Olympijská schizofrénia alebo balancovanie medzi elitnosťou a univerzalitou
Počas Samaranchovej éry sa otvorili dvere na olympijské hry tzv. superprofesionálom – tenistom, cyklistom, basketbalistom z NBA, ľadovým hokejistom z NHL, aj niektorým hviezdnym futbalistom (naposledy v Pekingu napríklad Ronaldinhovi a Messimu). To všetko v snahe mať na olympijských hrách naozaj tých najlepších športovcov na svete a ešte zvýšiť reputáciu, prestíž a aj marketingovú hodnotu olympijských hier.
Paralelne s tým na letných olympijských hrách, kde je celkový počet športovcov ohraničený cifrou 10 500, však prebiehal aj iný jav. Zvyšujúci sa tlak jednotlivých medzinárodných športových federácií priniesol do programu OH nové súťaže a disciplíny, čo znamenalo vo väčšine tradičných súťaží redukciu poštu štartujúcich. Popri tom sa však MOV snažil naďalej zaručiť univerzalitu Hier a právo účasti športovcov z rozvojových krajín aj v prípadoch, keď nemali adekvátnu výkonnosť. Medzinárodné federácie zase svojimi kritériami presadzovali účasť pretekárov z čo najväčšieho počtu krajín, znovu bez ohľadu na výkonnosť najslabších z nich.
Prax ukazuje, že druhý jav je v čoraz väčšom protiklade s tým prvým a vytvára zvláštnu olympijskú schizofréniu. Na jednej strane stojí snaha mať na olympiáde hviezdy typu Rogera Federera, Steffi Grafovej, Miguela Induraina, Lanca Armstronga, Michaela Jordana, Kobeho Bryanta či Wayna Gretzkého, ale na druhej strane množstvo športovcov absolútnej svetovej špičky nemá šancu zúčastniť sa na OH, pretože v ich disciplíne môže na OH štartovať len jeden z krajiny. Ak je svetová jednotka aj dvojka z rovnakého štátu, dvojka musí zostať doma.
Letným olympijským hrám striktné obmedzenie počtov účastníkov v jednotlivých disciplínach niektorých športov na jedného z krajiny ubližuje – a rovnako to ubližuje niekoľkým desiatkam špičkových športovcov s výkonnosťou blízkou svetovej jednotke. Často platí, že neraz je ťažšie sa na olympiádu kvalifikovať v domácej konkurencii, než najvýznamnejšiu súťaž štvorročného cyklu napokon vyhrať. Príklady možno nájsť vo všetkých disciplínach vodného slalomu, v športovej streľbe žien, džude, boxe, zápasení i v jachtingu (v týchto športoch nie sú žiadne súťaže družstiev či štafiet), ale napríklad čiastočne aj v rýchlostnej kanoistike či vo veslovaní (konkrétne v pretekoch, kde v lodiach súťaží iba jednotlivec alebo dvojica).
Tento stav vyvoláva niekoľko vážnych otázok: Majú sa v týchto športoch mnohí špičkoví športovci uchádzať o štátne občianstvo v inej krajine, s ktorou nemajú inak nič spoločné, aby dostali reálnu šancu súťažiť na olympijských hrách? Chce medzinárodné olympijské hnutie podporovať účelovú „turistiku“ špičkových športovcov, spojenú občas aj s finančnou licitáciou záujemcov o ich služby? Alebo majú takíto športovci čakať na rozpad väčšieho štátneho útvaru, v ktorom žijú (ako v minulosti Sovietsky zväz, Juhoslávia, či Československo)?
Na ilustráciu absurdnosti súčasnej reality ponúkam konkrétne čerstvé slovenské príklady: vo vodnom slalome v kategórii C2, kde bratia Hochschornerovci v Pekingu zvíťazili už na tretej olympiáde v sérii, na OH 2008 nemohli cestovať majstri Európy 2007 Ladislav a Peter Škantárovci, dlhodobo druhá loď na svete. V K1 žien Elena Kaliská v Pekingu obhájila olympijské zlato z Atén, ale majsterka sveta 2006 Jana Dukátová, ktorá s ňou v internej kvalifikácii vybojovala úplne vyrovnaný súboj, musela zostať doma. Mimochodom, v tejto disciplíne v Pekingu chýbalo až osem pretekárok z prvej pätnástky svetového rebríčka, pretože v ich krajinách sa našla jedna ešte lepšia!
