Jozef Gönci OLY

Koncom 90. rokov minulého storočia nazval známy francúzsky strelec Amat košického rodáka Jozefa Gönciho „Bubkom disciplíny 3x40“. Chcel tým zvýrazniť vtedajšiu svetovú suverenitu slovenského strelca v kráľovskej puškárskej disciplíne – malokalibrovke 3x40 (pre laika – znamená to po 40 výstrelov v polohách ležmo, kľačmo a stojmo). Jozef vtedy početnú konkurenciu naozaj „valcoval“ tak, ako kedysi fenomenálny skokan o žrdi Sergej Bubka.

Medzi absolútnu špičku patril aj v ďalších dvoch disciplínach. V rokoch 1998 aj 1999 ho Medzinárodná federácia športovej streľby (ISSF) po zásluhe vyhlásila za najlepšieho strelca sveta; v tom druhom prípade získal aj titul Športovca roka v tradičnej ankete slovenských novinárov.

V kariére si v individuálnych disciplínach vybojoval dve bronzové olympijské medaily, titul majstra sveta a štyri tituly majstra Európy, plus množstvo medailí v súťažiach družstiev. Slovenská streľba doteraz nepoznala úspešnejšieho pretekára medzi mužmi.

Jozef sa nepochybne zaradil aj medzi najväčšie postavy v histórii slovenského športu. V streľbe získal na vrcholných súťažiach mužov (vrátane pretekov Svetového pohára a súťaží družstiev na MS a ME) do konca roka 2010 spolu impozantných 72 medailí – a to i napriek tomu, že má zrakový hendikep (astigmatizmus)!

So streľbou začínal Gönci ako 11-ročný v rodných Košiciach. Už v juniorskej kategórii sa až v troch disciplínach zaradil medzi svetovú špičku – získal dva tituly majstra Európy a bol vicemajster sveta. Jeho medzinárodný vzlet sa začal zarovno s existenciou samostatnej Slovenskej republiky. V 22 rokoch sa zapísal do histórie ako vôbec prvý olympijský medailista z tejto krajiny.

Na olympijských hrách storočnice 1996 v Atlante získal Jozef 25. júla nečakaný bronz v ľubovoľnej malokalibrovke 60. Príslušníkovi AŠK Dukla Banská Bystrica (dnes sa tento armádny klub volá Vojenské športové centrum Dukla) síce na strelnici vo Wolf Creeku nevyšiel úvodný štart v streľbe zo vzduchovej pušky, v ktorej patril k favoritom (skončil len na 28. mieste), ale potom sa medailou zapísal do análov. A na záver v ľubovoľnej malokalibrovke na 3x40 rán, ktorá je jeho obľúbenou disciplínou, obsadil piate miesto. Zaradil sa tým do absolútnej svetovej špičky, čo potvrdil v ďalších rokoch ešte veľmi často.

Najlepšie roky streleckej kariéry prežil silno veriaci Gönci v období medzi olympiádami v Atlante a v Sydney, keď dával svojmu športu naozaj všetko. V roku 1998 vyhral v „kráľovskej“ puškárskej disciplíne - ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 - všetky súťaže roka, vrátane majstrovstiev sveta v Barcelone (svetový šampionát v puškárskych disciplínach sa koná len raz za štyri roky)!

Vyhral dvojo pretekov Svetového pohára i jedny finálové. Na MS navyše pridal striebro vo vzduchovej puške 60. V roku 1999 vo vzduchovej puške 60 dvakrát dosiahol maximálny možný základný nástrel 600 bodov. Okrem toho sa dvakrát stal majstrom Európy – v Arnheme vo vzduchovej puške 60 a v Bordeaux v ľubovoľnej malokalibrovke 3x40.

V rámci Svetového pohára triumfoval v bežných pretekoch trikrát a vo finále v dvoch disciplínach. Ťažko povedať, ktorý z jeho dvoch triumfálnych rokov bol lepší. V oboch ho vyhlásili za najlepšieho strelca sveta, čo je pri množstve disciplín v tomto celosvetovo rozšírenom športe epochálne.

O čo vyššie sa ocitol Gönci pred olympijskými hrami 2000 v Sydney, o to hlbšie na nich padol. Košičan žijúci v Bratislave prišiel do Sydney sebavedomý korunovať svoju veľkolepú kariéru olympijským zlatom a hádam aj tromi medailami. Napokon však skončil v slzách a odsúťažil len s vypätím všetkých fyzických i psychických síl.

Hneď na začiatku hier ho prepadla silná chrípka, ktorá ho donútila odhlásiť sa z ľubovoľnej malokalibrovky 60, v ktorej mal obhajovať bronz z Atlanty. Vo svojej obľúbenej disciplíne ľubovoľnej malokalibrovke 3x40, v ktorej v predošlých dvoch rokoch takmer nikdy neprehral, skončil až ôsmy a vo vzduchovej puške 60 dokonca jedenásty...

Málokedy bolo sklamanie topfavorita také veľké, ako Jozefovo na inak prekrásnych sydneyských hrách! Jozef sa po ňom rozišiel s trénerom Antonom Beľákom, pod ktorého vedením trénoval deväť rokov.

Silná osobnosť sa však dokáže pozviechať, aj keď ju život zrazí na kolená. Gönci už zakrátko znovu strieľal na absolútne špičkovej úrovni. Hneď na konci sezóny triumfoval vo finále Svetového pohára. Rok po olympiáde skončil na ME v Záhrebe vo svojej „3x40“ tretí a v pretekoch SP triumfoval dokonca štyrikrát.

