Ak chce šport viac, musí vedieť, na čo
Potrebujeme, aby bol náš šport stabilný a autonómnejší v rozhodovacích procesoch, hovorí štátny tajomník pre šport na MŠVVaŠ SR Jozef Gönci.
Kto je Jozef Gönci
Bývalý slovenský reprezentant v športovej streľbe. Prvý olympijský medailista v ére samostatného Slovenska. Dvakrát získal bronz na OH 1996 v Atlante a 2004 v Aténach. Jeho najobľúbenejšou disciplínou bola kráľovská ľubovoľná malokalibrovka na 3x40 výstrelov. Bol majstrom sveta i viacnásobným majstrom Európy, vyhral množstvo pretekov Svetového pohára, aj finálových. V rokoch 1998 a 1999 ho vyhlásili za najlepšieho strelca sveta. Počas streleckej kariéry nazbieral 82 medailí z vrcholných podujatí, 70 zo seniorských a 12 z juniorských pretekov. Od januára 2019 je prvým štátnym tajomníkom pre šport na MSVVŠ SR v histórii samostatného Slovenska.
Dlane vyleteli do vzduchu, no namiesto potlesku ostali náhle visieť v priestore. Tvárou mu preletelo sklamanie podobné tieňu z ľadovca. Jozef Gönci pozná pocit majstra sveta. Dvakrát sa plný emócií tešil aj z bronzových medailí na olympijských hrách. Pozná chuť víťazstiev aj prehier. Tá hokejová v Košiciach zo zápasu s Nemcami mu pripomenula, že ani pri najlepšej snahe nemusíte trafiť stred terča. Za päť mesiacov v štátnej funkcii však už vie aj to, že sám sa môže stať terčom...
V máji sa na Slovensku znovu skloňoval fenomén hokej. Sme hokejová republika?
Absolútne. Patrí k našej identite. Fenomén popularity existuje na Slovensku v každom športe. Často sa v spoločnosti bavíme o dôležitom futbalovom zápase, ak hráme Davis Cup, tak o tenise, alebo o úspechoch vo vodnom slalome, rýchlostnej kanoistike, v zjazdovom lyžovaní. Ak sú úspechy na pretekoch v zahraničí, tak aj o našich športových strelcoch alebo biatlonistkách. O Petrovi Saganovi a cyklistike nehovoriac. No o hokeji sa hovorí u nás stále. Dlho pred majstrovstvami sveta a bude sa aj po nich. Aj preto, že hoci nemôžeme za všetko našich reprezentantov pochváliť, tak dojem, ktorý zanechali, je vynikajúci. Výsledkovo nie sme spokojní, ale poznanie podpory fanúšikov je extrémne pozitívne. Dobre, že ho máme... Ľudia reagujú na emóciu, ktorú šport vyvoláva. Musíme ju využiť na ďalšiu podporu hokeja aj celého športu.
V Aténach 2004 pridal olympijský bronz vo vzduchovej puške.
Investujeme dosť do slovenského športu?
Nie. Odpoveď je jasná. V každom vládnom programe síce máme koncepcie návrhu systémových opatrení starostlivosti o šport, ale od roku 1993 sme ešte nedobehli ani len valorizáciu služieb v ňom. Ani potreby zabezpečenia športovej prípravy a športového hnutia!
Rokmi stúpajú náklady na údržbu športovísk, ich vybavenie, mzdy zamestnancov, na športový materiál...
Presne tak. Rastú ceny služieb, aj materiálu, aj výška platov. Ak chceme udržať krok, musíme na všetko nájsť financie. Celý svet modernizuje svoje športoviská, my však stále pracujeme s tým istým objemom peňazí. Nevalorizujeme náklady na služby, trénerov, na zabezpečenie tréningových procesov, neinvestujeme do nových areálov, koľko by bolo treba. Trúfam si povedať, že vzhľadom na objem financií,v akom sa pohybujeme, sú úspechy slovenského športu obdivuhodné. Okolité krajiny nám môžu závidieť. Akí sme vysoko efektívni z toho mála financií, ktoré máme.
O nedostatku zdrojov sa však hovorí roky. Kde má náš šport získať ďalšie? V súkromnom sektore?
