Po zraneniach rozmýšľal, že sa do kajaku už nevráti. Olympijská túžba však zvíťazila
Rýchlostný kanoista Denis Myšák má po tokijských hrách vo svojej zbierke už druhú medailu. Prvú získal ako člen strieborného štvrokajaku na olympijských hrách v Rio de Janeiro 2016. Cesta za japonským bronzom však bola poriadne náročná. Komplikované operácie oboch ramien ho takmer pripravili nielen o medailové boje, ale aj o samotnú športovú kariéru.
Posledná medailová nádej na olympijských hrách v Tokiu sa premenila na bronz. Postarali sa o to rýchlostní kanoisti. Na 500 metrovej trati finišoval slovenský štvrokajak v zložení Adam Botek, Denis Myšák, Erik Vlček a Samuel Baláž len o 12 stotín sekundy pred štvrtými Rusmi.
Po piatich rokoch to bola opäť cenný kov pre rýchlostnú kanoistiku. V Brazílii sa tešili dvaja zo súčasnej posádky - Erik Vlček a Denis Myšák. Práve druhý menovaný prežil v medziolympijskom období poriadne náročné momenty. V rozmedzí rokov 2017 a 2018 absolvoval dve operácie ramien. Tie ho vyradili z hry na poriadne dlhý čas.
Rozmýšľal aj, že sa do kajaku už nevráti
„Zo začiatku to bolo pre mňa náročné, hlavne psychicky. Chalani súťažili ďalej, získavali dobré umiestnenia, takže som vedel, že bude náročné dostať sa späť. Ja som naopak chodil iba po rehabilitáciách a nevedel som hýbať rukami. Bol som z toho dosť zničený a veľakrát som rozmýšľal nad tým, že ak mi to nepôjde, do kajaku sa nevrátim. Túžba po ďalších olympijských hrách však bola väčšia. Stále som pracoval na tom, aby som sa tam dostal,“ spomínal Denis Myšák na ťažké obdobie.
Hoci po operáciách nevedel dobre hýbať rukami, stále chodil aspoň na bicykel. Vždy robil niečo, aby nesedel doma na gauči. „Najviac mi pomohli rehabilitácie, na ktoré som chodil polrok. Doteraz ešte chodím k fyzioterapeutke,“ dodáva športovec, ktorý získal prvú olympijskú medailu už ako 19-ročný.
Prvý rok keď sa vrátil späť na vodu, bol na kvalifikačných pretekoch posledný. „Išlo mi všetko, okrem kajaku,“ spomína dnes už s úsmevom. Potom prišla zmena. Prešiel k trénerovi Andrejovi Wiebauerovi do Bratislavy. Tam sme prerobili moju techniku pádlovania. To mi pomohlo asi najviac. Odkedy som trénoval s ním a so Samom, tak som sa stále zlepšoval a následne som minulý rok vyhral všetky domáce preteky a dostal sa až sem,“ hovorí Myšák.
Rýchle zlepšenie chválil aj tréner
„Bolo to dosť ťažké. Keď pred dva a pol rokom prišiel, mal kvôli svojmu zraneniu zlé návyky. Mal zlé postavenie ramien aj celého tela. Problémy mal aj v kajaku, pri behu či plávaní. Keď ma oslovil, povedali sme si, čo chceme zmeniť a začali sme spolupracovať. Spočiatku sme sa trochu hľadali. No začal sa veľmi rýchlo zlepšovať. Bola to pre neho motivácia. Videl, že sa pod mojím vedením zlepšuje. Do našej tréningovej skupiny priniesol veľa energie a nakoniec sme boli spokojní všetci,“ potvrdzuje jeho slová aj tréner Wiebauer.
Myšák sa napokon po zranení vrátil v ideálnej forme. Dostal späť do K4 a do Tokia išiel spoločne s Samuelom Balážom, Adamom Botekom a Erikom Vlčekom. Smutný po rozstrele s ostrieľaným Vlčekom zostal Csaba Zalka. Aj ten však cestoval do Tokia spoločne s posádkou. Ako člen realizačného tímu a náhradník. „Csaba šiel s nami napriek tomu, že vypadol z nominácie. Za to mu veľmi ďakujem, je obdivuhodné, že to vydržal, aj keď prehral domácu kvalifikáciu. Stále bol s nami a podporoval nás a bol pre nás oporou. Bol pripravený maximálne, ako sa dalo, keby sa niečo udeje, aby to celé nepadlo na nejakom zranení,“ vraví Myšák.
Ísť do Japonska s predstihom sa vyplatilo
„Káštvorka“ odletela do Tokia už 18. júla, hoci ich prvý štart bol naplánovaný až začiatkom augusta. Denis si skorší odlet do kempu v Katori pochvaľoval. „Neviem si predstaviť, aké by to bolo, kebyže prídeme do Japonska týždeň pred súťažou. Prvé dva týždne sme boli zničení z časového posunu, tepla a vlhkosti. Na vode nám to vôbec nešlo. Prísť skôr bol dobrý krok, mali sme čas prispôsobiť sa na podmienky,“ vysvetľoval 25-ročný Nováčan.
Tokio videli len z autobusu
Olympijské hry v Tokiu poznačili opatrenia proti šíreniu koronavírusu. Zážitky z oboch OH sa preto podľa Myšáka porovnávať ani nedajú. „V Riu sme boli pozrieť aj iných športovcov. Tu to nebolo možné, v kempe sme boli vnútri v budove a neskôr len v olympijskej dedine. Z Tokia sme nič nevideli, jedine cestu z okna autobusu. Ale nešli sme tam na dovolenku. Chceli sme podať čo najlepší výkon a priniesť medailu, čo sa nám napokon podarilo,“ hovorí.
Ako si s odstupom času spomína na bronzovú jazdu? „Bolo to tesné. No posledné tri preteky s Rusmi dopadli takto, takže som rád, že sa nám to neotočilo ani teraz. Myslím, že sme nespravili žiadnu chybu a išli sme tak, ako sme to mali natrénované. Dali sme do toho všetko, stačilo to na tretie miesto. Myslím, že je to po tom, čo sa dialo u nás doma aj vo svete, vynikajúci výsledok.“
So zlatými Brazílčanmi sa nefotil
Po ceste domov sa v lietadle z Tokia presúvali aj s hviezdnymi kolegami. Do Frankfurtu nad Mohanom leteli s brazílskymi futbalistami. Tí domov odchádzali so zlatými medailami. „Chalani sa fotili s jedným futbalistom, ale ja nie som extra fanúšik, navyše som bol taký zničený z pretekov a osláv, že som len sedel a chcel som byť doma,“ dodáva rýchlostný kanoista.
Bronz teraz plánuje pooslavovať s priateľmi aj rodinou. No zábava nebude trvať dlho a kanoistov v septembri čaká svetový šampionát. „Čaká nás voľno, chceme si oddýchnuť. O tri týždne máme kvalifikačné preteky na majstrovstvá sveta. Verím, že sa k tomu každý z nás postaví poctivo,“ odkazuje na záver.
