Olympijský deň každý rok umožňuje celému svetu zdieľať radosť zo športu. Oficiálne sa oslavuje na počesť výročia založenia novovekého olympijského hnutia 23. júna. Slovenský olympijský a športový výbor každoročne pripravuje viaceré aktivity, ktoré pripomínajú Olympijský deň. Pri ich organizovaní zohrávajú veľkú úlohu olympijské kluby pôsobiace v regiónoch. Počas júna si pripomenieme ich činnosť i predstavíme niektoré z nich.

Dnes prinášame zamyslenie dlhoročného prezidenta Slovenského olympijského výboru, v súčasnosti čestného prezidenta Slovenského olympijského a športového výboru FRANTIŠKA CHMELÁRA o význame olympijských klubov.

Málo berú a veľa dávajú

Písal sa rok 1956 a v austrálskom meste Melbourne sa konali Hry XVI. olympiády. Bola to veľká celosvetová udalosť, nielen športová. Oslobodený svet chcel olympijskými hrami pripomenúť ľudstvu, ako sa môže krásne žiť v mierových a priateľských podmienkach. V skutočnosti, ale to sme sa dozvedeli až neskôr, ani na melbournskom podujatí nebolo všetko iba priateľské a bezproblémové. Politika už miešala karty a neváhala zneužiť hry i samotných športovcov pre svoje ciele.

V tom čase som mal 10 rokov a takýmto veciam som ani nerozumel a ani ma nezaujímali. S uchom na rádioprijímači som deň a noc zachytával všetko, čo československý rozhlas z Melbourne vysielal. Olympiáda a šport sa mi postupne vrýval hlboko pod kožu. Zostali tam dodnes. Emil Zátopek, Dana Zátopková, Oľga Fikotová, Jiří Daler, Jirko Skobla, ale tiež Al Oerter, Bob Richards, John Conolly, Parry O'Brian a ďalší sa stali idolmi, ktorých som chcel napodobniť. Neodradili ma ani mizerné podmienky. Vždy som mal snahu dosiahnuť výkonnostne viac a viac, aj keď sa mi to nikdy nepodarilo až k vrcholovej úrovni. Melbournská stopa vo mne zostala už navždy. Vďaka nej sa mi podarilo v športe objavovať ďalšie krásy i hodnoty a dešifrovať čarovnú olympijskú filozofiu Pierra de Coubertina. To je kvalita, z ktorej mám naozaj životnú radosť a inšpiráciu.

Inšpirácia! To je to, o čo tu vlastne v našich olympijských snahách ide. Môj príbeh, z akého som sa práve vyznal, nie je a ani nechce byť výnimočný. Veď, o čom by boli olympijské hry, ten gigantický, finančne a organizačne náročný sviatok športu, ak by neinšpiroval národy sveta k vzájomnému rešpektu, medzinárodnej spolupráci a životu v mieri? K čomu by nám boli víťazstvá a olympijské medaily, ak by za nimi neboli konkrétni olympionici, slušní športovci, vzdelaní a priateľskí mladí ľudia, snažiaci sa maximálne využiť svoj talent a stať sa pre mladú generáciu nasledovania hodným príkladom? Procesy inšpirácie, veľké i malé, však nemusia prichádzať automaticky. Oplatí sa im pomáhať, aj keď olympijské hry a päť kruhov majú stále väčšiu a širšiu pôsobnosť.

Aby sa olympijské ideály a hodnoty športu dostali k čo najširšej verejnosti a najmä, aby si ich osvojila mladá generácia, potrebujeme okrem silnej inšpirácie prostredníkov. Na rozdiel od susedných Čechov, Maďarov či Poliakov sa olympijské vedomie na Slovensku začalo formovať až po roku 1993, po vzniku samostatného Slovenského olympijského výboru a vlastne až počas našej účasti na zimných olympijských hrách 1994 v Lillehammeri. Túžba dotknúť sa piatich olympijských kruhov však bola veľká a rovnaká v Trebišove, Čadci, Lučenci či v Bratislave. A tak sa postupne začala šíriť a uplatňovať idea olympijských klubov ako dobrovoľných občianskych združení bývalých olympionikov, športovcov, organizátorov. Vznikali v Košiciach, Prievidzi, Trnave, Banskej Bystrici a ďalších mestách, dnes ich už máme na 24 miestach Slovenska. Sú predĺženými rukami Slovenského olympijského a športového výboru. Odovzdávajú idey, námety, projekty školám, klubom, jednotám dôchodcov, aj individuálnym záujemcom o šport a olympizmus. Zo širokej verejnosti naopak odoberajú námety, názory, povzbudenia i energiu robiť pre šport viac a lepšie. Olympijské kluby, tak ako sa systematizovali na Slovensku, sú celosvetovou špecialitou a unikátom. Pomáhajú inšpirovať deti, mládež i dospelých občanov pozitívnymi hodnotami športu a olympizmu ku zdravšiemu a kvalitnejšiemu životu i spolunažívaniu. Na Slovensku pomohli olympijské kluby výrazne urýchliť osvojovanie si olympijského vedomia u širokej verejnosti.

Dobrovoľná aktivita olympionikov, športovcov, funkcionárov športu i všetkých ostatných jedincov v prospech činnosti olympijského klubu je vítanou, užitočnou a bohumilou činnosťou, ktorá si zasluhuje najvyššie spoločenské ocenenie a vďaku.