Aj tam. No nie na úkor straty kontroly nad štátnou reprezentáciou. Nerád používam to slovo, pretože nechcem nikoho kontrolovať. Chceme však utvoriť jednotný finančný uzol, ktorý bude mať autonómnejšie postavenie v športe. Dnes taký inštitút na Slovensku nemáme. Máme Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, ktoré zo zákona o športe poskytuje príspevky uznanému športu a financuje národné športové projekty. Pripravujeme však zákon o zriadení Fondu na podporu športu. Iba tak reagujeme na úlohu z Programového vyhlásenia vlády SR, kde sa jasne píše, že vláda zriadi verejnoprávny inštitút na podporu športu podľa vzoru Ministerstva kultúry SR a jeho Fondu na podporu umenia. Cez tento fond by sme mohli centralizovať zdroje, optimalizovať ich, ale najmä získavať nové a nové zdroje.
Lenže aj teraz si športové kluby aj zväzy „naťahujú“ rôznych sponzorov. Svojim spôsobom súperia, bojujú proti sebe, kto získa viac...
Chceme to vyvážiť. Máme tu tradičné kluby. Významné, s dobrým zázemím, ktoré majú úspechy. Majú výhodu pred menšími lokálnymi klubmi, ktoré sa snažia prežívať na základe dobrovoľných zbierok, či príspevkov drobných a stredných podnikateľov. Nemôžu sa presadiť proti organizáciám s veľkými rozpočtami. To sa nedá. Samozrejme, rešpektujeme súťaž o komerčný priestor. Aj my sa však budeme snažiť cez nový fond doň intenzívne vstupovať, utvárať si nové partnerstvá s týmto sektorom. Náš inštitút sprehľadní tok financií do športu.
Logicky si však bude nárokovať aj ich prerozdeľovanie, či nie?
Inak to ani nejde. Ambíciou je pomáhať financovať schválené projekty, zlepšovať infraštruktúru aj podmienky pre šport. Nepôjde však o individuálne posudzovanie žiadostí. Zodpovednosť ponesú všetci zainteresovaní v hodnotiacich komisiách.
Dobre, dúfajme, že budú dostatočne odborní aj objektívni. Uvažujete o ďalších zdrojoch? Z inej sféry?
Áno. Som v komunikácii s podpredsedom vlády pre informatizáciu s Richardom Rašim, pretože eurofondy sú v jeho kompetencii. Pripravil som mu graficky jasne znázornený materiál s názvom: Centrálna architektúra integrovaného informačného systému v športe. Máme totiž dnes v tomto smere resty. Financovanie, požiadavky, efektívnosť – to všetko sú informácie, ktoré potrebujeme vyhodnocovať. Máme viaczdrojové financovanie športu, ministerstvá školstva, obrany i vnútra, VÚC, komerčný sektor. Musíme mať reálny prehľad, aby sme vedeli reagovať na potreby športu. Výzvy na dotácie si podávajú napríklad aj občianske združenia, ktoré nemajú so športom veľa spoločné. Doteraz mohli byť úspešné, hoci ich činnosť nie je koncepčná, rozvíjajúca šport.
V súvislosti so schválením Zákona o športe však už vznikol Informačný systém športu s cieľom zabezpečiť centralizovaný zber informácií z oblasti športu. Je deravý? Nestačí?
Máme informačný systém, ale žiaľ, nie je dobudovaný. V niektorých pasážach nám nekoreluje práve so Zákonom o športe. Potrebujeme ,natiahnuť káble´ od zväzov až po ministerstvo a do infosystému naliať čo najviac informácií, aby sme s nimi vedeli pracovať. Centrálna komunikačná platforma, implementácia zákona, online procesy, informačný výsledkový servis, webové rozhrania, modul pre komunikáciu, databáza pre členské základne, sponzorské zmluvy – to všetko potrebujeme mať aj finančne pokryté, aby sme to vedeli integrovať v športe.
Keď to zúžime, stále hovoríme o snahe získať lepší prehľad...
Presne. Pretože ak ideme aj zo štátnych zdrojov pýtať viac financií, mali by sme mať analýzu, na čo ich chceme. Doteraz nám politici 25 rokov hovorili – toto vám na šport stačí. Ak chceme viac, musíme vedieť na základe čoho, predložiť pasportizáciu celého športu, ako kde, čo a kam v ňom „putuje“. Poďme sa rozprávať, aké sú reálne požiadavky zväzov, kam idú prostriedky a aký je rozdiel medzi ich požiadavkou a reálnym pohybom financií.
