Olympijský blog atléta Libora Charfreitaga: o jeho štvorročnom zdravotnom trápení aj o nádeji na štvrtý olympijský štart
Po atlétovi Matejovi Tóthovi a gymnastovi Samuelovi Piaseckému (ten sa autorsky prejavil dokonca dvakrát) ako ďalší zo slovenských štipendistov Olympijskej solidarity Medzinárodného olympijského výboru napísal blog pre www.olympic.sk atlét Libor Charfreitag.
Trojnásobný olympionik v hode kladivom (debutoval v Sydney 2000, potom v Aténach 2004 aj v Pekingu 2008 bol zhodne šiesty), majster Európy 2010, bronzový medailista z majstrovstiev sveta 2007, slovenský rekordér výkonom 81,81 m a šesťnásobný víťaz slovenskej ankety Atlét roka v obsiahlom blogu popísal svoje zdravotné trápenie v uplynulých štyroch rokoch, ale aj nádej, že s vidinou olympiády 2016 v Riu de Janeiro sa mu konečne blýska na lepšie časy. Na OH 2012 v Londýne náš valibuk chýbal, zlý zdravotný stav mu znemožnil splniť limit.
Prípomíname, že 37-ročný trnavský rodák dlhodobo trávi polovicu roka v americkom Dallase, kde rovnako ako plavkyňa Martina Moravcová predčasom vyštudoval vysokú školu. Každoročne tam absolvuje prípravu.
Po skvelej sezóne 2010 som bol pripravený zaútočiť na najvyššie méty
Kde začať? Pravdepodobne sa musím vrátiť do obdobia roku 2010. Bola to pre mňa skvelá, nad očakávania dobrá sezóna – získal som v nej európske zlato, víťazstvo v Kontinentálnom pohári v drese Európy, prvé miesto vo svetovom rebríčku IAAF a dosiahol som druhý najdlhší hod na svete. Cítil som sa skvele, všetko fungovalo ako malo a navyše som pociťoval veľké rezervy.
Po takej dobrej sezóne a po dlhých rokoch zbierania skúseností som nadobudol presne také sebavedomie, aké je potrebné na víťazstvo na najväčších súťažiach na svete. Bol som vyzretý a pripravený zaútočiť na najvyššie méty.
Krížovka so streptokokovou tajničkou
Prišla očakávaná sezóna 2011. Niečo mi od začiatku nesedelo. Necítil som sa úplne v poriadku. Hovoril som si, že asi to bude veľkými tréningovými dávkami a že po niekoľkých dňoch ľahšieho tréningu a oddychu sa to zlepší. Lenže nič také sa neudialo.
Celkovo to bolo stále horšie - na tréningoch, počas dňa, na súťažiach. Nie a nie sa dostať do formy. Výkonnostne to znamenalo o niekoľko metrov kratšie hody ako v predošlom roku.
Hľadal som príčinu. Prvé, čo v takejto situácii športovcovi napadne, je, že niečo treba upraviť v tréningu. Hľadal som, čo robím zle. Študoval som môj tréningový denník, nič mi však nebilo do očí. Robota odpracovaná, ako bolo naplánované, plán splnený. Podmienky na tréning dokonca lepšie ako predošlý rok. A výsledok nikde. Nechápal som to.
Po skončení sezóny som hľadal pomoc u lekárov. Výsledok vyšetrení? Mám streptokokovú infekciu. Hovoril som si - aha, niečo nie je so mnou v poriadku. Predpísali mi na nasledujúcich šesť mesiacov penicilínové injekcie do stehna. Tešil som sa však, že sa našla príčina. Toto zistenie mi postačilo na vysvetlenie úpadku sily, energie a výkonnosti.
Nevadí, pomyslel som si po nevydarenej sezóne 2011. Veď nemusí byť každá sezóna skvelá. O rok budem určite v poriadku a opäť to poletí ďaleko a ja sa dostanem na olympiádu.
Lenže nič neletelo, ako by malo.
Ďalší rok ešte horšie, k tomu nepríjemné reči z môjho okolia
Ďalší rok som vôbec nebol v poriadku. Dokonca som sa cítil ešte horšie. Mal som problémy s pohybom. Kĺby som mal akési slabé a krehké, svalstvo akoby neustále unavené, energia mi chýbala. Nie a nie nadobudnúť silu po niekoľkomesačnej príprave. Lámal som si hlavu - ako je to možné?
Motiváciu som mal obrovskú. Vykonal som znovu aj patričnú tréningovú prácu. Ale išlo to ťažko, všetko ma viac bolelo.
Prišli prvé súťaže a výkony boli opäť o niečo horšie ako pred rokom. A takisto horšie som hádzal aj na tréningoch. Sezóna sa pre mňa vyvíjala tak zle, že som sa ani len nedokázal kvalifikovať na londýnsku olympiádu.
