Ján Zachara OLY

Hneď štyri roky po Tormovi – v Helsinkách 1952 - nadviazal na jeho olympijské zlaté ťaženie v boxerskom ringu rodák z Kubrej pri Trenčíne (dnes je to súčasť mesta) Ján Zachara. O svojom talente, ktorý v klube Slovena Trenčín rozvíjal tréner Martin Podhradský, presviedčal už od 16 rokov.

Vyučený strojný zámočník v osemnástich prvý raz reprezentoval ČSR, keď ho vybrali na 1. všeslovanské majstrovstvá v Prahe. V mušej váhe do 51 kg tam spôsobil senzáciu, keď sa stal jej víťazom spoločne so Segalovičom zo ZSSR. Ich vzájomný súboj sa skončil remízou, aj keď podľa dobovej tlače mal jasne na body vyhrať Slovák. Bol to údajne jediný zápas Segaloviča v zahraničí v jeho živote, v ktorom nevyhral…

Po tomto úspechu Zachara prestúpil do klubu ŠK Baťovany, v ktorom cítil šancu boxersky rásť. Učil sa tam priamo od veľmajstra rukavíc Tormu, ktorý pôsobil takpovediac ako „hrajúci tréner”. Ale napriek tomu, že už v čase OH 1948 v Londýne mal Ján (ešte aj dnes mu všetci hovoria Janko) vysokú medzinárodnú výkonnosť, do britskej metropoly sa napokon nedostal. Zobrali mu síce aj miery na olympijské oblečenie, ale do výpravy potom namiesto neho nominovali funkcionára, ktorý z Londýna emigroval…

Sklamanie vtedy dvadsaťročného boxera bolo veľké, ale eufória po triumfálnom návrate šampióna Tormu do Partizánskeho mu vdýchla novú motiváciu. A neubral mu z nej ani neúspech na majstrovstvách Európy 1949, kde ho znovu poškodili rozhodcovia.

Od roku 1950, keď narukoval do Prahy, Zachara boxoval najprv za armádny ATK a po skončení vojenčiny dva roky za policajnú Rudú hvězdu. Pred OH 1952 v Helsinkách už vyzeralo isté, že na olympiádu tentoraz pôjde. Natrhnutie obočia pri tréningovom zápase s priateľom Majdlochom však jeho cestu do Fínska vážne ohrozilo. Našťastie, uznávaný Torma sa vtedy jednoznačne postavil za to, že do Helsínk Janko ísť musí – inak nepôjde ani on.

Na OH potom boxoval Zachara v perovej kategórii do 57 kg v životnej forme. Postupne vyradil Švéda Wärnströma, Juhokórejčana Sua, v ťažkom štvrťfnálovom zápase Maďara Erdeia a v semifinále Juhoafričana Leischinga. Vo finále ho čakal Talian Sergio Caprari. Slovák v ringu naplno využil rýchle nohy, lepšiu kondíciu, aj presné zásahy. U dvoch z trojice rozhodcov vyhral a stal sa olympijským víťazom! Podobne ako jeho učiteľovi Tormovi však obhajoba zlata Zacharovi nebola súdená – na OH 1956 v Melbourne skončil v kategórii do 57 kg vo štvrťfinále po prehre s Fínom Hämäläinenom.

V roku 1960 športovú kariéru ukončil ako štvornásobný majster ČSR a muž, ktorý zo 430 oficiálnych zápasov vyhral 365. Rovnako príkladne, ako pri vlastných zápasoch v ringu a v športe vôbec, si Ján Zachara počínal aj v ďalšom živote. Popri zamestnaní vyštudoval priemyslovku a dlhé roky sa dobrovoľne venoval trénerskej práci. Družstvo mužov Spartaka SMZ Dubnica nad Váhom priviedol k zisku troch titulov klubového majstra ČSSR. Zároveň viedol aj mladých adeptov boxu v Dubnici.

Medzinárodný olympijský výbor ho v roku 1997 poctil udelením Olympijského radu v striebre, ktorý v histórii dostalo len päť Slovákov. Získal aj diplom fair play Medzinárodného výboru fair play UNESCO v Paríži. Slovenský olympijský výbor si ho uctil udelením čestného členstva v SOV a aj tým, že jeho menom nazval trofej, ktorú SOV každoročne udeľuje dlhodobo mimoriadne úspešnému trénerovi mládeže. Ján Zachara je najstarší žijúci olympijský víťaz zo Slovenska.

Autor: Ľubomír Souček