Niekdajšia gymnastka svetovej triedy Eva Nyklová-Marečková oslavuje 60
Detvianka Eva Marečková (nar. 18. mája 1964) mala len trinásť rokov, keď na scénu československej ženskej športovej gymnastiky vpadla ako víchor. Na vrcholných svetových a európskych súťažiach sa potom viackrát prebojovala do finále. V ankete o najúspešnejšiu čs. gymnastku za 35 rokov zjednotenej telovýchovy (v roku 1987) skončila Eva Marečková šiesta – jedno miesto pred ňou bola neskoršia slovenská Gymnastka storočia Marianna Némethová-Krajčírová a jedno za miesto za ňou ďalšia Detvianka Jana Labáková. Eva Nyklová-Marečková, ktorá už viac než štyri desaťročia žije v Prahe, oslavuje v sobotu šesťdesiatku.
Trinásťročná majsterka ČSSR viedla nástup Detvianok
Eva bola prvou cvičebnou realizátorkou detvianskeho gymnastického zázraku. Keď mala spomínaných len trinásť rokov, stala sa v Ostrave-Vítkoviciach senzačne absolútnou majsterkou ČSSR 1977.
Potom si absolútne prvenstvo zopakovala ešte trikrát. Na náradiach pridala ďalší tucet federálnych titulov. Spolu teda je 16-násobná majsterka bývalého Československa. Za existencie niekdajšieho spoločného štátu ju v počte titulov predčili len fenomenálna Věra Čáslavská a ďalšia olympijská šampiónka Eva Bosáková.
Eva Marečková a o dva roky mladšia Jana Labáková preslávili Detvu aj vo svete. Obe sa zaradili na dlhší čas do absolútnej svetovej špičky.
Labákovej sa podarilo získať medailu na Svetovom pohári (čo bolo v tom čase na rozdiel od súčasnosti jednorazové vrcholné podujatie s účasťou absolútnej špičky) aj na majstrovstvách Európy. Marečkovej síce medaila viackrát tesne ušla, ale vo viacboji vynikala viac a aj finálových umiestnení na náradiach mala neúrekom. Na vrcholné podujatie sa okrem tejto dvojice z Detvy prebojovala v tom čase aj Martina Malušová. Neskôr boli v čs. reprezentácii aj ďalšie Detvianky.
„Mrzí ma, že som nezískala žiadnu veľkú medailu, ale nič s tým nenarobím. Všetky štyri disciplíny som mala veľmi vyrovnané. Nemala som žiadnu výraznejšiu slabinu, preto som končila vo viacboji zvyčajne vysoko. Ale nebola som špecialistka na jedno či dve náradia, zrejme preto mi svetová či európska medaila ušla,“ zamýšľa sa dnešná jubilantka a dodáva, že najradšej mala prostné, zrejme aj vďaka hudobnému sprievodu cvičenia.
Žifčákovci naučili Marečkovú, Labákovú a spol. extrémne ťažké prvky
Malé Detvianky šokovali gymnastický svet tým, že predvádzali mimoriadne ťažké cviky. V najlepších časoch dokázali konkurovať aj absolútnej špičke zo Sovietskeho zväzu, Rumunska a NDR. Vďačili za to trénerskej dvojici manželov Viery a Jána Žifčákovcov a ešte pred nimi Viere Zlatoňovej.
„Obaja Žifčákovci žili pre gymnastiku celou dušou, dali do práce všetko. Pritom niekoľko rokov boli zamestnaní v Podpolianskych strojárňach, takže dlho nás trénovali popri práci. Až neskôr boli trénermi z povolania. Vedeli nás ,zblbnúť´ a všetci sme spolu dokázali viac, než by si kto na začiatku vedel predstaviť,“ prezradila v mojom článku o manželoch Žifčákovcoch v denníku Šport s titulkom „Tvorcovia detvianskeho zázraku“ pred viac než 20 rokmi Eva Nyklová-Marečková.
Žifčákovci sa v 70. rokoch minulého storočia stali určitou slovenskou obdobou rumunských manželov Károlyiovcov. Tí len o niečo skôr začali kresať talent fenomenálnej Nadie Comaneciovej, o tri roky staršej od Marečkovej. Pritom z manželskej dvojice mala v oboch prípadoch gymnastickú minulosť len žena...
