. Na vrcholných svetových a európskych podujatiach nazbieral 85 medailí. S manželkou Veronikou majú dvoch synov Borisa (13 rokov) a Igora (11 rokov). Vyštudoval FTVŠ UK v Bratislave. Vo VŠC Dukla bol v rokoch 2013 – 2015 tréner puškárov, zároveň viedol puškársku reprezentáciu SR. Desať rokov (2006 – 2016) bol predsedom komisie športovcov SOV. V tom období viedol slovenské olympijské výpravy na letnom EYOF 2013 v Utrechte, na OH mládeže 2014 v Nankingu a na ZOH mládeže 2016 v Lillehammeri. Následne bol zvolený za viceprezidenta SOV, ktorý dostal do „vienka“ starostlivosť o olympionikov a športovcov vôbec. V tom čase sa významne podieľal na obnovení činnosti dlhodobo pasívnej Slovenskej asociácie olympionikov. Od januára 2019 až do volieb v marci 2020 bol historicky vôbec prvý štátny tajomník MŠVVŠ SR pre šport. Bol aj prvý predseda správnej rady Fondu na podporu športu. V súčasnosti je člen výkonného výboru SOŠV a viceprezident Slovenského streleckého zväzu.
VICEMAJSTER SVETA S OBLIČKOVOU KOLIKOU
Meno Jozef dostal po dedovi z otcovej strany, meniny oslavuje deň po narodeninách. Streľbu dostal do vienka. Jeho medailová smršť na svetových strelniciach sa spustila hneď v prvých mesiacoch existencie samostatného Slovenska. V roku 1993 si z Brna zo svojej premiérovej juniorskej „Európy“ odniesol päť medailí. Triumfoval v ľubovoľnej malo kalibrovke 3x40, v „ležačke“ bol druhý a vo vzduchovke tretí. Dve malokalibrovkové medaily pridal aj s družstvom.
O rok neskôr na svetovom šampionáte juniorov v Miláne sa stal vicemajstrom sveta v 3x40, v ľubovoľnej malokalibrovke 60 pridal bronz. Pravda, okrem súperov bojoval aj s obličkovou kolikou, ktorá ho postihla. Súťažil s veľkými bolesťami, ale v štandarde krátko pred finišom poslednej položky viedol. „Veľmi si tú medailu vážim. Presvedčila ma, že som typ športovca, čo sa vie vysekať z každej ťažkosti,“ spomínal.
ATLANTU SI VYSTRIEĽAL V MILÁNE
Medzi seniormi mal premiéru v roku 1995. Práve v Miláne si vystrieľal prvú miestenku na olympijské hry v Atlante. Predtým ju „lovil“ po celom svete, ale druhé miesta na pretekoch Svetového pohára v Havane a v Hirošime či tretia priečka v Soule na ňu nestačili.
V Japonsku pre zhoršený zrak nemohol ani poriadne mieriť. Po návrate z Ázie zašli s jeho vtedajším trénerom Antonom Beľákom za očnou lekárkou. Tréner jej povedal: „Jožo nemôže vyhrať Svetový pohár, urobte s tým niečo! A tak začal nosiť okuliare. S nimi potom konečne vyhral súťaž v Miláne. Svojím spôsobom sú okuliare pre strelca hendikep, ale po skúsenostiach z Talianska to považoval za súčasť cesty k tomu, čo chcel dosiahnuť.“
Neskôr mu na oku, ktorým zameriava, diagnostikovali dedičnú zrakovú chybu astigmatizmus. Časom, keď už mal za sebou i veľké úspechy, si kládol otázku, aké by boli jeho maximá v streľbe, keby mal oči zdravé.
Pred londýnskou olympiádou absolvoval laserovú operáciu očí. „V civile okuliare nepotrebujem, ale na strelnici by som netrafil ani stodolu,“ vysvetľoval. Po bronzovej olympiáde v Atlante v septembri 1996 v priebehu týždňa stihol v širšom centre Bratislavy „zošrotovať“ pri havárii novú felíciu, ktorú si kúpil so zľavou od výrobcu za medailu. O päť dní na to v Näfelse vyhral svoje prvé finálové preteky Svetového pohára. Šťastena musela byť za tie dni z neho poriadne unavená.
BUBKA 3x40
Na strelnici mu patrili viaceré unikátne prvenstvá. V roku 1998 sa v ére samostatnosti stal naším prvým streleckým majstrom sveta, keď v Barcelone ovládol kráľovskú puškársku disciplínu – ľubovoľnú malokalibrovku na 3x40 výstrelov. Vo vzduchovej puške pridal striebro. Medzinárodná federácia športovej streľby (ISSF) ho vyhlásila za najlepšieho svetového strelca roka.
