Olympionik v zjazdovom lyžovaní, deväťnásobný majster Československa, tréner i popredný funkcionár Anton Šoltýs oslavuje v sobotu 85. narodeniny
Priezvisko Šoltýs patrí v slovenskom zjazdovom lyžovaní medzi najznámejšie vôbec. A treba povedať, že v celom slovenskom športe doteraz nebola početnejšia família športových reprezentantov Československa či Slovenska, než tvorili bratia Michal a Anton Šoltýsovci a ich potomkovia. Zatiaľ čo Michal Šoltýs sa pred tromi rokmi vo veku 86 rokov odobral na večnosť, jeho o štyri roky mladší brat Anton Šoltýs oslávi v sobotu 30. apríla 85. narodeniny.
Kežmarský rodák Anton Šoltýs sa ako pretekár v zjazdovom lyžovaní presadil ešte výraznejšie, než jeho starší brat. Získal až deväť titulov majstra Československa (štyri v obrovskom slalome, tri v slalome a dva v kombinácii) – väčším počtom sa zo Slovákov môžu pochváliť len Miloslav Pažout a Peter Jurko. Triumfoval na oboch najtradičnejších zjazdárskych podujatia na Slovensku – Veľkej ceny Demänovských jaskýň na svahoch Chopku a Veľkej ceny Slovenska vo Vysokých Tatrách. A v roku 1964 súťažil na zimných olympijských hrách v Innsbrucku, kde v obrovskom slalome obsadil 48. miesto, slalom nedokončil.
„Je paradoxné, že v slalome som bol síce lepší ako v ,obráku´, ale úspechov som v ňom získal podstatne menej. Často som totiž vypadával. Ale keď som nespadol a mal formu, v slalome som bol schopný súperiť aj so svetovou špičkou,“ zaspomínal si Anton Šoltýs pred 12 rokmi v časopise Olympijská revue.
Vážne začal lyžovať ako desaťročný – pod vplyvom staršieho brata i množstva ďalších Kežmarčanov. Na vrchol športovej kariéry sa dostal po vojenčine v Dukle Liberec (1958 – 1959) ako člen TJ Jednota Kežmarok. Trénoval aj popri zamestnaní revízneho technika v Okresnom stavebnom podniku Kežmarok. V zime mu totiž riaditeľ OSP, známy hokejista Šterbák, dával v práci vždy voľno na tréningy. Väčšinou trénoval u olympionika Daniela Šlachtu, ktorý bol náčelníkom lanoviek v Jasnej.
„Mal som veľký motív – chcel som byť najlepší v Československu. Už v zime 1959/60, keď som získal tri tituly majstra ČSR, som mal takú výkonnosť, aby som štartoval na olympiáde. Lenže v Prahe už dávnejšie rozhodli, že na ZOH v Squaw Valley sa budú z lyžiarov pripravovať len klasici. Česi poriadnych zjazdárov tom čase nemali a keďže peňazí bolo málo, Praha odsunula slovenských na vedľajšiu koľaj. Hoci som sa vždy cítil ako federalista, toto musím povedať. Podobnú negatívnu skúsenosť s českými funkcionármi mali slovenskí zjazdári aj v ďalších rokoch,“ hovoril v Olympijskej revue.
Najmä na základe výsledkov Antona Šoltýsa v Prahe rozhodli, že na ZOH 1964 v Innsbrucku sa budú pripravovať aj zjazdári. On tam však napokon spočiatku nebol nominovaný! „Nemal som poriadnu výkonnosť. V tej zime bolo doma veľmi málo snehu a von nás nepustili,“ vysvetľoval. Do Innsbrucku ho povolali až dodatočne, keď sa nominovaný český pretekár Miroslav Brůna zranil v úvodnom olympijskom zjazde. „Došli ma vyvolať z kina, aby som sa zbalil a išiel hneď na olympiádu. Ale za veľa to nestálo. V slalome som vypadol a obrovský slalom som zajazdil zle.“
Po olympiáde Anton Šoltýs ako 27-ročný s pretekárskym lyžovaním skončil. Vtedy už mal rodinu s ročným synčekom Petrom a musel sa starať, aby mali z čoho žiť. Po roku 1968 prešiel pracovať do Tatranského podniku miestneho priemyslu (TPMP), kde bol vedúcim na úseku elektro.
