Olympijský víťaz v boxe z Helsínk 1952 Ján Zachara má v nedeľu 95 rokov!
Je náš najstarší žijúci olympijský víťaz a medzi najstarších patrí aj v celosvetovom meradle. Olympijský šampión v boxerskej kategórii do 57 kg a čestný člen Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) Ján Zachara sa v nedeľu 27. augusta dožíva 95. narodenín!
Ján Zachara je zo Slovenska historicky druhý a zatiaľ posledný olympijský víťaz v boxe. Prvým bol v Londýne 1948 jeho tréner a boxerský učiteľ, o šesť rokov starší rodák z Budapešti Július Torma. Už v roku 1954 o ňom napísal knižku „Majster boxerských rukavíc“ známy spisovateľ Rudo Moric. Ďalšiu knižku o Zacharovi, ktorej autor Marián Šimo dal názov „Zlatá za život“, v roku 2009 vydal Slovenský olympijský výbor. Zachara bol už vtedy jeho čestným členom.
Bývalý špičkový boxer bol veľmi úspešný aj ako tréner, hoci dlhé roky sa trénovaniu venoval popri ťažkej práci pri hutníckej peci. Jeho meno už veľa rokov nesie trofej, ktorú SOŠV každoročne udeľuje dlhodobo mimoriadne úspešnému trénerovi mládeže.
V roku 1991 získal Ján Zachara najvyššie československé ocenenie fair play, následne aj diplom Medzinárodného výboru fair play (CIFP) UNESCO v Paríži. V roku 1997 získal od Medzinárodného olympijského výboru Olympijský rad v striebre, ktorý v histórii dostalo len päť Slovákov.
Vo veľkej ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil v roku 2000 deviate miesto. Rovnako príkladne, ako pri vlastných zápasoch v ringu a v športe vôbec, si počínal aj v ďalšom živote. Nielen počas dlhoročného trénerského pôsobenia.
Z boxerského životopisu Jána Zacharu
Na svet prišiel 27. augusta 1928 v Kubrej, čo je dnes časť Trenčína. Útly Janko Zachara vynikal boxerskou technikou a výborným pohybom. V klube Slovena Trenčín jeho talent rozvíjal tréner Martin Podhradský.
Vyučeného strojného zámočníka v roku 1946 ako 18-ročného vybrali reprezentoval ČSR na I. všeslovanských majstrovstvách v Prahe. V mušej váhe do 51 kg tam spôsobil senzáciu, keď sa stal jej víťazom spoločne so Segalovičom zo ZSSR. Ich vzájomný súboj sa skončil remízou, aj keď podľa dobovej tlače mal jasne na body vyhrať Slovák. Bol to údajne jediný zápas Segaloviča v zahraničí v jeho živote, v ktorom nevyhral…
Po tomto úspechu Zachara prestúpil do klubu ŠK Baťovany (dnešné Partizánske), v ktorom aj pôsobil boxerský velikán Július Torma, olympijský víťaz z Londýna 1948. Ten bol jeho „učiteľom“ v ringu, trénerom aj radcom. Už na OH v Londýne s ním mal cestovať aj Zachara. Zobrali mu aj miery na olympijské oblečenie, ale potom namiesto neho nominovali funkcionára, ktorý emigroval…
Komplikovaná cesta k olympijskému víťazstvu
Od roku 1950, keď Zachara narukoval do Prahy, boxoval najprv za armádny ATK a po skončení vojenčiny dva roky za policajnú Rudú hvězdu. Pred OH 1952 v Helsinkách si pri tréningovom zápase s priateľom Majdlochom natrhol obočie a hrozilo mu, že znovu zostane doma. Našťastie, uznávaný Torma sa vtedy jednoznačne postavil za to, že do Helsínk Janko ísť musí – inak nepôjde ani on. Nebyť veľkej podpory od úradujúceho olympijského šampióna by sme ďalšieho víťaza OH nemali...
Do Helsínk na Hry XV. olympiády Zachara išiel ako člen armádneho klubu ATK Praha. Na OH boxoval v perovej kategórii do 57 kg v životnej forme. Postupne vyradil Švéda Wärnstrӧma, Juhokórejčana Sua, v ťažkom štvrťfinálovom zápase 2:1 Maďara Erdeia a v semifinále takisto 2:1 Juhoafričana Leischinga.