V marci 1999 potom v holandskom Arnheme premiérovo dobyl i vzduchovkársku „Európu“. V júli toho istého roka na „guľových“ majstrovstvách Európy v Štrasburgu súperov prevýšil o neuveriteľných 9,6 bodu. Už o niekoľko týždňov v auguste po obhajobe celkového prvenstva v ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 vyhral vo finále Svetového pohára v Mníchove aj súťaž vo vzduchovej puške 60.
Bol to rok, v ktorom každý mesiac privítal nejakým úspechom. Z vrcholných európskych a svetových podujatí si v ňom priniesol desať medailí. Znovu sa stal najlepším svetovým strelcom roka a doma ako prvý športový strelec zvíťazil v novinárskej ankete Športovec roka. Olympijský víťaz v ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 z Atlanty 1996 Francúz Jean-Pierre Amat ho v rozhovore pre športový denník L´Équipe označil za fenoména streľby a Bubku 3x40. S takou suverénnosťou kraľoval v tejto disciplíne.
DVE ŠESŤSTOVKY ZA ROK
Číslovku 600 má aj vo svojej e-mailovej adrese. Vždy o nej sníval. So vzduchovkou toto magické číslo, ktoré v tejto disciplíne znamenalo absolútne maximum, v roku 1999 dosiahol hneď dvakrát. Najskôr na majstrovstvách Slovenska 20. februára v Bratislave. „Splnil sa mi môj životný sen,“ vravel po súťaži v hale Mladosť. V ten deň vyletel do kozmu aj prvý slovenský kozmonaut Ivan Bella. Podľa kritérií ISSF však nový svetový rekord mohli uznať iba vtedy, ak sa zrodí na vrcholnom podujatí, ako sú OH, MS, ME či Svetový pohár. Bol z toho teda „iba“ slovenský.
Šesťstovku si zopakoval 27. novembra na pretekoch v Záhrebe. Ani tento výkon mu však nemohli uznať za svetový rekord. V tom čase ho s 598 bodmi držal Američan Jason Parker. Koncom januára 2000 prišla z malajzijskej Kualy Lumpur správa, že na majstrovstvách Ázie hranicu 600 bodov pokoril úplne neznámy Thajčan Tavarit Majchacheep. Dnes to už neplatí, nové pravidlá s výkonmi na desatiny bodu nastavili iné hodnoty rekordov.
Gönciho métou bolo aj 1200 bodov v 3x40. Súčasné pravidlá streľby sa každoročne, často až nezmyselne menia. Ľubovoľná malokalibrovka 60 dokonca vypadla z programu olympijských hier, namiesto 3x40 sa strieľa v troch polohách iba po 20 výstrelov. „Škoda, tento formát sa hodí pre baby. Chlapi mali zostať pri formáte 3x40. Táto disciplína v mojom srdci bola a vždy bude kráľovská,“ zdôrazňuje.
JEDENÁSŤ FINÁLE ZA SEBOU
Keď sa začiatkom marca tohto roka stal Patrik Jány druhý raz v kariére majstrom Európy vo vzduchovej puške, vyrovnal Gӧnciho rekord z 1999 a 2003. Čo sa týka európskych šampionátov, v jednom budú mať jeho nasledovníci ešte čo robiť. Od Arnhemu 1999 až po Prahu 2009 sa do finálovej osmičky vo vzduchovke prebojoval jedenásťkrát za sebou. Počas tejto série získal dve zlaté a dve bronzové medaily, štyrikrát skončil štvrtý a trikrát šiesty.
Celkovo si počas kariéry z vrcholných podujatí priniesol 85 medailí. Na stupni víťazov stál v 22 krajinách na piatich kontinentoch. Keď nerátame olympijské hry, tak na pretekoch Svetového pohára mu tlieskali v Atlante, Havane, Sydney a klaňali sa mu v Hirošime, Soule či Bangkoku. Od roku 2000 strieľal sedem sezón v nemeckej bundeslige vo farbách BSV Buer Bülse, s ktorým získal tri majstrovské tituly.
