O Vladimírovi Černušákovi, ktorého storočnicu sme si nedávno pripomenuli, píše Mária Mračnová
V deň 100. výročia narodenia historicky prvého predsedu Slovenského olympijského výboru (SOV, na jeho čele stál v rokoch 1992 – 1999) a historicky prvého Slováka v Medzinárodnom olympijskom výbore (MOV) profesora Vladimíra Černušáka – 25. novembra – sa mal v priestoroch výstavnej siene Slovenského olympijského a športového múzea v Dome športu v Bratislave, nesúcej jeho meno, uskutočniť seminár venovaný tomuto významnému jubileu. Žiaľ, nepriaznivá pandemická situácia si vynútila jeho zrušenie. Postupne však zverejníme referáty, ktoré na seminári mali odznieť. Autorkou tohto prvého je bývalá dlhoročná podpredsedníčka SOV a jeho blízka spolupracovníčka Mária Mračnová. Jej text zverejňujeme s drobnými redakčnými úpravami a s pridaním medzititulkov.
„Pána profesora Černušáka som po prvýkrát poznala ako študentka FTVŠ, pri plnení podmienok zápočtu v historickej plavárni Grössling. Postupom času to boli rôzne stretnutia v rámci Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV), Československej olympijskej akadémie (ČSOA) alebo Československého olympijského výboru (ČSOV).
Podieľal sa na prípravách vzniku Slovenského olympijského výboru
Všímala som si jeho rozvahu, príkladné vystupovanie a rešpekt všetkých zúčastnených pri jeho referátoch aj rozhovoroch. Po voľbách do ČSOA si ako predseda zobral do svojich komisií aj predstaviteľov zo Slovenska. A tak sme v aute Jána Mitošinku cestovávali z Bratislavy do Prahy spolu – Mitošinka, profesor Černušák, Pavol Glesk a ja.
Ján Mitošinka po skúsenostiach zo Španielska a z tamojšieho Katalánskeho olympijského výboru, ktorého existenciu s prižmúrením oka toleroval španielsky prezident MOV, Katalánec Juan Antonio Samaranch, načal rozhovory na tému Slovenského olympijského výboru. Neskôr túto tému otvoril aj na pôde koordinačného výboru ČSOV, ktorý si dal do zápisu vznik olympijského združenia na Slovensku.
Profesor s rozhľadom jemu vlastným pripravoval stanovy a riešil otázky spolupráce so Slovenským združením telesnej kultúry (SZTK) aj s ministerstvom školstva (MŠ) SR. Nakoniec sme spolu s Jánom Mitošinkom a s Pavlom Gleskom zvolali prvé zasadnutie športových zväzov, olympionikov, trénerov, lekárov, teda všetkých účastníkov olympijských hier, nielen elitných športovcov, ako bolo zaužívané v ČSOV.
Tam sa začali naše prvé kroky k samostatnému olympijskému výboru, aj keď pod názvom Olympijská spoločnosť Slovenska (OSS). Boli prítomní aj zástupcovia ČSOV generálny sekretár Jan Pomezný, Jiří Kynos za Československý klub olympionikov (ČSKO) a poradca predsedu ČSOV Václav Hubička. Ten vo svojom príhovore upozornil, že v jednom štáte nemôžu byť dva samostatné olympijské výbory. Vlastne predpovedal, akú búrku tento slovenský krok vyvolá.
Boli sme s profesorom a s Gleskom na koberci u predsedníčky ČSOV Věry Čáslavskej a u podpredsedu Přemysla Herycha. Nazvali nás partizánmi, rozbíjačmi jednoty olympijského hnutia a vôbec sa netvárili priateľsky. Oni už totiž mali list od predsedu MOV Samarancha, ktorý nesúhlasil s dvoma olympijskými výbormi v krajine.
