Nová výstava v SOŠM: Spomínam na Paríž, Tokio a Los Angeles
V rámci rubriky Retro s podtitulom OLYMPIÁDY V „ŠTVORKOVÝCH“ ROKOCH vyšiel v časopise SOŠV OLYMPIC.sk jar/leto 2024 25. júna text o najnovšej príležitostnej výstave Slovenského olympijského a športového múzea (SOŠM) „SPOMÍNAM NA PARÍŽ, TOKIO A LOS ANGELES“, ktorý napísala jej kurátorka Zdenka Letenayová. Text s drobnými doplnkami zverejňujeme aj na rovnomennej webovej stránke.
„Spomínam na Paríž, tie spomienky sú staré...“, sú verše z textu Milana Lasicu, ktorý zhudobnil a naspieval Jaro Filip pre legendárny album „Bolo nás jedenást’“ v roku 1981.
Textom sa inšpirovali aj v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu. Najnovšia príležitostná výstava SOŠM nesie názov „Spomínam na Paríž, Tokio a Los Angeles (Jubilejné roky spoločných československých výprav na olympijských hrách)“. Zameriava sa na OH v „štvorkových“ rokoch 1924, 1964 a 1984.
V priestoroch stálej expozície SOŠM v Bratislave výstavu predstavili a sprístupnili 21. júna 2024 v rámci stretnutia olympionikov. Prezentovala ju práve jej kurátorka Zdenka Letenayová.
Samotný výstavný projekt vznikol na základe získania európskeho grantu v programe ERASMUSSPORT-2022-SSCP (Malé partnerstvá) pre projekt „Virtuálna expozícia českého a slovenského olympijského dedičstva / Virtual exposition of Czech and Slovak Olympic Heritage (VECSOH)“. Partnermi Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) a SOŠM ako hlavného garanta projektu boli Národné múzeum v Prahe (Oddelenie dejín telesnej výchovy a športu) a Český olympijský výbor (Digitálny archív ČOV).
Niekoľko výstupov z projektu a zaujímavé príbehy približujeme na ďalších riadkoch.
SPOMÍNAM NA PARÍŽ (1924)
Prvé olympijské hry, ktoré sa konali v Paríži, Hry II. olympiády v roku 1900, zostali v tieni svetovej výstavy a s nedobrým výsledkom z ich usporiadania. Francúzska metropola si organizovanie olympijského podujatia zopakovala Hrami VIII. olympiády. Získala ich bez kandidátskej procedúry, čím Medzinárodný olympijský výbor (MOV) vyjadril poctu svojmu zakladateľovi barónovi Pierrovi de Coubertin.
Hry sa konali od 5. júla do 27. júla 1924, pričom športové súťaže prebiehali už od 4. mája 1924. Po prvý raz v histórii:
- oficiálne použili olympijské motto Citius, altius, fortius (Rýchlejšie, vyššie, silnejšie),
- olympionici bývali v olympijskej dedine postavenej z drevených barakov,
- sa zo športovísk vysielali rozhlasové prenosy.
Záverečný ceremoniál hier priniesol aj nový rituál vztýčenia troch vlajok: vlajky MOV a vlajok usporiadateľskej krajiny hier, ako aj vlajky hostiteľskej krajiny nasledujúcich hier.
Počet aktívnych športovcov po prvý raz prekročil číslo tritisíc, počet žien zase stovku. Hry sledovalo vyše 625-tisíc divákov a dianie približovala tisícka novinárov z celého sveta. Mincovňa v Paríži vyrazila spolu 914 medailí – po 304 pozlátených aj strieborných a 306 bronzových.
Legendami hier sa stali fínski bežci Paavo Nurmi a Ville Ritola, či americkí športovci – plavec a vodný pólista Johnny Weissmuller, neskôr hviezda filmového Hollywoodu a tenistka Hazel Virginia Wightmanová. Wightmanová získala jednu zo svojich dvoch zlatých olympijských medailí v súťaži miešanej štvorhry. V nej zvíťazila spolu s Richardom Norrisom Williamsom, jedným z pasažierov na Titaniku, ktorý si pri jeho potopení život zachránil skokom do chladných vôd Atlantiku.