PERIPETIE S TRÉNERMI
Počas kariéry Jozef Gӧnci vystriedal viacerých trénerov. Po Antonovi Beľákovi (1992 až 2000), Vladimírovi Ščerbanovskom (2001 až apríl 2002), Štefanovi Štafenovi-Krčmárovi (august 2002 až jún 2003) nasledovali športový psychológ a tenisový rozhodca Martin Babík (OH 2004), puškárka Ivana Švecová (OH 2008) a puškár Vlastimil Veselka (OH 2012). Ako sa s odstupom času pozerá na tieto časté trénerské zmeny? Nemyslí si, že pri nasadenom tempe spolupráce s Antonom Beľákom by mohol dosiahnuť ešte viac? „Zmeny priniesol život a tie vás naučia bojovať. Anton Beľák dostal ponuku, odišiel do Švajčiarska. Nebolo to príjemné obdobie a ťažko bolo hľadať trénera jeho kvalít, ale skúšal som to. Či by som s ním dosiahol viac? Na to odpovedať asi nedokáže nikto. Naše cesty sa rozdelili, odvtedy som získal mnohé ďalšie medaily. V Aténach na olympiáde bez trénera som mal vynikajúcu formu a dosiahol som tam najlepšie umiestenia spomedzi všetkých olympijských účastí,“ poznamenal.
OSLAVA JUBILEA V DOME ŠPORTU A DAR PRE SOŠV
Hostí zo športovej obce na oslavu svojej päťdesiatky pozval Jozef Gönci presne na deň jubilea (18. marca) symbolicky do Domu športu v Bratislave. Medzi gratulantmi boli prezident SOŠV Anton Siekel, čestný prezident SOŠV František Chmelár, všetci traja viceprezidenti SOŠV Danka Barteková, Peter Korčok a Miroslav Šatan, ombudsman SOŠV Ľubomír Fogaš, riaditelia stredísk vrcholového športu rezortov armády aj vnútra Matej Tóth a Juraj Minčík, štátny tajomník pre šport Ministerstva cestovného ruchu a športu SR Ján Krišanda a mnohé ďalšie významné funkcionárske osobnosti slovenského športu v súčasnosti či v nedávnej minulosti, ako aj exmajstri sveta zápasník Jozef Lohyňa a strelec Marián Kovačócy.
Najväčšie dojatie bolo na jubilantovi badať, keď si zaspomínal na OH 1996 v Atlante, kde získal vôbec prvú medailu pre samostatné Slovensko. V príhovoroch mu jeden z rečníkov pripomenul, že vo viacerých prípadoch bol na Slovensku prvý v histórii... V úlohe historického „prvolezca“ bol aj ako štátny tajomník pre šport, aj ako predseda správnej rady Fondu na podporu športu.
Pri príležitosti svojho významného životného jubilea sa Jozef Gönci rozhodol venovať SOŠV cenný dar – vzduchovú pušku, s ktorou absolvoval preteky i množstvo tréningov. Pušku z jeho rúk prevzali Anton Siekel a František Chmelár.
GÖNCIHO PÄŤ OLYMPIÁD S 13 SÚŤAŽAMI
Počas piatich olympijských účastí košický rodák absolvoval trinásť olympijských súťaží. Pripomeňme si ich spolu s jeho spomienkami.
ATLANTA 1996
Úvodný štart mu na strelnici vo Wolf Creeku síce nevyšiel, keď vo vzduchovej puške zaplatil nováčikovskú daň a obsadil 28. miesto, ale v ľubovoľnej malokalibrovke 60 dňa 25. júla 1996 výkonom 599 plus finálových 102,9 bodu vystrieľal pre Slovensko 3. miesto - prvú olympijskú medailu v novodobej histórii. K bronzu pridal 5. miesto v ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 a dovedna šesť bodov do neoficiálneho hodnotenia krajín. „Obrovské vzrušenie, jedinečný zážitok. Prvá olympijská medaila pre samostatné Slovensko. Pamätám si, že v základnej časti mala tretia rana hodnotu 9,8 bodu. Trafil som ju vpravo dole, predtým a aj potom som strieľal už iba desiatky. Osobný a slovenský rekord, prvé olympijské finále.“
SYDNEY 2000
Silná chrípka ho donútila odhlásiť sa z ľubovoľnej malokalibrovky 60, v ktorej mal obhajovať bronz. V ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 obsadil 8. miesto a vo vzduchovke 11. miesto. „Po dvoch rokoch fantastickej formy a víťazstvách na rôznych fórach sa očakávalo, že svoje skúsenosti zavŕšim olympijským triumfom. Bol to veľký tlak z každej strany. Počas olympiády som ochorel a vydoloval som z toho v úvodzovkách iba ôsme miesto v 3x40.“
ATÉNY 2004