My s Gleskom sme sa od zlosti priam triasli. Na rozdiel od profesora, ktorý pokojne argumentoval, aj keď bolo vidno, že mu to vôbec nie je príjemné. Naša cesta však už bola daná. Trvali sme na pokračovaní plnenia tých úloh, ktoré sme si predsavzali. To boli starostlivosť o reprezentáciu, podpora prípravy olympionikov na ZOH 1992 v Albertville a na OH 1992 v Barcelone, vyhľadávanie a oceňovanie činov a skutkov fair play, iniciovanie zakladania olympijských klubov v regiónoch, rozširovanie aktivít športu pre všetkých a samozrejme stály dohľad nad bývalými olympionikmi a ich potrebami.
Krásnym podnetom bola pre nás myšlienka organizovania zimných olympijských hier v Tatrách. Samozrejme, profesor Černušák bol ten, kto zmobilizoval Samaranachovho poradcu Artura Takača, ktorý navštívil región a pomáhal dobrými radami.
Mali sme nad sebou ochrannú ruku profesora Černušáka. Nik mu inak ako profesor nepovedal, aj napriek skutočnosti, že sme si s ním všetci tykali. To mal na svedomí neskorší prvý generálny tajomník SOV Ján Mráz, ktorý presadzoval, že všetci olympionici si musia tykať...
Vo víre politických udalostí sme v septembri 1991 utvorili prípravný výbor na založenie Slovenského olympijského výboru. Nešlo samozrejme o jednoduchú záležitosť. Okamžite to napadli predstavitelia športových zväzov, aj keď ešte o ničom ani netušili!
Vďaka vplyvu profesora, ktorému sa nikto neopovážil oponovať, sa po vychladnutí horúcich hláv pristúpilo k riešeniu, ktoré vyhovovalo všetkým. A opäť vďaka profesorovi sa následne „utriasli“ stanovy, zloženie pléna a dohodol sa termín ustanovujúceho zasadnutia samostatného SOV na deň 19. december 1992.
Ďalším kameňom sváru bolo včlenenie Olympijskej spoločnosti Slovenska s jej komisiami do štruktúr SOV. To ťažko niesli najmä zástupcovia olympijských klubov, ktorí boli s dovtedajšou spoluprácou nadšení a spokojní. Vyslovovali obavy, že všetko, čo sme pred rokmi vytvorili, skončí.
Športové zväzy namietali právnu subjektivitu OSS, no profesor po vypočutí všetkých strán s jeho typickým pokojom vysvetlil veci a odpovedal na všetky námietky. Tak mohol SOV fungovať naplno a plniť vytýčené ciele, hlavne týkajúce sa príprav na prvé vystúpenia Slovenska na ZOH 1994 v Lillehammeri a na OH 1996 v Atlante.
Dôkazom uznania profesora bolo aj stretnutie u predsedu vlády pri príprave rozpočtu SOV. Profesor argumentoval, na čo financie potrebujeme - hlavne na blížiace sa ZOH v Lillehammeri, na prípravu a vyslanie prvých reprezentácií Slovenska na ZOH a OH..., keď predseda vlády Vladimír Mečiar zahučal: „Milión bude stačiť?“ Prvýkrát v ére samostatnosti sme sa predstavili výpravou na zimných olympijských hrách v Lillehammeri 1994. Vedúcim výpravy bol Anton Ihring.
Dláždil slovenskú olympijskú cestu v zahraničí
Po olympijských hrách v Barcelone sa Vladimír Černušák stal členom MOV pre Slovensko. Po prvý raz som mala možnosť zúčastniť sa na slávnostnom zasadnutí MOV, a to priamo na kongrese k storočnici MOV v Paríži 1994. Referáty tam predniesli profesor aj Ján Mráz, oba boli v pléne prijaté veľmi kladne.
Vtedy si človek uvedomil, že my, z malého Slovenska, sme rovnocenní ostatným olympijským výborom z celého sveta s oveľa staršou históriou a nestratili sme sa. Ďalšiu skúsenosť mám z Acapulca, kde sme po prvýkrát predstavovali na malom paneli našu kandidatúru na usporiadanie zimných olympijských hier vo Vysokých Tatrách.