Ani upratanie zložitého procesu financovania športu však nemusí ešte viesť k úspechu...
Veď práve... Hľadáme také zdroje financovania, ktoré by sa priamo viazali na športový rozpočet. Vláda nechce počuť, že na priamo. Skôr to, akým spôsobom vieme navrhnúť dofinancovanie športu, ako využiť napríklad eurofondy. Šport z nich nečerpá, no mohol by – na informačný systém, infraštruktúru, modernizáciu počítačovej techniky, diagnostiky i monitorovacích zariadení, špecializovaných športových technológii, na komunikačné moduly. Každá telocvičňa potrebuje elektronickú svetelnú tabuľu, športoviská monitorovací systém, fotobunku... To je predmet našej komunikácie. Snažím sa kvalifikovať šport do spoločnosti subjektov, ktoré sú dnes prioritní poberatelia eurofondov. Ak riešime otázky zdravého životného štýlu, sociálneho systému starostlivosti o dôchodcov a podobne, tak aj v segmente športu môžeme získať priamo vypísanú výzvu, aby sme uspeli a mohli eurofondy čerpať v mandátovom období.
Už niekoľko mesiacov funguje Slovenský olympijský a športový výbor s ambíciou strešnej organizácie slovenského športu. Registrujete prvé pozitíva, prípadne negatíva?
V čase príprav som bol ešte v SOV spolutvorcom tejto transformácie. S pozitívnym výsledkom. Milo ma prekvapila reakcia športovej obce. Nikto nebol v zásade proti. Futbal alebo tenis možno potrebujú čas na akceptáciu bez výhrad. Celému projektu fandím. Rád počúvam, že v SOŠV prebieha odborná komunikácia, že sa subjekty zaoberajú rôznymi témami a najmä, že ambície jednotlivcov ustupujú do úzadia.
To je jeden z hlavných motívov. Spájať športové hnutie v komunikácii so štátom pod hlavičku jedného silného partnera. Lenže záujmy sú neraz rozdielne...
Nechajme ešte športovým zväzom aj novým organizáciám, ktoré vstúpili do SOŠV, istý časový horizont, aby sa zhodli, zjednotili, pochopili kompetenčnú štruktúru. Boli sme na Slovensku zvyknutí vybavovať mnohé veci cez kamarátske väzby, no teraz chceme pomáhať systémovo celému športu.
Slovenský olympijský výbor sa zriekol dlhoročnej tradičnej značky SOV. Nebol to z marketingového hľadiska riskantný krok?
Priznám sa, aj mne sa ťažko vyslovuje SOŠV. Nejde mi to z úst. Asi bude chvíľu trvať, než sa nové logo a značka udomácnia, zafixujú. Nateraz bolo dôležité aj navonok prezentovať, že ide o integráciu, prijímanie aj nových subjektov podľa nových stanov.
Zažili ste kariéru aktívneho športového strelca, reprezentanta so svojimi trénermi, psychológmi, fyzioterapeutmi. Teraz sa na šport pozeráte z inej perspektívy. Je krajšia?
Neviem na to odpovedať jednou vetou.
Skúste dvoma či tromi...
V aktívnom športe to bolo možno jednoduchšie, priamočiare. Príprava, ľudia okolo mňa, zázemie. Všetko podriadené koncentrácii na jeden výkon. V pozícii štátneho tajomníka pre šport na MŠVVŠ SR to už nie je zamerané na jeden výkon. Je tu veľa odborných tém, veľa otázok, ktoré v spoločnosti riešime. Niektoré už 25 rokov... a nepodarilo sa ich vyriešiť. Vieme o problémoch nášho športu, mohli by sme jeho systému mnohé vyčítať, ale aktuálne potrebujeme, aby bol stabilný, autonómnejší v rozhodovacích procesoch a treba ho nastaviť tak, aby zmeny na politickej scéne po uplynutí mandátového obdobia vlády nemali vplyv na koncepčné zmeny v športe.
Roky sa z celospoločenského hľadiska prezentujú a riešia problémy zdravotníctva, školstva, aj kultúry. Šport akoby zostával v závese...
