Ján Franek
V rodine Franekovcov, pochádzajúcej z Gbelian pri Žiline, si to boxerskí bratia Franekovci pekne rozdelili – starší Ján získal bronz na olympijských hrách a mladší Michal bronz na majstrovstvách Európy (ale okrem toho aj zlato a striebro na juniorských majstrovstvách sveta a dve striebra na ME juniorov). Michal síce štartoval na olympiádach dvakrát, zatiaľčo jeho brat len raz, ale pod piatimi kruhmi uspel iba Ján. Je zatiaľ historicky posledný slovenský medailista z OH v boxe.
Franekovci vyrastali medzi ďalšími šiestimi súrodencami. Ján bol od detstva všestranný športovec – výborne skákal do diaľky, behal i šplhal sa. Box ho zaujal už v detstve vo filmoch, ale poriadne sa k nemu dostal až po tom, čo sa mu ako 16-ročnému zapáčili televízne prenosy z olympiády 1976 v Montreale.
Nastúpil do učilišťa v Martine, kde bol silný boxerský oddiel telovýchovnej jednoty ZŤS. Vyučil sa za zámočníka a učil sa aj v ringu – v Martine, ale i v stredisku vrcholového športu v Dubnici nad Váhom. Po prvom trénerovi Jánovi Barlovi ho viedli Rudolf Gondáš, v SVŠ bývalý olympionik Horymír Netuka a v klube Elenko Savov.
Po tom, čo získal dva tituly dorasteneckého majstra ČSSR, narukoval do RH Ústí nad Labem. Tam na tréningy dozeral olympijský šampión z Ríma 1960 Bohumil Němeček. Ako príslušník policajného klubu sa už v 20 rokoch dožil mimoriadneho úspechu.
Najlepšie chvíle kariéry prežil na olympiáde 1980 v Moskve. Ján Franek sa v kategórii do 71 kg prebil až do semifinále. Najprv zdolal Taliana Gravinu, potom po nekonečnej päťdňovej prestávke v drsnom boji Bulhara Stefanova, ktorého za nečisté zákroky v treťom kole diskvalifikovali (predtým sa obaja súperi po tvrdých úderoch raz ocitli na zemi) a vo štvrťfinále Zambijčana Kaomu. V tej chvíli už mal istý aspoň bronz.
V dôsledku masívneho bojkotu OH v Moskve bola účasť aj v ringu okyptená, takže najmä bez prítomnosti Američanov bola cesta k medaile jednoduchšia. Svetová veľmoc číslo jeden v amatérskom ringu – Kuba – však do sovietskej metropoly prišla v plnej sile. A práve jeden z jej reprezentantov, ešte o rok mladší Armando Martinez, bol Franekov semifinálový súper. Krátko predtým s ním Slovák na Veľkej cene Ústí nad Labem prehral r.s.c. – teda pre jasnú prevahu súpera.
Rovnako to dopadlo aj v Moskve. Tri sekundy pred koncom druhého kola rozhodca zápas nečakane ukončil, pretože Jano mal zakrvavenú tvár. Martinez postúpil až do finále, v ktorom takisto zvíťazil a Franek stál na bronzovom stupienku vedno s Kästnerom z NDR.
Pre ČSSR získal boxerskú olympijskú medailu po dlhých 20 rokoch. Žiaľ, jeho osud v ďalších rokoch už nebol príliš pekný. Prepadol hráčskej závislosti a dostal sa na sociálne dno. Na rozdiel od boxerského pôsobenia, v občianskom živote v žiadnom prípade nemôže byť príklad. Médiá ho vytiahli „na svetlo“ až nedávno, keď jeho dcéra získala titul Miss Slovenska. Sám sa im v slabšej chvíli priznal, že vďaka boxu mal kedysi priveľa peňazí a podľahol nástrahám, ktoré zvádzajú mladých ľudí na zlé chodníčky.
Autor: Ľubomír Souček