V Göteborgu si v roku 2003 vo vzduchovej puške 60 vystrieľal tretí titul majstra Európy. Pritom v priebehu rokov vymenil viacero trénerov, nemal žiadneho stabilného. Buď nevedel nájsť toho správneho, alebo nebolo dosť peňazí na jeho zaplatenie a jeden dokonca nečakane zomrel.

Pred OH 2004 bol jeho hlavným radcom športový psychológ a tenisový rozhodca Martin Babík – čiže vôbec nie strelecký špecialista. Na olympijské hry 2004 v Aténach prišiel Jozef s ambíciou odčiniť sydneyské sklamanie. Podarilo sa!

Na strelnici v Markopoulou sa Gönci predstavil vo veľkej forme. Vo vzduchovej puške 60 z nej Košičan v najtesnejšom možnom súboji s Juhokórejčanom Min-ho Čeonom vyťažil bronzovú medailu – jeho druhú po ôsmich rokoch. Na cenný kov siahal aj v ľubovoľnej malokalibrovke 60, napokon však skončil štvrtý. Príslušnosť k absolútnej svetovej špičke potvrdil aj deviatym miestom v „kráľovskej“ disciplíne – ľubovoľnej malokalibrovke 3x40. Akurát vo svojej obľúbenej disciplíne olympijský kov nemá...

Bol to preňho úspešný rok, pretože v ňom aj ukončil magisterské štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Slovenská strelecká stálica v kariére pokračovala aj po Aténach.

Ako prvý z našich strelcov vybojoval Gönci už v roku 2005 miestenku na olympijské hry 2008 v Pekingu. Vo Svetovom pohári zvýšil celkový počet svojich triumfov na 21 (vrátane štyroch finálových).

Úspešne pôsobil v najvyššej nemeckej ligovej súťaži, kde sa za sedem rokov v klube Buer-Bülse tešil z troch majstrovských titulov. V Deauville si v ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 v roku 2007 vybojoval v poradí už štvrtý titul majstra Európy a celkove už ôsmu individuálnu medailu z ME (4-2-2).

V tom istom roku sa oženil a na Vianoce sa nasťahoval do nového domu, ktorý postavil v Jarovciach pri Bratislave – neďaleko od strelnice, na ktorej často trénoval. Ako predseda komisie športovcov Slovenského olympijského výboru (SOV; istý čas bol aj člen komisie športovcov Medzinárodnej federácie športovej streľby) sa stal členom výkonného výboru SOV, takže tréningy už dávnejšie začal kombinoval s funkcionárčením.

Všetko v olympijskom medziobdobí dlho naznačovalo, že v Pekingu Jozef zase môže byť medzi najlepšími. Lenže narastajúce problémy v jeho súkromí spôsobili, že postupne prišiel o pohodu i koncentráciu. V dôsledku toho sa na olympijskej strelnici na okraji čínskeho hlavného mesta podobne ako pred ôsmimi rokmi trápil. Namiesto zvyčajných troch súťažil len v dvoch disciplínach, z ktorých lepšie obstál v ľubovoľnej malokalibrovke 60 – na 16. mieste.

Z olympiády sa Jozef Gönci vrátil užialený a s bôľom v duši. Napriek tomu sa však zase po čase otriasol. Po rozvode si našiel nový vzťah a v novembri 2010 sa stal prvý raz otcom. Naďalej pokračoval v streleckej kariére aj v pôsobení na čele komisie športovcov SOV. V Londýne 2012 si pripísal piatu olympijskú účasť, čím vyrovnal historický slovenský rekord. Dostal tam aj poctu niesť slovenskú vlajku na otváracom ceremoniáli hier. Streleckú kariéru však následne ukončil sa venovať funkcionárskej práci.

Istý čas bol zástupcom riaditeľa Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica.

V roku 2016 ho zvolili za člena výkonného výboru SOV a nový prezident SOV Anton Siekel si ho vybral za jedného z troch viceprezidentov. Do „vienka“ dostal starostlivosť o olympionikov a športovcov vôbec. V tom čase sa významne podieľal na obnovení činnosti dlhodobo pasívnej Slovenskej asociácie olympionikov.

Keď sa v roku 2019 po dlhom úsilí podarilo docieliť zriadenie funkcie štátneho tajomníka pre šport na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu SR, práve Jozef Gönci bol menovaný za historicky prvého štátneho tajomníka pre šport. V dôsledku toho sa musel vzdať funkcie viceprezident v tom čase už Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV). Následne ho menovali aj za predsedu rady novej verejnoprávnej inštitúcie – Fondu na podporu športu. V nej sa začal veľmi angažovať v prospech zlepšenia dlhodobej zanedbanej situácie so športovou infraštruktúrou.

Po voľbách vo februári 2020 a následnej kompletnej výmene vládnej garnitúry z obidvoch funkcií postupne odstúpil. V septembri 2021 ho zvolili za člena výkonného výboru SOŠV. V exekutíve SOŠV sú tak všetci traja naši doterajší olympijskí medailisti v streľbe – Danka Barteková ako viceprezidentka a Zuzana Rehák Štefečeková ako predsedníčka komisie športovcov SOŠV.

Autor: Ľubomír Souček