Opäť som to nevedel pochopiť. Potreboval som nejaké logické vysvetlenie - predsa som v najlepšom vrhačskom veku a s najlepšími skúsenosťami, tak prečo to nejde? Kde je pes zakopaný?
Znovu som hľadal odpovede u lekárov. Navštívil som ich už toľko - v USA, na Slovensku, ba dokonca aj v Juhoafrickej republike - až ma mrzí, že som si nezačal robiť zoznam. A účty za toto všetko boli vysoké - najmä v USA, kde prebieha najdôležitejšia časť mojej prípravy. Peniaze určené predovšetkým na regeneráciu a športovú výživu museli ísť niekam inam.
Nevedel som, ako ďalej. Mám dúfať, že sa to všetko samé spraví? Žiadny lekár mi totiž nevedel dať konkrétnu odpoveď – aha, Libor, tu je problém.
Zákonite mi viackrát napadlo, či má ešte význam takto sa trápiť, keď zlepšenie neprichádza. O niekoľko sekúnd neskôr som vždy túto myšlienku ihneď vyhnal z hlavy. Nemôžem sa predsa takto ľahko vzdať! Navyše keď som cítil, že som ešte nepovedal posledné slovo.
Dal som si teda zopár týždňov úplný oddych. Ukončil som sezónu 2012 predčasne a dúfal som, že moje telo sa dá do poriadku.
Tie dva roky, ktoré som chcel mať najlepšie v kariére, boli veľmi zlé. Na jeseň 2012 som začal v mojom okolí vnímať reči typu, že už na to nemám, že už nesypem, že som starý. Veď viete, také naše slovenské ‘povzbudzujúce’. Zaujímavé bolo, že v USA som počúval presne opačné, skutočne povzbudzujúce reči.
Ľudia doma mi začali radiť, čo mám robiť. Najčastejšie boli rady typu “to máš v hlave”, alebo “daj si aloe vera či vitamín C” a “začni nosiť bionický náramok”. Takéto reči ma skôr rozčuľovali ako mi pomáhali. Ale bral som ich tak, že ľudia to mysleli úprimne.
Nový vinník, tentoraz asi ten pravý – zubné implantáty
S prichádzajúcim začiatkom prípravy na ďalšiu sezónu som cítil novú nádej, že sa budem cítiť lepšie a že sa mi vráti energia a sila. Začínal som od úplnej nuly. Nemáte to aj vy radi, keď môžete začať všetko nanovo? Tešil som sa, že to bude dobré.
Prišla však nová sezóna 2013 a s ňou opäť ďalšie sklamanie. Zase to bolo horšie.
Znovu som začal študovať svoje tréningové denníky z niekoľkých predošlých rokov s nádejou, že tam nájdem odpoveď. A napadlo mi, že predsa len sa tam niečo rysuje.
Začínal som si všímať, odkedy to so mnou išlo tak rapídne dolu. Ja si totiž do tréningového denníku nepíšem iba odtrénované dávky a počet odposilňovaných ton alebo odhádzaných pokusov, ale najmä pocity. Pocity, ako som sa cítil počas tréningu, pri určitom cviku a podobne. Ako som znášal ťažký tréning v posilňovni, výbehy do kopca, ako sa telo cítilo po niekoľkých dňoch ťažkej záťaže. To považujem za dôležitejšie, ako len čísla znázorňujúce odtrénované objemy.
Začal sa mi črtať určitý trend. Úpadok vidím približne od januára 2011. Aj keď som porovnával s januárom z predošlých rokov, teraz ma telo akosi viac bolí a všetko mi pripadalo ťažšie - vrhačské náčinie aj činka, alebo odrazy a šprinty. Prečo?
Až po niekoľkých ďalších mesiacoch mi napadlo - nie je problém predsa len v zuboch? V rokoch 2007 a 2009 to boli práve zuby, ktoré mi spôsobili rapídny pokles výkonnosti. Vtedy mi vytrhli zlé zuby, preliečili infekciu a ja som bol potom akoby znovuzrodený.
Prišiel som k záveru, že práve v zuboch by som mohol opäť nájsť odpoveď na moje zdravotné problémy. Navyše časovo to do seba perfektne zapadalo, keďže na jeseň po tej skvelej sezóne 2010 som mal voperované dva zubné implantáty.
Hovoril som si - to je vylúčené. Veď ponaučený z rokov 2007 a 2009 som chodil pravidelne každého pol roka preventívne na röntgen zubov - a zakaždým to bolo vraj v poriadku.
Až keď sa mi pri jednom zubnom implantáte utvoril hnisavý vačok, začal som vážne uvažovať, či nie je problém práve tam. Napokon bol. Do oboch zubných implantátov sa mi dostala infekcia a oba postupne zlyhávali. Museli ísť von.