Dlhodobá skúsenosť ukazuje, že univerzalitu možno docieliť predovšetkým cez atletiku a plávanie, čo sú športy jednak s možnosťou trénovania prakticky kdekoľvek na svete a jednak s najväčším počtom disciplín aj účastníkov na letných olympijských hrách. Predovšetkým v týchto športoch možno udeľovať aj výnimky z kritérií medzinárodných federácií, pretože mať na štarte behu na 100 m povedzme 89 namiesto 81 športovcov a v bazéne na 100 m voľný spôsob povedzme 64 namiesto 57 športovcov - to pre organizáciu Hier naozaj nie je veľký a významný rozdiel.
Prečo sa však univerzalita má napĺňať aj v športoch s celkove dramaticky redukovanou účasťou? Prečo v niektorých športoch až väčšina z 10 - 15 najlepších športovcov sveta v príslušnej disciplíne musí zostať doma, pričom právo štartu majú oveľa slabší pretekári z iných krajín? Naozaj to pomáha rozvoju športu v krajinách rozvojového sveta? Ako to môže pomôcť, keď v príslušných športoch zväčša nemajú elementárne podmienky na prípravu a ani olympijský štart jedného - dvoch športovcov na tom do budúcnosti nič nezmení?
Dávam návrh na zmenu systému kvalifikácie na olympijské hry v letných individuálnych športoch – kolektívne by si žiadali samostatný prístup. MOV v spolupráci s medzinárodnými športovými federáciami by na základe analýzy výsledkov svetových súťaží mal vytypovať, v ktorých z uvedených športov možno udeliť aspoň 3, 4, alebo aj 5 výnimiek z doterajšieho systému (určenie počtu by malo byť „šité na mieru“ konkrétnemu športu a vychádzať z reálnej situácie v ňom) a následne v spolupráci s medzinárodnými federáciami umožniť štart na OH nie len jednému, ale 2 a v prípade adekvátnej špičkovej výkonnosti až 3 pretekárom z 1 krajiny v disciplíne v prípade, že sú v top 6 alebo v top 10 (treba to posudzovať individuálne) svetového rebríčka povedzme za posledné 2 alebo 3 roky.
Upozorňujem, že ide len o niektoré menované športy, ktoré majú striktné obmedzenia účasti na 1 z 1 krajiny. A dovedna ide len o niekoľko desiatok pretekárov (spolu možno 130 - 150), čo by celkove nevytvorilo príliš veľký tlak na menej rozvinuté krajiny a ani na atletiku či plávanie, kam by sa adekvátny počet športovcov mohol presunúť zo športov s tvrdo limitovanou účasťou.
Na olympijských hrách nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa, pretože zmyslom života nie je víťaziť, ale čestne bojovať - napísal Pierre de Coubertin. Podstata jeho tvrdenia je úplne správna. Lenže prečo upierať právo samotnej olympijskej účasti mnohým z tých, ktorí naozaj môžu aj vyhrať? Prečo v niektorých športoch, ktoré nemajú súťaže družstiev, mnohí športovci absolútnej špičky nedostávajú šancu pobiť sa aspoň o jednu-jedinú medailu? Len preto, že v ich krajine je niekto ešte o kúštik lepší?
Ak majú byť olympijské hry naďalej tým „naj“ podujatím, musia vo vybraných športoch umožniť účasť drvivej väčšine tých najlepších. Ak olympijské hnutie na čele s MOV umožní zmenou kvalifikačných kritérií niektorých medzinárodných federácií účasť na olympijských hrách väčšiemu počtu športovcov absolútnej svetovej špičky pri nezmenených celkových kvótach (to znamená s nižším počtom športovcov bez adekvátnej výkonnosti), zvýši to športovú úroveň Hier, aj ich sledovanosť a marketingovú atraktivitu. V konečnom dôsledku odstránenie súčasnej schizofrénie a balancovania medzi elitnosťou a univerzalitou posilní pozíciu olympijských hier ako prvotriednej celosvetovej udalosti.
Odstráňte schizofréniu, prosím!