Parížskym hrám patrí aj oscarová pocta z roku 1981. Ocenený film „Ohnivé vozy (Chariots of Fire)“ režiséra Hugha Hudsona so strhujúcou Vangelisovou hudbou zachytáva príbeh zásadového britského bežca Erica Liddella.
Účinkovanie výpravy ČSR
Hoci výprava ČSR sa predstavila už na OH 1920 v Antverpách, až v Paríži 1924 v nej boli premiérovo aj Slováci. V československej výprave bolo 133 športovcov – 129 mužov a štyri ženy. Súťažili v 75 disciplínach 16 športov a vybojovali spolu desať olympijských medailí.
V neoficiálnom bodovaní krajín obsadilo Československo 15. miesto. Historickú prvú zlatú medailu pre ČSR získal sokolský gymnasta Bedřich Šupčík. Triumfoval v šplhu. Striebro v preskoku si vybojoval rodák z Vyškova pôsobiaci vo Zvolene Jan Koutný.
Na otvárací ceremoniál nastúpila výprava ČSR v nejednotnom oblečení. Slávnostný odev sa skladal z jednoradového modrého saka, bielych vlnených nohavíc a slameného klobúka. Súčasťou boli aj biele topánky, biele pančuchy, biely golier, čierna kravata a odznak parížskej výpravy.
Každý športovec si odev musel zaplatiť z vlastných zdrojov. Od Československého olympijského výboru dostal len pokyny, u ktorých firiem si dané časti odevu má zakúpiť za zvýhodnené ceny.
Na otvárací ceremoniál si však Sokoli obliekli svoj kroj a ako vidno na fotografii z defilé členov výpravy, niektorí športovci pochodovali v športovom oblečení, pretože ich súťaže sa začali hneď po skončení ceremoniálu. Podobne v športovom nastupovali aj výpravy napríklad Rakúska, Maďarska, Dánska, či Španielska.
„OŽIVENIE“ OBLEČENIA PO 100 ROKOCH: Po sto rokoch na základe partnerskej zmluvy medzi SOŠV a Slovenským národným divadlom ušili pre prezentačné účely k akciám k OH 2024 v umelecko-dekoračných dielňach SND repliky nástupového ako aj športového odevu. „Modelom“, na ktorého sa toto oblečenie šilo, bol vodnoslalomársky olympionik Jakub Grigar, strieborný kajakár z OH 2020 v Tokiu. Jeho fotografia v spoločenskom oblečení je aj na obálke časopisu OLYMPIC.sk jar/leto 2024.
Slováci na OH 1924
Slovensko zastupovali v Paríži 1924 len štyria športovci: atléti Mór Koczán (22. v hode oštepom), Mikuláš Kucsera (v skoku do výšky nepostúpil z kvalifikácie), šermiar Alexander Bárta, vlastným menom Vojtech Teitelbaum (člen 4. družstva šablistov) a vodný pólista Vojtech Neményi (člen 6. družstva).
Osudy olympionikov – vhodné námety aj pre filmové scenáre
Mór Koczán
„Ostrieľaným“ olympionikom vo výprave ČSR na OH 1924 bol všestranný 39-ročný vrhač Mór Koczán (pôvodne mal pseudonym Miklós Kovács), narodený v roku 1885 v Kocsi. Ako člen uhorskej výpravy štartoval už na Hrách IV. olympiády 1908 v Londýne. Najväčší úspech zaznamenal na Hrách V. olympiády 1912 v Štokholme, kde získal výkonom 55,50 m bronz v klasickom hode oštepom.
Bol jediný bývalý reprezentant Uhorska, ktorý neskôr reprezentoval aj ČSR. Svoj medailový výkon však v Paríži nezopakoval, hodom dlhým 48,39 m obsadil 22. miesto. Na fotografii z nástupu výpravy je štvrtý sprava.
Ako vyštudovaný teológ Koczán pôsobil ako kalvínsky farár v Zlatnej na Ostrove a Čiližskej Radvani. Zo spomienok pamätníkov sa zachovali svedectvá, že veriaci ho prijali najprv s nedôverou, najmä keď začal svojím oštepom prehadzovať šopy, stodoly a stohy. Neskôr si ho pre jeho skromnosť a pohotovosť natoľko obľúbili, že desiatky až stovky z nich chodili s ním na preteky a držali mu palce.