Výkon 596+101,4 vo vzduchovej puške ho zaradil na 3. miesto a dosiahol svoj druhý olympijský bronz. Získal ho po tesnom súboji pred Juhokórejčanom Min-ho Čeonom. V ľubovoľnej malokalibrovke 60 obsadil na strelnici Markopoulou 4. miesto. Dlho sa držal na tretej priečke, ale predposledným finálovým výstrelom spadol z medailového pódia za Bielorusa Martynova. Spolu s Nemcom Eckhardtom sa ako jediní dvaja prebojovali do finále týchto oboch disciplín. V ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 pridal 9. miesto. „Mal som výbornú formu, z čoho pramenila bronzová medaila vo vzduchovej puške. V ľubovoľnej malokalibrovke 60 nechýbalo veľa k ďalšej medaile.“
PEKING 2008
V ľubovoľnej malokalibrovke 60 skončil na 16. a na 3x40 na 37. mieste. Vo vzduchovke nesúťažil. „Myslím, že som patril medzi favoritov, ale tie dobré výkony neboli také časté ako predtým. Snažil som sa sústrediť všetku energiu tak, aby som to zvládol čo najlepšie. Žiaľ, aj problémy v osobnom živote sa podpísali na mojej forme.“
LONDÝN 2012
V ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 i vo vzduchovke skončil na 31., v ľubovoľnej malokalibrovke 60 na 39. mieste. Výsledkovo to bola jeho najhoršia olympiáda. Zopár mesiacov po nej potichučky a bez rozlúčky ukončil kariéru. Neskôr priznal myšlienky, že mal kariéru ukončiť o jeden olympijský cyklus skôr. Najpríjemnejšia spomienka na londýnsku olympiádu bola zrejme otvárací ceremoniál. „Bol som na nej vlajkonosičom slovenskej výpravy. Myslím si, že všetci už vedeli, že to je moja posledná olympiáda a na ďalšej takúto možnosť už nebudem mať. Veľmi pekne sa chcem poďakovať predsedovi SOV Františkovi Chmelárovi, ktorý mi ponúkol tú česť niesť na olympijský štadión v Londýne slovenskú zástavu. Bolo to niečo úžasné! Žiaľ, výsledkovo to už nebolo najlepšie, začali sa naplno prejavovať problémy s očami. Po olympiáde som ukončil svoju športovú kariéru účasťou vo finále Svetového pohára, v ktorom som skončil štvrtý.“
DOTAZNÍK JOZEFA GÖNCIHO
Keby ste nestrieľali z pušky, v akom inom športe by sa uplatnili?
„Neviem, ale určite v technickom a individuálnom.“
Koho považujete za najlepšieho strelca všetkých čias?
„Slovinca Rajmonda Debevca.“
Dá sa odhadnúť, koľko nábojov ste počas športovej kariéry minuli a koľko ste absolvovali pretekov?
„Nábojov približne 700 000 kusov. Počet pretekov iba odhadujem na 1000 až 1200.“
Ktorú strelnicu ste mali najradšej a na ktorej sa vám strieľalo najhoršie?
„Najradšej Mníchov. Najťažšie podmienky boli asi v Thajsku, kde súťaže sťažovali vysoké teploty a vlhkosť.“
Najobľúbenejšia krajina v zahraničí?
„Austrália a Nemecko.“
Mali ste pred súťažou nejaký rituál?
„Áno, modlitbu.“
Vaše najpamätnejšie preteky?
„Obe bronzové olympijské súťaže.“
Najviac zbabraná súťaž?
„Bolo ich niekoľko, ale neviem vybrať ktorá.“
Ktoré svoje vyjadrenie ste časom najviac oľutovali?
„To, ktoré malo pre strelcov priniesť lepšie podmienky a týkalo sa vybudovania novej modernej športovej strelnice. Po olympiáde v Aténach a zisku olympijskej medaily som povedal, že ak sa podmienky nezlepšia, odídem reprezentovať inú krajinu. Za tento výrok som sa na oslave svojej päťdesiatky verejne ospravedlnil. Nosil som v sebe tú ťažobu viac ako dvadsať rokov, nikdy som to nemal povedať. Mrzí ma to dodnes, to vyjadrenie prinieslo iba problémy. Bolo to nešťastné, ničomu to nepomohlo... Ponuky som síce mal z troch krajín, no vedel som, že Slovensko nikdy neopustím.“
Ktorý krok alebo rozhodnutie v kariére najviac ľutujete?
„Okrem spomínaného výroku neľutujem nič. To, že nezískate zlatú olympijskú medailu, je tam hore napísané skôr, ako vystrelíte svoj prvý náboj. Ja som pre to urobil všetko. Užil som si šport v celej jeho kráse, s úspechmi, ale aj so sklamaniami. Zo všetkého najviac som miloval ten pocit, keď som mohol reprezentovať všetkých Slovákov! Ďakujem im za podporu počas celej mojej kariéry. Všetky moje víťazstvá patria im.“
