Predstavitelia SOŠV zablahoželali Agnese Búřilovej a Jozefovi Golonkovi k ich nedávnym okrúhlym jubileám
Po vynútenej „covidovej“ pauze sa vedúci predstavitelia Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) vrátili k peknej tradícii spoločných slávnostných posedení s významnými osobnosťami slovenského olympijského hnutia a športu na počesť ich okrúhlych životných jubileí.
V stredu v rámci takéhoto posedenia prezident SOŠV Anton Siekel, generálny sekretár Jozef Liba, čestný člen Vladimír Miller a riaditeľ mediálneho oddelenia Ľubomír Souček zablahoželali veľkej postave slovenského krasokorčuľovania Agnese Búřilovej k jej nedávnym 80. narodeninám (mala ich 4. januára) a hokejovej legende Jozefovi Golonkovi k jeho 85. narodeninám (oslávil ich 6. januára). Pani Búřilovú na posedení spojenom s obedom sprevádzal aj manžel.
KTO JE AGNESA BÚŘILOVÁ:
V slovenskej olympijskej histórii má Agnesa Búřilová jedinečné miesto a pozoruhodný primát – sama súťažila na zimných olympijských hrách v krasokorčuľovaní (pod dievčenským menom Wlachovská s partnerom Petrom Bartosiewiczom v súťaži športových dvojíc na ZOH 1964 v Innsbrucku obsadili 9. miesto), potom na nich trénersky viedla nášho bronzového medailistu zo Sarajeva 1984 a dvojnásobného majstra Európy Jozefa Sabovčíka a napokon na ZOH súťažil (aj keď v inom športe – v ľadovom hokeji v Lillehammeri 1994) aj jej syn Vladimír Búřil. Nemáme na Slovensku druhý takýto prípad „trojitého“ a trojgeneračného prepojenia jednej osobnosti s olympijskými hrami.
KTO JE JOZEF GOLONKA:
Jozef Golonka zase patrí medzi mimoriadne postavy nielen slovenského, ale aj európskeho a svetového hokeja. Charizmatický stredný útočník bol roky hviezdou bratislavského Slovana aj československej reprezentácie. V tíme ČSR/ČSSR trikrát hral na zimných olympijských hrách (v Squaw Valley 1960 obsadil tím štvrté miesto, v Innsbrucku 1964 tretie miesto a v Grenobli 1968, kde bol Golonka kapitánom i najproduktívnejším hráčom nášho družstva, získal striebro). Olympijské turnaje boli vtedy zároveň majstrovstvami sveta. Ďalšie medaily z MS získal v rokoch 1959 (bronz), 1965, 1966, 1967 (vždy striebro) a 1969 (bronz, znovu bol v úlohe kapitána). Na MS 1965 v Tampere bol najproduktívnejší hráč turnaja, vybrali ho aj do All-star tímu. V reprezentačnom drese ČSR a ČSSR odohral spolu 134 zápasov, v ktorých strelil 82 gólov, čo je zo Slovákov najviac. V lige odohral za Slovan a Duklu Jihlava, kde vojenčil, spolu 330 zápasov, v ktorých strelil 298 gólov. V sezóne 1960/61 bol kráľom ligových strelcov.
Výber z toho, čo zaznelo v debate
Agnesa Búřilová prezradila, že v dôchodkovom veku sa dlho venovala trénerskej práci, ale nepracovala s mladými talentmi, lež s dospelými. V Sabovčíkovej krasokorčuliarskej akadémii na ZŠ Ondreja Nepelu v Bratislave ich učila jazdiť a bavilo ju. „Lenže potom prišiel COVID-19, športoviská sa zatvorili a ja som sa s tým skončila. A ani keď sa situácia neskôr zlepšila, už som sa nevrátila,“ povedala. Teraz jej chvíle na dôchodku spestrujú vnúčatá.