V roku 1947 bol v rámci povojnovej repatriácie nútene vysídlený do Maďarska, kde v roku 1972 aj zomrel. V Zlatnej na Ostrove je po ňom pomenovaná škola a športová hala. Jeho pozostalosť spravujú príbuzní v Maďarsku.
Mikuláš Kucsera
Dobrodružný scenár ponúka účasť druhého atléta zo Slovenska Mikuláša Kucseru. Rodák z Budapešti, ktorý mladosť prežil v Kremnici, bol všestranný športovec, okrem atletiky aj hral ragby a ľadový hokej. O tom, že bol nominovaný na OH 1924 v Paríži, sa dozvedel až na pražskej železničnej stanici, kam sa prišiel rozlúčiť s našimi olympionikmi. Naskočil do rozbiehajúceho sa vlaku...
Športu zostal verný aj po skončení aktívnej kariéry. Od roku 1939 až do odchodu do dôchodku pôsobil ako riaditeľ ikonických kúpeľov Grössling v Bratislave. Ešte počas života daroval múzeu predmety, ktoré uchovával ako spomienky na parížsku účasť. Medzi nimi aj dve štartové čísla na súťaž v skoku do výšky, ktoré mu pridelili pravdepodobne chybou organizátorov (nebol však v Paríži medzi súťažiacimi ojedinelým prípadom...).
Štefan Stanislay
V oficiálnych olympijských zoznamoch, ale aj v schválenej nominácii atlétov Československej atletickej amatérskej únie na OH 1924 sa objavuje aj meno ďalšieho slovenského skokana do výšky z východného Slovenska, Štefana Stanislaya. Jeho zvládnutie štýlu „sweeney“ patrilo k svetovým. Stanislayova parížska neúčasť sa podľa dostupných prameňov zdôvodňuje nesplnením domácich kvalifikačných kritérií, ale aj vnútrozväzovým bojom o konečnú nomináciu.
Alexander Bárta a Vojtech Neményi
Životné príbehy šermiara Alexandra Bártu a vodného pólistu Vojtecha Némenyiho, oboch židovskej národnosti, sú podobné osudom množstva obetí 2. svetovej vojny s utrpením, ktoré vyvolala. Alexander Bárta nezvládol psychické vypätie a len niekoľko dní pred oslobodením Ploštína, kde sa ukrýval, spáchal samovraždu. Vojtecha Neményiho, ktorého ku koncu vojny väznili, za nejasných okolnosti zastrelili v Petržalke 7. apríla 1945.
SPOMÍNAM NA TOKIO (1964)
V roku 1964 sa olympijské hry presťahovali po prvý raz v histórii na ázijský kontinent. Tento primát teda zostal japonskému Tokiu aj 24 rokov po plánovaných hrách v roku 1940, ktoré zrušili v dôsledku vojnových udalostí.
Tokijské hry sa konali v termíne 10. – 24. októbra 1964. Vyznačovali sa dokonalou organizáciou a stali sa dokladom obrovského povojnového ekonomického i technologického vzostupu Japonska. Vojnou rozsiahlo zničená krajina povstala v priebehu niekoľkých rokov doslova z popola. A mierové posolstvo týchto hier bolo všadeprítomné.
Svojou športovou úrovňou tokijské hry prevýšili všetky predchádzajúce. Dokazuje to aj prekonanie väčšiny olympijských rekordov a utvorenie 35 svetových. Na hrách sa zúčastnilo 5137 športovcov z 93 krajín sveta (z toho 678 žien). V 19 športoch rozdali 163 medailových setov. Do programu OH pribudlo 13 nových disciplín. Zo športov olympijskú premiéru mali volejbal aj džudo.
Svojich najväčších hrdinov mali Hry XVIII. olympiády 1964 v americkom plavcovi Donaldovi Schollanderovi a v československej športovej gymnastke Věre Čáslavskej. Práve ona sa stala miláčikom japonských divákov, ktorí búrlivo aplaudovali jej gymnastickým zostavám.