Vláda ide postaviť špičkovú štátnu nemocnicu. Určite ju potrebujeme. Registrujeme väčší konzum liekov, obéznejšie deti v školskom a podľa mňa už aj v predškolskom veku, pokles záujmu o šport na univerzitách. Ľudia nežijú zdravým životným štýlom. Nesporne sa to všetko odráža na potrebách posilnenia zdravotníctva. No pred ním je priestor na zdravý aktívny spôsob života, ktorý tu má svoj sektor, sekciu, ministerstvo, teraz aj štátneho tajomníka. Ak nás zvyšovanie užívania liekov bude stáť miliardy, nemá dostať väčší priestor prevencia? Aj v podobe aktívneho pohybu, športovania, aby deti netrpeli chorobnosťou v seniorskom veku. My všetci sme konzumenti súčasného moderného technologicky pohodlnejšieho spôsobu života. Akceptujem najmodernejšie prístroje na diagnostiku v nemocnici, ale aj my chceme pomôcť s tým, aby ich potrebovalo čo najmenej ľudí.
Lenže vo všeobecnosti najmä u detí klesá záujem o šport. Čo s tým?
Musíme zareagovať. Dobre si zvážiť, na čo sa budeme sústrediť v období, keď nám klesá záujem o šport zo strany verejnosti. Ak ide o masový šport, u detí by sme mali preferovať štyri lokomočné športy, v ktorých získavajú zručnosti aj pohybové schopnosti od raného detstva – plávanie, gymnastika, atletika, lyžovanie. Riešime havarijný stav plavárne v Šali a nemáme zdroje na jej rekonštrukciu. Gymnasti snívajú o novej hale, no ešte sa nedostali ani len do štádia prísľubov. Je frustrujúce, ak nemáte ani len nádej. Ja nechcem sľubovať, ale riešiť. Utvoriť nástroje, aby sme koncepčne riešili aj segment masového športu. Tam, kde nám vyrastajú deti, by mali ísť značné investície. S dobrou všeobecnou pohybovou prípravou sa potom ľahšie uplatnia aj vo futbale, hokeji či v ďalších kolektívnych športoch, v tenise alebo hoci aj v džude...
Športovú streľbu ste nespomenuli. Cielene? Pre protekciu?
Nie, športov je veľa, deti by si mali vybrať, len im dajme na to možnosti. Mimochodom, aj športové strelnice sú na Slovensku v katastrofálnom stave.
Ostaňme teda pri školskej telesnej výchove. Budete tlačiť na zvýšenie jej hodín vo vyučovacom procese? Je to všeliek?
Nemyslím si. No je to skvelý priestor na utváranie vzťahu k športovaniu. Severské krajiny majú štyri hodiny povinnej školskej telesnej výchovy, ale aj iný spôsob života. Ľudia tam majú čas na regeneráciu aj na rekreačný šport. Zamestnanec v ekonomicky vyspelej spoločnosti nepotrebuje ísť po svojej práci do ďalšej roboty. Ak utvoríme aj u nás priestor a podmienky na aktívny oddych a športovanie, zabezpečíme tým súčasne aj vyššie financovanie služieb. Aj rekreačný športovec prináša na športoviská peniaze. Na lepšie podmienky zareaguje aj cestovný ruch. Šport sa stane v spoločnosti postupne viac než fanúšikovským fenoménom. Lenže my nemáme zatiaľ postavené ani základy tejto pyramídy.
Zdá sa, že ich potrebujeme vystavať viac. Spomínali sme pozitíva „strechy“ v rámci SOŠV, celý šport by však mal výrazne podopierať Zákon o športe. Stále má však diery a mnohých odporcov...
Podľa mňa sa pripravoval a uvádzal do života v najlepšej viere pomôcť nášmu športu. Možno sme však v určitých fázach podľahli tomu, že sme chceli byť čo najviac transparentní a nastavili sme viac kontrolných mechanizmov, ako si to športové hnutie zaslúžilo. Tu neboli veľké problémy s financovaním, lebo tých financií bolo v športe strašne málo. Nemali sme priniesť pocit podozrievania. Nepotrebujeme také vážne kontrolné mechanizmy, aby sme zabránili rozkrádaniu. Ľudia v športovom hnutí musia pracovať s tým, čo dostanú k dispozícii a každé euro si vážia. Navyše prinášajú ďalšie hodnoty. Nie je čas podozrievať, či na dotáciách do športu niekto výrazne zarobí alebo nie. A ak také bolo, na objasnenie sú predsa iné orgány, ktoré by toto riešili. Mám pocit, že v tom zákone sme chceli vyriešiť všetko. Potom nás to byrokraticky zaťažuje, odoberá nám financie, ktoré majú byť prioritne určené na športovanie, a nie na každodennú operatívu, agendu, byrokraciu. Na to reaguje športové hnutie.