„Keď som prestal lyžovať, zaumienil som si, že mojim nástupcom utvorím lepšie podmienky. Ponoril som sa do toho až fanaticky. Dvadsaťosem rokov som bol predsedom TJ Štart Kežmarok. Postavili sme hotel Štart, zasnežili sme dva svahy v jeho blízkosti a postavili sme aj nové stredisko Jezersko. S Ivanom Sutórisom, šéfom záujmového združenia lanoviek a vlekov Lavex, sme prišli s nápadom v licencii francúzskej firmy Pomagalski vyrábať v TPMP Kežmarok lyžiarske vleky a sedačky Tatrapoma. Podarilo sa nám presadiť túto modernú výrobu, ktorá rozvoj lyžovania na Slovensku za krátky čas posunula veľmi dopredu,“ hovoril pred 12 rokmi s hrdosťou. S trpkosťou však dodal, že mnohé z toho, čo urobil, v novej dobe zničili privatizátori...
Anton Šoltýs sa venoval aj trénerskej práci. K lyžovaniu v duchu rodinnej tradície priviedol syna Petra aj dcéru Zuzanu, ale viedol celú plejádu ďalších kvalitných zjazdárov. „Chcel som im dať to, čo som sám nemal,“ vysvetľuje a dodáva: „Ja som vlastne nikdy nemal trénera v klasickom ponímaní. V Kežmarku sme sa s ďalšími zjazdármi pri tréningoch ,ťahali’ navzájom, ale nikto oveľa skúsenejší nám nedával rozumy. Mladým som chcel toto všetko vynahradiť. Za desať rokov som nevynechal jediný tréning!“
Zo zverencov Antona Šoltýsa to lyžiarsky najvyššie dotiahol práve jeho syn Peter Šoltýs (1963). Jazdil aj preteky Svetového pohára a trikrát sa v nich v kombinácii dostal do prvej desiatky. Z toho dvakrát na slávnom Hahnenkamme v Kitzbüheli, kde štartoval aj jeho otec!
V roku 1986 Peter Šoltýs ako študent 4. ročníka medicíny v Bratislave emigroval. Podľa otca to zapríčinil súbeh viacerých vecí. Nemožnosť trénovať v kĺbových tyčiach, zlá atmosféra v reprezentačnom tíme, aj fakt, že mal priateľku Kristinu zo Západného Nemecka. Príklad mu ukázali predošlé emigrácie jeho reprezentačných kolegov I. Pacáka, Pochobradského a Žallmana. Na novom aute rodičov odišiel trénovať na ľadovec v Alpách a už sa nevrátil. Auto rodičom doviezla naspäť reprezentantka Monika Hojstričová. On už o mesiac mal svadbu. S otcom sa znovu uvidel až po roku...
Peter Šoltýs (ročník 1963) jazdil aj dávno po ukončení pretekárskej kariéry a stal sa veteránskym majstrom sveta. K súťažnému zjazdovému lyžovaniu priviedol aj svoje dve deti. Žiaľ, zjazdárska kariéra jeho sestry Zuzany Šoltýsovej (1971) sa skončila už v žiackom veku, keď na pretekoch v Závažnej Porube utrpela po páde už v cieli viaceré vážne zranenia.
„Peter mal fantastický slalomový oblúk – krátky a výbušný. Bol veľmi talentovaný. Hoci jazdil najmä točivé disciplíny, bez špeciálneho tréningu na predolympijských pretekoch v zjazde v Sarajeve ako 19-ročný zdolal väčšinu kvalitných Rakúšanov. Doplatil však na to, že keď nastúpila éra kĺbových tyčí, v ČSSR neboli k dispozícii. Ťažko sa potom dalo držať krok so zahraničnými pretekármi, pritom jeho technike jazdy by tieto tyče vyhovovali. Aj to prispelo k jeho odchodu do cudziny,“ spomínal Petrov otec Anton Šoltýs.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi Antonovi Šoltýsovi srdečne blahoželá!