Jozef Golonka si veľmi považoval posedenie na počesť jubilantov. „Nie som zvyknutý na takéto pozvania, pretože na nás starých mnohí zabúdajú,“ komentoval. A posťažoval sa, že hoci k nedávnym 85. narodeninám mu zablahoželali aj niektorí poslanci slovenského parlamentu a gratuláciu mu poslali aj z Českého zväzu ľadového hokeja, zo slovenského zväzu sa neozval nikto.
Keď sme sa Agnesy Búřilovej spýtali na jej syna Vladimíra, ktorý bol členom hokejového tímu Slovenska pri našej olympijskej premiére v Lillehammeri 1994, prezradila, že od hokeja úplne odišiel. „Trénoval v Poľsku, kde sa aj oženil, ale potom sa začal venovať podnikaniu. Má firmu na dodávky obkladov a dlažieb. V Poľsku postavil veľmi pekný barák.“ O mladšom synovi povedala, že je stavbár.
Zaujímali sme sa aj o kontakt Agnesy Búřilovej s Petrom Bartosiewiczom, s ktorým jazdila v súťažiach športových dvojíc. Odkedy emigroval, na Slovensku sa o ňom objavilo minimum správ. „Občas sme v kontakte. Už tiež oslávil osemdesiatku, ale stále pracuje. Žije vo Washingtone a pracuje pre ministerstvo zahraničia USA. Voľakedy v súvislosti s touto prácou chodil na Slovensko často, pretože v Bratislave hľadal vhodné miesto pre sídlo americkej ambasády.“
Tak ako vždy veľmi zhovorčivý Jozef Golonka debatoval o všetkom možnom. Najviac o slovenskom hokeji. Mrzí ho, že v ňom úplne chýba súdržnosť. „V hokeji je u nás každý proti každému. Ako je možné, že vo futbale sú vzťahy oveľa lepšie?,“ posťažoval sa a ocenil, že SOŠV sa snaží o dosiahnutie súdržnosti v športe.
Z mnohých trénerov, ktorí ho viedli, si Golonka najviac váži legendárneho Ladislava Horského. „Hrával som s ním v jednom útoku, ale potom, keď sa stal naším trénerom, som ho veľmi rešpektoval. Všetkých nás postupne nahnal študovať. Až vďaka tomu som sa dozvedel, aká dôležitá je v športe regenerácia, rehabilitácia, psychologická príprava a ďalšie veci. Kto si myslí, že trénerskú prácu stačí byť výborný hráč, je na veľkom omyle. Ja som vďaka štúdiu zistil, ako veľa som nevedel. Horský bol skvelý odborník, od ktorého sa učili aj Kanaďania. Z ďalších trénerov, ktorí ma viedli, by som vyzdvihol najmä jihlavského Jaroslava Pitnera, ktorý bol výborný psychológ.“
Niekdajší úspešný tréner oceňuje viacero slovenských trénerov, mladších od neho – konkrétne menoval Júliusa Šuplera, Jána Filca a Ľubomíra Pokoviča, ktorý spolu s Jánom Tarabom robí skvelú prácu s mládežou v bratislavskom HK Ružinov´99. Vzišlo odtiaľ už niekoľko hráčov NHL. Povedal, že jeho generácia mala veľkú úctu k trénerom – teraz mu to chýba. Aj na adresu menovaných trénerov čítal kritiky od bývalých hráčov, ktorí nič poriadne nedokázali. „Ale aj iní hráči, ktorí sa stali veľkými, zabudli, ako a vďaka komu sa stali veľkými,“ podotkol.
Golonka si myslí, že v slovenskom hokeji je viacero veľmi šikovných mladých hráčov. Veľmi sa mu páčia v NHL Martin Feherváry i Adam Ružička. Vôbec nemá obavy o Juraja Slafkovského, aj keď jednotka draftu NHL už dlhšie prežíva bodové suchoty. „Dostane sa z toho a presadí sa. Má veľký talent. Veľa si sľubujem aj od Pavla Regendu,“ povedal bývalý legendárny hokejista.