Účinkovanie výpravy ČSSR
Československá výprava, v ktorej bolo 104 športovcov z toho 9 žien, obsadila v neoficiálnej klasifikácii štátov deviate miesto, keď získala päť zlatých, šesť strieborných a tri bronzové medaily.
Tri zlaté kovy si vybojovala Věra Čáslavská, ktorá triumfovala vo viacboji (z trónu zosadila dovtedy neohrozenú gymnastickú kráľovnú Larisu Latyninovú zo ZSSR, dodnes medailovo najúspešnejšiu ženu olympijskej histórie), v preskoku aj na kladine. Ďalšie zlaté kovy pridali v stíhacích pretekoch cyklistov na 4 km Jiří Daler a vo vzpieračskej kategórii do 82,5 kg Hans Zdražila.
Na slávnostnom otvorení OH zaujal veľmi elegantný ženský nástupový odev. Tmavomodré jednoradové ľahké sako dopĺňala biela sukňa s protizáhybmi, doplnok tvoril klobúčik so širokou stuhou a vzadu ohnutou strechou. Športovkyne si zaobstarali aj rovnaké lodičky.
Kabelky si gymnastky kúpili samy, ale na nástup ich nepoužili. Konkurovali im aj mužskí kolegovia, ktorí si obliekli klasické sako vo farbe námorníckej modrej, bielu košeľu s manžetovými gombíkmi, modrú kravatu a biele nohavice.
Slováci na OH 1964
Slovákov bolo v tokijskej výprave 17, čo bol dovtedy najvyšší počet. Z nich až rekordných trinásť sa mohlo pochváliť medailovým umiestením!
Na striebre tímu futbalistov ČSSR sa podieľali kapitán tímu Anton Urban, Ľudovít Cvetler, Ján Geleta, Štefan Matlák, Vojtech Masný, Ivan Mráz, František Schmucker, Anton Švajlen a Vladimír Weiss I. Jediný raz v histórii OH boli v čs. medailovom tíme v kolektívnom športe Slováci vo väčšine...
K striebru družstva gymnastiek prispela aj najmladšia členka výpravy, len 16-ročná Mariana Krajčírová, ktorá skončila vo viacboji na 22. mieste. Striebro získalo aj družstvo volejbalistov. Na palubovke sa o to pričinil Bohumil Golian, ale medailu dostal aj maród Jozef Labuda. Členom bronzovej osemveslice bol Július Toček.
Zo Slovákov okrem toho v Tokiu ešte súťažili gymnasta Pavel Gajdoš (člen 6. družstva), atlétka Eva Lehocká (na 100 aj na 200 m postúpila do semifinále), cestný cyklista Daniel Gráč (22. v pretekoch s hromadným štartom) a plavec Ivan Ferák (18. na 200 m znak).
O zlate rozhodol pomer setov
Vo vitríne medzi medailami môžu návštevníci výstavy vidieť aj koženú volejbalovú loptu z OH v Tokiu 1964. Vekom výrazne poznačená lopta je „pamätníčka“ zápasu ČSSR – ZSSR, v ktorom sa po dramatickom súboji (9:15, 8:15, 15:5, 15:10, 7:15) rozhodlo o víťazovi turnaja. Žiaľ, pri rovnosti bodov v konečnej tabuľke tím ČSSR prišiel o zlato len vinou horšieho celkového pomeru setov (26:10 proti sovietskej bilancii 25:5).
Exponát, ktoré by chcelo každé múzeum na svete
K exponátom mimoriadneho významu sa právom zaradila jedna z troch zlatých tokijských medailí Věry Čáslavskej.
„Vždy som reprezentovala Československo, a preto vôbec neprichádzalo do úvahy, aby niektoré moje medaily neprišli na Slovensko“, zverila sa Čáslavská médiám v roku 2013 pri odovzdaní dvoch svojich zlatých olympijských medailí (druhá je za víťazstvo na bradlách na OH 1968 v Mexico City) múzeu. Z Tokia venovala aj diplom za druhé miesto v tímovej súťaži.
