Július Torma

So začlenením Júliusa Tormu do slovenských reálií je to mierne zložité, keďže sa narodil v Budapešti a zomrel v Prahe. Jeho rodičia však pochádzali zo Štúrova a do Budapešti sa odsťahovali za prácou. Ako desaťročný tam Július (Gyula) začal boxovať v klube BTK Budapešť pod vedením slávneho trénera Zsigmonda Adlera, ktorý vychoval aj neskoršieho trojnásobného olympijského víťaza lászlóa Pappa.

V rámci repatriácie po druhej svetovej vojne sa však Torma aj s rodičmi v roku 1946 presťahoval do Partizánskeho, vtedy ešte Baťovian. Na Slovensku žil niekoľko rokov (krátky čas tu pobýval dokonca aj Maďar Papp), boxoval za ŠK Baťovany (potom ŠK Partizánske) a ŠK Komárno. Napokon sa však najlepší boxer v našej histórii usadil v Prahe, kde obliekal farby armádneho klubu ÚDA.

V hlavnom meste Československa aj krátko pred rozpadom spoločného štátu zomrel. Július torma vo svojej ére patril k vôbec najlepším a zároveň najtechnickejším svetovým borcom v amatérskom ringu. Počas prvej časti svojej kariéry v Maďarsku získal šesť titulov majstra krajiny. Vzhľadom na šesť rokov trvajúcu svetovú vojnu sa však na medzinárodnej scéne oficiálne predstavil až po príchode na Slovensko, ako 24-ročný.

Hneď v roku 1946 získal prvý zo svojich desiatich titulov majstra ČSR (na domácich šampionátoch vyhrával s jedinou prestávkou – 1950 – nepretržite do roku 1956). O rok neskôr si v kategórii do 73 kg na prvých povojnových majstrovstvách Európy v Dubline vybojoval bronz. V Baťovanoch/Partizánskom sa po jeho boku a s jeho pomocou priúčal boxerskému fortieľu o šesť rokov mladší Ján Zachara, ktorý to neskôr tiež dotiahol až k zlatu pod piatimi kruhmi.

Na olympijských hrách 1948 v Londýne štartoval Torma (na snímke vľavo) v nižšej hmotnostnej kategórii než na ME – Welterovej (do 67 kg). V ringu, ktorý bol atypicky umiestnený nad bazénom na plaveckom štadióne, si však až do finále počínal suverénne.

Postupne zdolal Maďara Beneho, Kanaďana Blackburna, Španiela Diaza a po krásnom dueli na body aj Taliana d´Ottavia. Už v súboji s Blackburnom však utrpel zranenie. Po tom, čo si s ním súper v šatni odmietol pred zápasom podať ruku, rozhodol sa, že mu dá príučku. V ringu Kanaďana úplne zničil a až dvanásťkrát ho poslal na zem, ale pri jednom z drvivých úderov si veľmi bolestivo poranil ľavé zápästie. Napriek tomu s úžasnou zaťatosťou vybojoval ešte tri víťazné zápasy!

V olympijskom finále Tormu čakal dvadsaťročný Američan tmavej pleti Horace Herring. Zápästie stále bolelo. Lekár výpravy Pavol Handzo ho Julovi musel obstreknúť, aby bolesť vydržal. Napriek tomu Torma najmä vďaka vynikajúcemu záveru Herringa zdolal a ako prvý boxer v čs. histórii získal zlatú olympijskú medailu. Vyhlásili ho aj za najtechnickejšieho borca turnaja. V Londýne mal takú fazónu, že neskorší šéf svetového boxu Rudyard Russell vyhlásil, že žiadny boxer naňho nezapôsobil tak silno ako práve on.

Torma o rok neskôr triumfoval do 67 kg aj na majstrovstvách Európy v Osle a znovu získal trofej pre najtechnickejšieho boxera. Ale napriek tomu, že počas svojej veľkej kariéry z 996 oficiálnych zápasov prehral len 27 (v domácom ringu ani jeden), ďalšie zlato na vrcholnej súťaži už do zbierky nepridal.

Krátko pred súťažným vystúpením na OH 1952 v Helsinkách musel schudnúť šesť kíl. Vedenie boxerského zväzu totiž nechcelo, aby sa v ringu stretol so svojim dávnym priateľom a veľkým rivalom Pappom, ktorý v kategórii do 73 obhajoval zlato z Londýna. Julo tak boxoval v rovnakej kategórii ako v Londýne, ale sily z rýchleho úbytku telesnej hmotnosti mu chýbali. Vo štvrťfinále podľahol majstrovi Európy a neskoršiemu šampiónovi Chychlovi z Poľska.

Na majstrovstvách Európy 1955 v Berlíne ako 33-ročný Torma ešte získal bronz. Pri treťom olympijskom štarte v Melbourne 1956, tentoraz v kategórii do 75 kg, sa však jeho konečnou stanicou stalo znovu už štvrťfinále, v ktorom prehral s Tapiom z Čile. Po skončení boxerskej kariéry pôsobil ako tréner postupne v ÚDA Praha, US Praha a v Partizánskom.

Autor: Ľubomír Souček