Vo finále ho čakal Talian Sergio Caprari. Slovák v ringu naplno využil rýchle nohy, lepšiu kondíciu, aj presné zásahy. U dvoch z trojice rozhodcov vyhral a stal sa olympijským víťazom! Zdolal silného súpera, ktorý mal potom úspešnú profesionálnu kariéru. Stalo sa to 2. augusta 1952.
Vlani, presne 70 rokov po tomto triumfe, sa Ján Zachara zúčastnil na akcii v Slovenskom olympijskom športovom a múzeu. Uviedol na nej do života knižku Miroslava Hazuchu „Virtuóz v ringu Július Torma“ o svojom veľkom predchodcovi, a aj si zaspomínal na krásne helsinské chvíle. Prezident SOŠV Anton Siekel mu pri tejto príležitosti odovzdal pamätnú plaketu, pripomínajúcu 70. výročie jeho olympijského víťazstva.
„O boxerskej kráse sa vo finále nedalo veľmi hovoriť. Veľké výmeny som nemohol pripustiť, keďže Talian bol fyzicky silnejší. Prvé dve kolá patrili mne a to rozhodlo,“ vrátil sa po 70 rokoch v spomienkach k helsinskému finále proti Caprarimu.
Janko Zachara bol subtílny a tenký borec. „Keď som sa vyzliekol do trenírok, vyzeral som tak, ako keby som odišiel,“ rozosmial účastníkov slávnosti vo Výstavnej sieni prof. Vladimíra Černušáka na prízemí Domu športu v Bratislave.
Priznal, že nikdy nebol v ringu žiadny „bijec“ s drvivým úderom, ale vyznával technický box, výborne sa pohyboval a mal rýchle nohy, takže sa borcom so silnejším úderom vedel zvyčajne úspešne vyhýbať.
Na OH 1956 v Melbourne sa´jeho púť za obhajobou zlata v kategórii do 57 kg skončila vo štvrťfinále po prehre s Fínom Hämäläinenom. Na ďalšiu olympiádu do Ríma sa už neprebojoval.
V roku 1960 Ján Zachara ukončil športovú kariéru ako štvornásobný majster ČSR a muž, ktorý zo 430 oficiálnych zápasov vyhral 365.
Stal sa z neho úspešný tréner, s mládežou pracoval ešte vlani
Popri zamestnaní vyštudoval priemyslovku a dlhé roky sa dobrovoľne venoval trénerskej práci. Tomuto pôsobeniu sa venoval popri ťažkej fyzickej drine v horúcom prostredí odlievania ocele v továrni. Napriek tomu družstvo Spartaka SMZ Dubnica nad Váhom pod jeho vedením získalo tri československé ligové tituly. Zároveň úspešne viedol aj mladých adeptov boxu v Dubnici nad Váhom. Preto výročné ocenenie SOŠV pre trénerov dlhodobo príkladne pracujúcich s mládežou nesie jeho meno.
Hoci býval v Novej Dubnici, aj po deväťdesiatke chodieval do Dubnice trénovať dievčatá. Dokonca ešte aj minulý rok ako 94-ročný trikrát do týždňa cestoval na tréningy boxerskej mlade v Dubnici nad Váhom – chlapcov i dievčatá. Vlani prezradil, že dozerá na ich gymnastickú prípravu pred samotným boxerským tréningom, ktorý vedie zhruba o dve desaťročia mladší Dušan Bučko.
Vek však napokon dostihol aj športového veterána s príkladnou životosprávou. V tomto roku sa už trénerskej práci prestal venovať a domov opúšťa len vtedy, keď sa ide prejsť na cintorín k hrobu svojej manželky.
Ešte desaťročia po skončení boxerskej kariéry na množstve besied a spoločenských akcií uchvacoval veľmi slušným správaním a skromnosťou. Prakticky všetci preto o ňom hovorili ako o Jankovi, aj keď už mal dávno kmeťovský vek.
Ján Zachara celým svojím životom aj tým, čo dosiahol v športe predstavuje výnimočný pozitívny príklad pre celú našu krajinu. Slovenský olympijský a športový výbor mu k jeho významnému životnému jubileu srdečne blahoželá! Vivat a živio, Janko!