Keď som neskôr videla na zasadnutí prezentácie kandidatúr Berlína a Sydney 2000, musela som sa v duchu pousmiať nad našou snahou ukázať, kde vlastne Slovensko leží...To sa, samozrejme, v ďalšej našej, už profesionálne pripravenej kandidatúre, diametrálne líšilo.
Z Mexika sme leteli do USA, do Atlanty. Ako jedna z prvých delegácií sme absolvovali prehliadku športovísk a konzultovali sme stav príprav na olympijské hry 1996. V Atlante ma profesor poveril vedením výpravy na olympijské hry. Urobil to so slovami: „Viedla si výpravy už na troch EYOD, to zvládneš“.
OH v Atlante sa historicky zapísali do dejín slovenského olympijského hnutia ako prvé olympijské hry so samostatnou účasťou slovenských športovcov. Že to bude oveľa-oveľa ťažšie ako na EYOD, som si ani vo sne nepredstavovala.
V Atlante nasledovalo aj ďalšie prekvapenie zo strany profesora. Zoznámil nás s Hugom Hoferom ako olympijským atašé našej výpravy a Elenou Belanskou ako s tzv. envoy výpravy. Obaja boli pre nás obrovskou pomocou. Vďaka nim sme sa zoznámili vlastne so širšou komunitou ľudí z bývalého Československa, ktorí nám ochotne pomáhali. Dokonca prišli aj takí, ktorých odmietol Český olympijský výbor... Všetci svorne tvrdili, že žijú aj viac ako dvadsať rokov v Atlante a nevedeli o sebe. Spojila ich až olympiáda.
IV. zimný Európsky olympijský festival mládeže, v čase usporiadania v Tatrách v marci 1999 mal názov EYOD, bol ďalším z „bonbónikov“ v aktivitách SOV. Organizácie tohto podujatia sme sa podľa slov vtedajšieho prezidenta Európskych olympijských výborov Jacqua Roggeho zhostili na jednotku, najlepšie zo všetkých dovtedajších EYOD. Bolo to dané aj tým, že profesor dlhé roky vedel o kvalitách Ing. Ladislava Harvana a jeho kolegov. Doplnil mi ich do organizačného výboru na prípravu EYOD. Úspešne sme ich zapojili do príprav a do uskutočnenia všetkých súťaží.
Počas všetkých spomínaných rokoch bol naším šarmantným priateľom, kolegom, ale aj prísnym administrátorom generálny sekretár SOV Ján Mráz. Storočnicu jeho narodenia si pripomenieme na budúci rok. Naučil nás všetko o vedení „papierovačiek“, čo sme my, telocvikári zo srdca neznášali, zaviedol poriadok do spisov aj do financií. Obaja s profesorom nám dali veľmi dobrú školu. Zoznámili nás s množstvom významných ľudí z olympijského a športového hnutia, umožnili nám rozšíriť si obzory a spoznať množstvo cudzích krajín. Za to im navždy budem vďačná.
Bol ozajstným príkladom kalokagatie v každodennom živote
Profesora Černušáka si pamätám ako vždy slušného, ústretového človeka, ktorý nikdy nezvýšil hlas, nepoužil neslušné slová a voči všetkým sa správal úctivo. Na druhej strane však rovnako vyžadoval ohľaduplné správanie sa k nemu, ale aj k všetkým zúčastneným na rokovaniach, či v diskusiách.
Prísne dbal na životosprávu, chodil pravidelne plávať, cvičil a dával si pozor na správny denný režim. Mal veľa priateľov z okolitých olympijských výborov. Bolo vidno, že aktívne pôsobil aj na zasadnutiach MOV, pri stretnutiach sa s mnohými srdečne zvítal a rozprával. Bol ozajstným príkladom kalokagatie v každodennom živote.“