„Začali s úplne novým spôsobom tréningu a trénovali tak tvrdo, ako to nikde u nás nebolo zvykom. Menej sa síce sústredili na techniku cvičenia, ale boli schopní dievčatá naučiť veľmi ťažké cviky. Tým v začiatkoch rýchlo prerazili,“ zaspomínal si v spomínanom článku Karol Špaček, ktorý bol počas vrcholnej éry detvianskej gymnastiky generálny sekretár federálneho zväzu.
V rovnakom článku vtedajší ženský tréner v Trnave a neskorší dlhoročný šéf slovenskej gymnastiky Ján Novák pridal ďalší postreh: „Nacvičovali s dievčatami veľa ťažkých vecí naraz, kým ja som sa viac sústreďoval na ,vyčistenie´ detailov pohybu. Vtedajšie pravidlá u nás im vyhovovali, pretože s bonifikáciami za obtiažnosť mohli ísť nie z východiskovej známky 10, ale až z 10,6. Na tom v prvých rokoch veľa získavali.“
Doplnil ho bývalý dlhoročný ženský tréner z Bratislavy Milan Weis: „Obtiažnosťou cvičení svojich zvereniek Žifčákovci predstihli dobu.“
Detvianske gymnastky mali okrem zanietených trénerov a talentu dobrý fundament aj v tom, že pochádzali zo skromných pomerov, boli nadšené pre svoj šport, schopné tvrdo pracovať a zároveň psychicky veľmi odolné. Vďaka tomu dve z nich prenikli až medzi najlepšie gymnastky sveta.
„Neviem sama posúdiť, akú dávku talentu som dostala do vienka. Ale mala som v sebe vrodenú športovú súťaživosť, ktorá mi v pracovnom pôsobení neskôr chýbala. Mala som v sebe aj vytrvalosť, vďaka ktorej som dokázala zvládať aj stereotypnú tréningovú záťaž. Úspechy ma potom motivovali do ďalšej práce. Bavilo ma súťažiť aj cestovať po svete. S ,Pipou´ Labákovou nás spájalo to, že obe sme vedeli drieť a zároveň sme zostávali pozitívne naladené,“ zamyslela sa nad mladou Marečkovou dnešná šesťdesiatnička.
Päť tisícin od svetovej medaily na neobľúbenej kladine
Eva Marečková už ako 14-ročná na MS žien 1978 v Štrasburgu vo viacboji skončila šestnásta. Spolu s ďalšou Slovenkou Janou Gajdošovou, ktorá určitý čas tiež trénovala v Detve, tam boli členkami 6. družstva ČSSR. Na Svetovom pohári v Sao Paule bola v tom istom roku Marečková piata na kladine. A potom sa s jej poprednými umiesteniami na vrcholných súťažiach roztrhlo vrece.
Na európskom šampionáte 1979 v Kodani skončila Eva Marečková piata na bradlách, šiesta vo viacboji aj v prostných a siedma na kladine. Napodobnila tam výborné vystúpenie o päť rokov staršej Bratislavčanky Ingrid Holkovičovej na ME 1977 v Prahe, ale na rozdiel od nej sa dokázala výrazne presadiť aj na svetovom fóre.
Na MS 1979 vo Fort Worth bola Marečková členkou piateho družstva ČSSR. Vo viacboji tam skončila desiata a na kladine siahala na medailu, keď skončila štvrtá. Pritom práve kladinu nemala rada, pretože z nej mala na súťažiach hrozné ,nervy´. Štvrtým miestom vyrovnala historické slovenské ženské najlepšie umiestenie na jednotlivých náradiach na MS. Pred ňou bola takisto štvrtá Marianna Némethová-Krajčírová na bradlách na MS 1970 v Ľubľane – a odvtedy už nikto...
„Chýbalo mi vtedy na bronz len päť tisícin sekundy. Na kladine vyhrala moja kolegyňa z družstva Věra Černá a rozhodkyniam sa možno nezdalo, že by na stupni víťaziek mali byť dve gymnastky z ČSSR...,“ zamýšľa sa Eva po dlhých rokoch nad súťažou, v ktorej sa mohla pevne zapísať do histórie.