Kópiu svojej striebornej medaily zo súťaže družstiev (pre gymnastky ju dal vyrobiť Český olympijský výbor) neskôr zase venovala Mariana Némethová-Krajčírová.
Marikini olympijskí náhradní rodičia
„Bola som najmladšia účastníčka našej výpravy, mala som krásnych šestnásť rokov. V tom čase nebolo samozrejmosťou, že na hrách štartovali takíto mladí športovci. Mne boli dokonca pridelení ,náhradní olympijskí rodičia´ Věra Čáslavská a Anton Urban. Starali sa o mňa príkladne“, zaspomínala si s úsmevom na prvé olympijské účinkovanie Mariana Némethová- Krajčírová.
„K mojim nezabudnuteľným spomienkam patrí však aj návšteva Tokia o štyri roky neskôr, keď sme exhibične vystupovali v rámci rozlúčky s aktívnou športovou kariérou fenomenálneho japonského gymnastu Jukia Enda, ako aj Veřy. Súčasťou turné bolo aj prijatie nášho družstva gymnastiek cisárom Hirohitom. Tešila som sa aj na návštevu olympijského Tokia 2020, ale ,korona mi to nedopriala“, hovorí Marika.
Nebol medailista ako medailista
V roku 2021, keď Slovenské olympijské a športové múzeum po prvý raz v histórii sprístupnilo vlastné stále výstavné priestory v Dome športu v Bratislave, dominovali medzi vystavenými exponátmi práve olympijské medaily a diplomy slovenských športovcov z Tokia, ktoré múzeum postupne nadobudlo do zbierok.
Popri striebornej medaile a diplome kapitána futbalového olympijského tímu Antona Urbana je uložená aj strieborná medaila, účastnícky odznak a diplom volejbalistu Jozefa Labudu. Medailu získal aj napriek tomu, že počas olympijského turnaja ležal v nemocnici so žltačkou.
„V deň úvodného zápasu s Maďarskom mi môj kamarát a spoluhráč Perušič povedal, že mám akési tmavé oči. Hneď sme išli k doktorovi, ktorý ma rovno poslal do nemocnice. Bola to žltačka. Veľkú zásluhu na tom, že som napriek tomu dostal medailu, mal tréner Brož. Vždy ma napísal na súpisku. Striebornú medailu mi tréner dal za poctivú celoročnú prípravu“, zaspomínal si v jednom z rozhovorov Jozef Labuda. Svoje hráčske kvality potvrdil neskôr ziskom zlatej medaily na MS 1966.
Dvaja slovenskí členovia strieborného družstva volejbalistov ČSR - Bohumil Golian upravuje kravatu Jozefovi Labudovi.Prednedávnom do múzejných zbierok pribudla aj druhá „volejbalová“ tokijská medaila. Do trvalého depozitu ju zapožičala rodina už zosnulého legendárneho Bohumila Goliana.
Iste historickou zaujímavosťou je fakt, že udeľovanie počtu olympijských medailí v kolektívnych športoch, resp. v súťaži družstiev, záviselo od pravidiel konkrétnej športovej federácie. Napríklad vo futbale boli dekorovaní len tí naši hráči, ktorí hrali vo finále. V gymnastike v súťaži družstiev kolektív získal len jednu medailu. Z volejbalistov zase cenný kov dostal každý zapísaný na zápasovej súpiske.
Za medailistov považujeme všetkých športovcov z medailových družstiev, ale zďaleka nie všetci medailu aj dostali...
(NE)SPOMÍNAM NA LOS ANGELES 1984
V roku 1984 sa olympijské hry do Los Angeles vrátili po 52 rokoch. Mesto bolo jediným kandidátom na usporiadanie Hier XXII. olympiády. Konali sa v dňoch 28. júla až 12. augusta 1984 za účasti 6 797 športovcov (z toho 1566 žien) zo 140 krajín sveta. V 29 športových odvetviach bojovali o 221 medailových setov. K olympijským legendám v L. A. pribudli rumunská športová gymnastka Ecaterina Szabóová a fenomenálny americký atlét Carl Lewis. Obaja získali po štyri zlaté medaily.
