Boxer Ján Zachara v deň 70. výročia svojho olympijského víťazstva uviedol na svet knihu o svojom predchodcovi a „učiteľovi“ Júliusovi Tormovi
Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) a Slovenské olympijské a športové múzeum (SOŠM) si v utorok 2. augusta pripomenuli 70. výročie olympijského víťazstva Jána Zacharu v boxerskej kategórii do 57 kg na OH 1952 v Helsinkách.
Samotný Ján Zachara následne uviedol do života knihu Miroslava Hazuchu Virtuóz v ringu Július Torma o jeho predchodcovi, boxerskom učiteľovi a trénerovi, olympijskom šampiónovi v kategórii do 67 kg na OH 1948 Júliusovi Tormovi, ktorého storočnicu narodenia sme si pripomenuli 7. marca. Knihu v rámci edície Športové legendy vydalo s výraznou podporou SOŠV vydavateľstvo Sport Legal, s.r.o.
Na slávnostnej akcii si prítomní mohli pripomenúť športové osudy našich vynikajúcich boxerov aj prostredníctvom ich videoprofilov, dostupných pre verejnosť na Slovensku na stránke www.olympic.sk v sekcii Olympijská sieň slávy.
Zacharova hviezdna chvíľa na OH v Helsinkách má presne 70 rokov
Rodák z Kubrej pri Trenčíne Ján Zachara síce oslávi 27. augusta už 94. narodeniny, ale fyzicky aj slovným prejavom stále pôsobí čiperným dojmom. Aj v tomto veku chodí z Novej Dubnice, kde žije, trikrát do týždňa trénovať boxerskú mlaď v Dubnici nad Váhom – chlapcov i dievčatá. Ako prezradil, dozerá na ich gymnastickú prípravu pred samotným boxerským tréningom, ktorý vedie zhruba o dve desaťročia mladší Dušan Bučko.
Presne pred 70 rokmi prežil Ján Zachara najslávnejšiu chvíľu kariéry. O štart na OH 1948 v Londýne prišiel, hoci sa už v roku 1947 mohol pochváliť triumfom v kategórii do 51 kg (spoločne so Segalovičom zo ZSSR, s ktorým vo finále dosiahol nerozhodný výsledok) na I. všeslovanských majstrovstvách v Prahe. Síce ho pôvodne nominovali a zobrali mu aj miery na oblečenie, namiesto vyučeného zámočníka napokon poslali na olympiádu funkcionára, ktorý potom z Londýna emigroval... Aj pred Helsinkami mu hrozilo, že napriek nominácii zostane doma. V tréningovom zápase mu totiž priateľ Majdloch tvrdým úderom rozrazil obočie. Vtedy sa však za cestu Zacharu na OH jednoznačne postavil olympijský šampión z Londýna 1948 Július Torma, popri ktorom a pod ktorého dohľadom predtým dva roky boxersky rástol v Baťovanoch/Partizánskom.
Do Helsínk na Hry XV. olympiády Zachara išiel ako člen armádneho klubu ATK Praha. Na OH boxoval v perovej kategórii do 57 kg v životnej forme. Postupne vyradil Švéda Wärnstrӧma, Juhokórejčana Sua, v ťažkom štvrťfinálovom zápase 2:1 Maďara Erdeia a v semifinále takisto 2:1 Juhoafričana Leischinga. Vo finále ho čakal Talian Sergio Caprari. Slovák v ringu naplno využil rýchle nohy, lepšiu kondíciu, aj presné zásahy. U dvoch z trojice rozhodcov vyhral a stal sa olympijským víťazom! Stalo sa to 2. augusta 1952...
„O boxerskej kráse sa vo finále nedalo veľmi hovoriť. Veľké výmeny som nemohol pripustiť, keďže Talian bol fyzicky silnejší. Prvé dve kolá patrili mne a to rozhodlo,“ vrátil sa v spomienkach k helsinskému finále.
Zachara získal na OH 1952 siedmu a poslednú zlatú medailu československej výpravy. Jej najväčšou hviezdou bol trojnásobný olympijský víťaz na bežeckých vytrvaleckých tratiach Emil Zátopek. Na Emila a jeho ženu Danu, ktorá v Helsinkách triumfovala v hode oštepom, veľmi rád spomína. Vždy sa dobre cítil v ich spoločnosti a s úsmevom počúval vychýreného rozprávača Zátopka.
Janko Zachara bol vždy subtílny a tenký borec. „Keď som sa vyzliekol do trenírok, vyzeral som tak, ako keby som odišiel,“ rozosmial účastníkov slávnosti vo Výstavnej sieni prof. Vladimíra Černušáka na prízemí Domu športu v Bratislave. Priznal, že nikdy nebol v ringu žiadny „bijec“ s drvivým úderom, ale vyznával technický box, výborne sa pohyboval a mal rýchle nohy, takže sa borcom so silnejším úderom vedel zvyčajne úspešne vyhýbať. Zo 430 oficiálnych zápasov v kariére vyhral 365.
