Olympijská šampiónka Štefečeková: Viac ako zlato si cením svetový rekord
Zuzana Rehák Štefečeková priviezla na Slovensko z Tokia zlatú medailu. Prezradila, ako vyzeral jej bežný deň v Japonsku aj to, kto jej zavolal tesne po úspešnom finále. Rozhovor s olympijskou víťazkou v Šamoríne prerušila aj nečakaná návšteva.
Ako vyzerá bežný deň olympionika v Tokiu?
Ak sme nemali súťaž, vstávali sme o ôsmej. V prvom rade sme museli napľuť do skúmaviek, aby sme na to nezabudli. Urobili sme si z toho ranný rituál, že ešte pred raňajkami sme odovzdávali skúmavky. Mali sme to u nás v kancelárii dobre spravené, pretože každý tam mal svoje meno, kam lepil svoju skúmavku. Potom raňajky. Keď sme nemali súťaž, išli sme pozerať na strelnicu ostatných - Danku Bartekovú, Jura Tužinského, hodinu sme sa viezli na strelnicu, zostali sme tam, pokiaľ sa dalo, niekedy aj celý deň. Väčšinou sme za deň stíhali dve jedlá, pretože cez obed sme niečo malé zjedli na strelnici.
Počas súťažného dňa, sme mali budík o pol šiestej, napľuli sme do skúmavky a o šiestej prilepili skúmavky. Raňajky boli o 6:30 a potom sme chodievali na autobus na strelnicu. O deviatej sa strieľalo. Mne sa skoro každý deň podarilo strieľať o deviatej ráno. Strieľalo sa do jednej alebo druhej a potom buď naspäť do dediny, alebo sa čakalo na finále. A po finále som odchádzala zo strelnice o 18:30 do dediny.
Aká bola atmosféra v Tokiu? Chýbali vám diváci?
Bolo to o to smutnejšie, že chýbali diváci. Aj keď sa priznám, že my sme na divákov zvyknutí len každé štyri roky na olympijských hrách. Domáci sa však snažili aspoň navodiť atmosféru. Popri ceste stáliľudia s transparentami, alebo kde-tu sme videli niekoho, kto sa tešil z toho, že nás vidí. Keď sme šli na otvárací ceremoniál, kopa ľudí stála pri ceste a mávala nám, čo bolo super. Snažili sa, ale tí ľudia tam veľmi chýbali a hlavne pre mňa osobne na otváracom ceremoniáli.
Dodržiavali sa striktne všetky opatrenia? Videli sme slovinských basketbalistov, ktorí si urobili párty v olympijskej dedine...
Na jednej strane áno, dodržiavali sa, pretože každý mal rešpekt z toho, že keď sme už tam, nikto sa nechcel nakaziť. Ale druhá vec je, že aj keď sme sa snažili, tak niekedy to bolo tak, že keď sme išli zo strelnice, v autobuse boli všetky miesta obsadené a ešte sa dali do uličky vyklopiť sedačky, takže ešte ďalších 10 ľudí sedelo v uličke a boli sme plece pri pleci. Tam sa ten jeden meter absolútne nedal dodržať. Ale mali sme celý čas na sebe rúška. V prvom rade nás pri živote držalo to, že keď sme tam, každý chce odsúťažiť svoju súťaž a nechce sa nakaziť.
Čo je momentálne pre vás cennejšie? Svetový rekord v kvalifikácii alebo zlatá medaila, ktorú máte na krku?
Pre mňa osobne je to rekord 125 zo 125. Ťažko sa to porovnáva, pretože streliť takýto výsledok je snom každého strelca, málokomu sa podarí a skoro nikomu sa to nepodarí na olympijských hrách. Pre mňa je to obrovská radosť. Na druhej strane však fanúšikov viac potešila tá zlatá medaila, ktorú mám na krku. Myslím si, že keby som aj prekonala svetový rekord a napokon skončila štvrtá, tak by tu nebolo toľko ľudí, ktorí by sa tešili. Takže aj tá medaila je dôležitá.
Vnímali ste podporu a povzbudzovanie slovenských fanúšikov aj na diaľku?
Áno, písali mi ľudia už pred súťažou, že mi držia palce a zlato, zlato, zlato. Priznám sa však, že keď som išla do finále, pozerala som si videá svojich detí, ktoré tlieskali a kričali ‚Mama, do toho, mama, mama!‘ To ma tak držalo, že nech to dopadne akokoľvek... (pauza, smiech) Teraz úplný šok, pretože sa tu objavila moja mamina. (úsmev) Bolo to pre mňa veľmi motivujúce, že nech to už dopadne akokoľvek, stále sa budem môcť vrátiť domov k svojim deťom.
Prišlo vám veľa správ po zisku zlata?
Nemám žiadnu konkrétnu správu, ktorú by som si pamätala. Napísal mi premiér, ešte cestou zo strelnice som telefonovala s ministrom vnútra. Potešilo ma, že sa so mnou chceli skontaktovať a pogratulovať mi osobne, čo bolo pekné a milé. Priznám sa však, že mám ešte veľmi veľa správ neotvorených, ale dostanem sa k nim.
Aké boli prvé hodiny po prílete?
Plné lásky, objatí, stískaní a toho, na čo som sa najviac tešila. A momentálne to stále tak aj bude, lebo všade, kam v najbližšej dobe pôjdem, prídem aj s deťmi a nikam ich už sama nepustím, respektíve skôr nepustia oni mňa.
Plánujete nejakú oslavu?
Určite bude, ale ešte som nemala čas sa zamyslieť nad tým, že kde bude a kto všetko tam bude. Zatiaľ ešte neviem, ale bude.
Máte tajný recept na to, ako zostať pokojná aj vtedy, keď sa nedarí?
V prvom rade je to určite pohoda. Hlavne sa z toho nezblázniť. Pretože síce sú to olympijské hry, ale reálne tá súťaž je rovnaká ako každá iná. Letí mi tam rovnaký počet terčov. Všade sa snažím dosiahnuť maximum, no nie vždy sa mi to podarí. Je potrebné myslieť na to, že keď sa na olympijských hrách neuspeje, nič sa nedeje. O tri alebo štyri roky bude ďalšia. Myslím si, že fanúšikovia a ľudia, ktorí ma poznajú, mi to prajú aj bez medaily.
Máte nejakú zaujímavú príhodu z Tokia?
Priznám sa, že si ani na nič také nespomínam. Milé bolo, keď mi tlieskali vojaci, ktorí zistili, že som získala zlatú medailu. Ale inak to bolo všetko len v rámci možností.
Zuzanu Rehák Štefečekovú budete môcť stretnúť aj vy. Už v nedeľu 8. augusta budeme v areáli x-bionic® sphere v Šamoríne na Olympijskom festivale vítať ďalších úspešných olympionikov, ktorí si z Tokia priniesli cenné kovy. Okrem rozhovoru na pódiu nebude chýbať ani autogramiáda.