Osudové rozhodnutie o bojkote
Československí olympionici medzi účastníkmi chýbali. Stali sa obeťami politického tlaku zo strany Sovietskeho zväzu smerom k riadiacim politickým orgánom (a následne k národným olympijským výborom) krajín tzv. východného bloku.
Drvivá väčšina štátov vtedajšieho socialistického tábora OH 1984 bojkotovala. V Los Angeles z nich štartovali len športovci Rumunska, Juhoslávie a po dlhom čase Číny, ktoré dlhodobo presadzovali politiku menej závislú od ZSSR.
V máji 1984 sa zrodilo nezmyselné, no oficiálne zdôvodnenie, že štátne orgány USA vedú štvavú kampaň proti športovcom zo socialistických krajín a organizátori nevedia zaručiť ich bezpečnosť ani dodržanie Olympijskej charty.
Bojkot OH v Los Angeles pripravil mnohých z československých olympionikov na vrchole športovej kariéry o poslednú šancu bojovať o popredné olympijské umiestenia. Veľmi slabou náhradou bola pre nich účasť na súťažiach „trucolympiády“ socialistických krajín s názvom Družba. Tie sa konali v rôznych štátoch, ktorých výpravy na OH absentovali.
Čs. olympijská kolekcia išla aj do predaja
Pre olympijskú výpravu ČSSR bola hotová už aj kolekcia oblečenia. Spĺňala svetový štandard tej doby. Ušité odevy si napokon čiastočne rozobrali funkcionári. Tie ostatné sa predali vo výberových predajniach ako bežná kolekcia.
Dnes k vyhľadávaným suvenírom patria odznaky výpravy ČSSR, pripravené pre OH 1984. Mimoriadne vzácna je československá nevydaná známka k Hrám XXIII. olympiády 1984 Los Angeles 1984 (katalógové číslo POFIS 2263N). Dnes je ozdobou filatelistických teritoriálnych zbierok Československa ako aj zbierok a exponátov venovaných téme olympijské hry. Celkový počet kusov predmetnej známky, ktorý sa dostali na filatelistický trh, sa odhaduje na len 100 – 120.
Slováci na OH 1984
V kontexte bojkotu účasť Slovákov na OH v Los Angeles prirodzene nezahŕňala športovcov. Na OH 1984 sa z ČSSR zúčastnili len medzinárodní rozhodcovia a funkcionári. Zo slovenských to boli Igor Prieložný vo volejbale, Ľubomír Kotleba v basketbale a Karol Zelenay v zápasení. Vladimír Černušák sa na hrách zúčastnil ako člen Medzinárodného olympijského výboru. Medzi dvojicou čs. novinárov vyslaných do L. A. bol aj slovenský redaktor denníka Šport Ladislav Krnáč.
OJEDINELÝ VÝSTAVNÝ PROJEKT
Koncept Virtuálnej expozície českého a slovenského olympijského dedičstva reflektuje 100-ročnú históriu spoločnej reprezentácie slovenských a českých športovcov na hrách olympiády s osobitným zameraním na OH 1924 (práve tam boli prvý raz v histórii vo výprave vtedajšej ČSR aj Slováci), 1964 a 1984.
Cieľom výstavy je na jednom mieste verejnosti sprístupniť zbierkové predmety, odkazujúce na olympijské úspechy a participáciu výprav spoločného štátu Čechov a Slovákov na olympijských hrách.
Digitalizáciou zbierkových predmetov, fotografií a archívnych dokumentov participujúcich partnerov vznikla nová online platforma. Zaujímavou formou prispieva k jednoduchšej dostupnosti týchto artefaktov pre verejnosť.
Práve úspešné spracovanie projektu dokázalo, že dedičstvo spoločných olympijských úspechov, ako aj príklady pokračujúcej spolupráce v mnohých odvetviach vrátane športu aj po zániku spoločného štátu sú pre ostatné krajiny v Európe a vo svete inšpiratívnym príkladom prekonávania rozdielov a odlišných záujmov.
Projekt taktiež napomohol k vytvoreniu multisektorového partnerstva pre ďalšiu spoluprácu v oblasti štúdia a výskumu histórie športu, vzdelávacích aktivít a presadzovania olympijských hodnôt a princípov medzi slovenskými a českými partnermi.