V tom istom roku na Svetovom pohári v Tokiu bola Marečková piata v prostných. V ankete časopisu FIG World Gymnastics skončila v poradí najlepších svetových gymnastiek roka 1979 na 4. mieste! Z dnešného pohľadu niečo absolútne nepredstaviteľné...
Na OH 1980 v Moskve sa po prvý raz v histórii stalo, že v olympijskom družstve žien boli až tri Slovenky. Jana Labáková, Eva Marečková (vo viacboji obsadili 11. a 12. miesto, čo sú pre naše gymnastky pod piatimi kruhmi odvtedy nedostižné výsledky) aj Katarína Šarišská výrazne prispeli k 4. miestu družstva ČSSR. Marečková skončila v kvalifikácii v preskoku aj na bradlách zhodne deviata.
Na MS 1981 v Moskve boli v družstve ČSSR, ktoré skončilo piate, dokonca štyri Slovenky – Marečková, Labáková, Gajdošová aj Šarišská. To je z čias spoločného štátu náš historický rekord. Individuálne najlepšie obstála Marečková – deviata vo viacboji a ôsma v preskoku. Ešte predtým bola na ME v Madride šestnásta vo viacboji a šiesta v preskoku.
Zranenie jej ukončilo kariéru v 19 rokoch, neskôr súťažila v kulturistike
Žiaľ, ďalší rok výnimočnú kariéru štvornásobnej absolútnej majsterky ČSSR (1977, 1978, 1979 a 1981) a držiteľky dovedna šestnástich čs. titulov ukončilo vážne zranenie po páde z bradiel. Utrpela ho na majstrovstvách ČSSR 1983 v Ostrave-Vítkoviciach – na rovnakom mieste, kde šesť rokov predtým získala svoj prvý domáci absolútny titul. Mala len 19 rokov...
„Stalo sa mi to pri jäger-salte, ktoré som v tréningoch často kazila. Z výšky som dopadla zadkom na nižšiu žrď a poškodila sa mi pri tom chrbtica,“ spomína Eva Nyklová-Marečková.
V tom čase už študovala trénerstvo na pražskej Fakulte telesnej výchovy a športu Karlovej univerzity. Medzi partiou ľudí na FTVS KU, s ktorou sa zoznámila počas štúdia, bol aj niekdajší majster Európy v kulturistike Petr Tlapák. Pod jeho vplyvom sa krátko po zmene politického režimu v krajine dala na kulturistiku. A dokonca v nej získala medailu z majstrovstiev ČSSR a titul majsterky Česka! Súťažnej kulturistike sa venovala päť – šesť rokov.
V Prahe Eva Nyklová-Marečková zostala žiť. Priviedla na svet dnes 31-ročnú dcéru Annu. Tá sa tiež venovala športovej gymnastike, bola aj juniorská majsterka Česka.
Eva už roky pracuje v banke, v súčasnosti na pozícii referentky. Trénerskej práci sa napriek absolvovaniu štúdia trénerstva nikdy poriadne nevenovala, krátko robila len s malými detičkami. „Nedokázala by som robiť trénerku, pretože o zverenky by som sa bála viac, ako kedysi o seba,“ prezrádza.
V Detve štyrikrát do roka, vždy na Memoriáli Žifčákovcov
Sláva Marečkovej a Labákovej prispela k tomu, že v Detve postavili montovanú telocvičňu, ktorá postupne získala najlepšie gymnastické vybavenie na Slovensku. A malé podpolianske mesto je dodnes jednou z bášt slovenskej ženskej gymnastiky.
Hoci Eva Nyklová-Marečková žije v Prahe, na rodnú Detvu nedá dopustiť. Často ju navštevuje. „Tak štyrikrát do roka. Vždy prídem na Memoriál Žifčákovcov,“ hovorí a dodáva: „Obdivujem zanietenú prácu, ktorú tam robí tím ľudí okolo trénerky Katky Krekáňovej.“
Keď vlani Slovenská gymnastická federácia oslavovala 70. výročie svojej existencie, na výstave k tomuto jubileu v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu bol jednej z najväčších osobností slovenskej gymnastickej histórie Eve Marečkovej venovaný samostatný panel. Veci na výstavu doniesla jej mama. Niektoré opatrovala doma, ďalšie poslala Eva z Prahy.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantke Eve Nyklovej-Marečkovej srdečne blahoželá!