Po skončení boxerskej kariéry sa zo Zacharu stal úspešný tréner. Tomuto pôsobeniu sa venoval popri ťažkej fyzickej práci v horúcom prostredí odlievania ocele v továrni. Napriek tomu družstvo Spartaka SMZ Dubnica nad Váhom pod jeho vedením získalo tri československé ligové tituly. Dlhodobo sa venoval aj trénovaniu mládeže.
V roku 1997 mu Medzinárodný olympijský výbor udelil Olympijský rad v striebre. Toto vyznamenanie až dodnes dostalo len päť Slovákov. Ján Zachara je najstarší žijúci olympijský víťaz zo Slovenska. Vo veľkej ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil v roku 2000 deviate miesto.
Na utorňajšej slávnosti prezident SOŠV Anton Siekel odovzdal Jánovi Zacharovi pamätnú plaketu, pripomínajúcu 70. výročie jeho olympijského víťazstva.
Uvedenie knihy Miroslava Hazuchu „Virtuóz v ringu Július Torma“
Práve Ján Zachara bol hlavným aktérom aj druhej časti utorňajšej slávnosti – uvedenia knihy známeho športového publicistu Miroslava Hazuchu Virtuóz v ringu Július Torma. Kniha vyšla v roku, keď sme si pripomenuli 100. výročie narodenia historicky prvého olympijského víťazstva športovca slovenského pôvodu.
Július Torma sa síce narodil 7. marca 1922 v Budapešti, žil tam do veku 24 rokov a v období 2. svetovej vojny reprezentoval Maďarsko, ale v rámci povojnovej repatriácie prišiel v roku 1946 na Slovensko. Usadil sa v Baťovanoch (neskoršie Partizánske), potom dva roky boxoval za komárňanský klub a napokon odišiel do Prahy. Tam sa z neho neskôr stal úspešný tréner a v roku 1991 tam aj zomrel.
V jeho vrcholnom období bol Torma považovaný za jednu z najväčších hviezd svetového amatérskeho ringu a jedného z najtechnickejších boxerov vôbec. V československej ére bol jediný, kto sa mohol pochváliť titulom olympijského víťaza (v Londýne 1948 v kategórii do 67 kg) aj majstra Európy (v Osle 1949 v rovnakej kategórii).
Za asistencie prezidenta SOŠV uviedol knihu o Júliusovi Tormovi do života poklepaním svojou zlatou olympijskou medailou po jej obale Ján Zachara. V predslove označil Tormu za svojho najlepšieho učiteľa a trénera. Z jeho predslovu citujeme viacero pasáží:
„Bol to boxer, ktorý mal potrebné vlastnosti, ako sa vraví, vrodené. Mal reflex a postreh, dokázal uhnúť úderom súpera v poslednom momente. Mal veľmi dobré základy v úderovej technike, preto triafal presne. Jeho úniky boli takpovediac na milimeter, čo privádzalo súperov do úzkych a on z toho ťažil pre kontraúder.
Vedomý si svojich kvalít bol sebavedomý. Tým nemožno povedať, že súperov podceňoval, hoci v ringu predvádzal niekedy také gestá, že sa to zdalo. Súpera pozoroval, vedel si ho pripraviť a lákal ho k akcii. Z pokoja bol schopný na veľmi rýchlu akciu.
Jeho meno bolo zárukou kvalitného boxu, ale niekedy trošku šou, preto sa chodilo i v Prahe v Lucerne na Tormu. Nebol bitkár, ,fajter’, ale technik, povedal by som, že bol v ringu najmä hráč. Možno povedať, že bol svojím majstrovstvom a finesami neopakovateľný.
Zoznámili sme sa v Prahe v roku 1947 počas Všeslovanských majstrovstiev. Torma bol už od roku 1946 na Slovensku, kam prišiel už s manželkou a jej matkou z Budapešti. Keď sme sa zoznámili, ja som jeho slová a rady doslova hltal. Tormova boxerská inteligencia ma upútala.
Túžil som zdokonaľovať sa, preto som odišiel z Trenčína za ním do Baťovian. Vtedy, v prvom období osamostatnenia, mi bol polovičným otcom. Torma bol počas celého času v našom boxe súčasne borcom i trénerom. To tiež hovorí o jeho vzťahu k boxu, ale súčasne to bol i prejav zodpovednosti voči tým, ktorí mu umožnili existenčnú realizáciu pri boxe. Tam bol autoritou, bol náročný aj citlivý.
Potrpel si na dobrú kondičnú časť tréningu, ale zdôrazňoval a piloval techniku úderov. Priamy box v sparingu považoval za najlepšiu prípravu. Vedel sa s nami hrať v priamom kontakte. Snažil sa nás naučiť to jeho – trafiť a neinkasovať. Mňa naučil nepodceňovať súpera, ani dopredu sa pred ním neskláňať, teda nebáť sa. Torma bol pre mňa najlepší učiteľ a tréner.“