Skákal som od radosti, keď mi zubár oznámil, že mi musí vytiahnuť dva implantáty a vytrhnúť ešte ďalší zub. On a sestrička sa na mňa pozerali ako na blázna. Ja som však od tohto zákroku očakával zlepšenie môjho stavu a veril som, že sa pravá príčina problémov konečne odstráni.
Dnes sa s odstupom času postupne dozvedám, čo taká dvoj až trojročná infekcia zubov môže napáchať. Lekár MUDr. Ernest Zachar sa mi venuje od júla minulého roka a snaží sa odstrániť škody napáchané infekciou v mojom organizme. Vďaka nemu postupne začínam chápať, že sa moje telo dostalo až do tak zlého štádia, že - opísané mojimi neodbornými slovami - môj vlastný imunitný systém napádal už beztak značne zničený kostrovo-svalový pohybový aparát.
Začal som si uvedomovať, že čím viac trénujem, tým horšie sa cítim, tým viac si škodím, tým viac sa ničím. Je to postavené na hlavu. Predstavte si, že v priebehu dvoch-troch rokov sa cítite, akoby ste zostarli z 33 na 60 rokov.
Nová nádej a vidina štvrtej olympiády
Mám za sebou ďalší zlý rok, v poradí už štvrtý. Ako to, že stále ešte pokračujem? Prečo? Ako? Kde beriem tú nádej, tú silu a motiváciu? Neexistuje ľahká jednoznačná odpoveď.
Ak sa pokúsim vyjadriť to čo najpresnejšie, tak by som povedal, že som nasýtený takou pozitívnou tvrdohlavosťou. Poznám mnohých svojich vrhačských rovesníkov, ktorí to v takýchto štádiach už dávno vzdali. Ja nie! Zatiaľ nie.
Myslieť pozitívne som sa naučil za tých viac než sedemnásť rokov, čo sa pripravujem v USA. Byť takto vnútorne nastavený dokáže niekedy doslova zázraky. Nielen v športovom, ale aj v civilnom živote. Vyskúšajte si to.
Uvedomujem si totiž stále, že zlý vývoj mojej výkonnosti za posledné štyri roky bol mimo mojej kontroly. To, čo dokážem sám ovplyvňovať, je spôsob, ako trénujem - v akých podmienkach, akú mám regeneráciu, výživu, životosprávu. Ide o tieto a ďalšie veci v príprave, ktoré môžem rýchlo pozmeniť, ovplyvniť, jednoducho kontrolovať. Ale pozmenený zdravotný stav si sám nedokážem upraviť.
Nikdy som si nemyslel, že sa záver mojej športovej kariéry bude vyvíjať takto. Atletike som doposiaľ venoval viac ako polovicu života. Nevenujem sa jej preto, lebo musím, ale preto, lebo chcem. Preto, lebo ju mám rád, preto, lebo ma teší a napĺňa. Dala mi toho veľmi vela - okrem posledných štyroch rokov.
Bolo to utrpenie, ale ja stále verím, že ak sa môj organizmus vráti do ‘normálu’, tak budem môcť ukončiť svoju kariéru dôstojne. A preto stále pokračujem v tomto trápení s presvedčením, že na konci sa ešte raz zúčastním na olympijských hrách, kde budem môcť súťažiť s najlepšími na svete.
Vlani na jeseň som znovu začínal odznova. Tentoraz ešte s väčšou nádejou, ze moje telo je na tom lepšie, ako v predošlých rokoch. Po intenzívnej liečbe od júla by som mal cítiť zlepšenie. Musím však byť extrémne opatrný v tom, ako trénujem. Musím ísť na to trochu inak - tak, ze sa mozem zlepsovat iba po velmi malych krôčikoch. Ak by som sa aj na tréningu cítil fantasticky, aj tak nemôžem veľmi pridávať. Najprv sa musí môj organizmus dokonale zregenerovať, aby som mohol urobiť ďalší krok vpred.
Takýmto spôsobom som absolvoval jesennú časť prípravy v Texase. A môžem úprimne povedať, že pociťujem určité zmeny. Zmeny k lepšiemu. Najmä čo sa týka sily. Tá narastá. Posledné roky som zápasil s činkou, s ktorou som predtým za normálnych okolností len začínal tréning. Dnes je to o niečo lepšie. Aj keď zatiaľ ešte nie na takej úrovni, aby som mohol vykrikovať, že to už bude opäť fajn. To si po tých štyroch rokoch tortúry netrúfam. Dúfam však, že to bude zo dňa na deň lepšie a že výsledky sa dostavia nie iba v pocitoch, ale aj v merateľnej podobe. To znamená vo vzdialenostiach tréningových hodov.
Mám pred sebou vidinu mojej štvrtej olympiády v Riu de Janeiro 2016. A to mi dodáva sily.
(medzititulky redakcia www.olympic.sk)