Príspevok za zásluhy v oblasti športu
V Národnej rade SR je návrh nového Zákona o podpore olympijských medailistov. Po dovŕšení 35. roku by mali dostávať pravidelný mesačný príspevok za zásluhy v oblasti športu ako uznanie za úspešnú reprezentáciu Slovenska na olympijských hrách. Vo viacerých krajinách Európy je to bežné. Jozef Gönci pripomína, že vďaka príspevku budú olympionici aj po skončení kariéry k dispozícii SOŠV na ďalšiu popularizáciu a propagáciu športu na školách, aj na verejných spoločenských podujatiach.
Klesá aj záujem športových funkcionárov pracovať v kluboch a vo zväzoch.
Nerád by som v budúcnosti vnímal, že každý prezident, ktorý je súčasne štatutárom zväzu, je podľa zákona jednou nohou v kriminále. Nebude nám to mať kto robiť. Zodpovednosť je potrebná, no tí ľudia nemôžu žiť v strese, že keď im náhodou nejaká informácia unikne, hneď budú konfrontovaní v trestnoprávnej rovine. Hneď ako zákon túto emóciu vyvoláva, odbočujeme od jeho zámerov. Čakalo sa na financie, ktoré priamo pôjdu na potreby športovcov. Nateraz nám časť z nich ,spálila´ byrokracia. Robilo sa všetko pre to, aby plnil svoj účel, no nie je večný, musí prechádzať novelami, zlepšovaním. Ak príde viac peňazí do športu, zvýšia sa zrejme aj úlohy v ňom, no my sme si dali na začiatku priveľa úloh a nemali sme to vykryté nárastom financií.
Možno trochu osobnejšia otázka. Súvisí s tým, že ste prvým štátnym tajomníkom pre šport v doterajšej histórii samostatného Slovenska. Utvorenie tohto postu na MŠVVaŠ SR sa stretlo s priaznivou odozvou, no zrejme aj s nereálnymi očakávaniami... Vnímate stúpajúci tlak?
Nie je to spasiteľská misia. Po dlhých rokoch čakania je super, že sa otvára aj tento priestor, ale asi sa nedajú za pol roka urobiť zázraky. Najmä, ak nie sú podložené prísunom ďalších miliónov eur. S utvorením pozície neprišiel automaticky ďalších balík financií do športu... Uvedomujem si, že moja práca bude prinášať úžitok slovenskému športu len postupne. Mám za sebou už stovky stretnutí. Chápem, čo ľudia zo športu hovoria, chápem ich príbehy. Nemôžem tlmiť ich aktivity, naopak, burcujem ich, aby zhodnocovali svoj názor v nejakom priestore pod SOŠV. Stále sa k tomu vraciame. Ak náš šport nestransformujeme, bude o ambíciách jednotlivcov. Možno sa niekomu darí vylobovať si v hnutí niečo pre seba, pre svoj šport, ale my chceme, aby profitoval celý systém podpory športu. Stabilizovaný, efektívny, progresívny aj perspektívny.
Kedy ako dlhoročný úspešný športový strelec trafíte v pozícii štátneho tajomníka desiatku?
Ja už nie som strelec. Obávam sa, že som skôr ten terč. Úprimne však hovorím, nie je to také zlé. Je prirodzené, že keď niekto vstúpi do politického ringu, nemaznajú sa s ním. Čakal som horšie strety. Snažím sa férovo komunikovať všetky dôležité témy. Nie som politik, som stále športovec a dúfam, že aj ľudia okolo mňa to cítia. Počas mojej športovej kariéry mi Slovenská republika aj jej systém podpory vrcholových športovcov dali dostatok možností a nástrojov, aby zo mňa niečo bolo. Chcem to teraz svojim spôsobom vrátiť a získavam ľudí, aby sme utvárali pre šport na Slovensku lepšie a najmä stabilné systémové podmienky na jeho rozvoj. A možno sa časom niekedy dožijeme napríklad aj ďalšieho titulu majstrov sveta v hokeji...
