Prsiarka Andrea Podmaníková: Radosť z rekordu na stovke vystriedalo veľké sklamanie i slzy po dvojstovke
Po stovke eufória zo slovenského rekordu 1:08,36, po dvojstovke totálne sklamanie – také pocity zažila plavecká prsiarska rekordérka Andrea Podmaníková vo svojej olympijskej premiére v Tokiu.
Nedeľné 70-stotinové zlepšenie slovenského rekordu na 1:08,36 min na 100 metrov signalizovalo, že 23-ročná topoľčianska rodáčka študujúca v USA na Severokarolínskej univerzite v Raleighu, by mohla stiahnuť minimálne nejaké stotinky aj zo svojho ďalšieho historického maxima 2:27,77 na 200-metrovej trati, ktoré zaplávala v tomto roku máji na ME v Budapešti.
Ibaže dvojstovka jej vôbec nevyšla. Po solídnom začiatku v závere vytuhla ako „štolverk“ – posledných 50 metrov plávala za 40,26 sekundy. Najpomalšie zo všetkých 31 prsiarok.
„Druhá polovica pretekov veľmi bolela, v posledných metroch som už takmer ani nevidela. Som nemilo prekvapená, čo sa stalo. Je mi najmä ľúto, že som nedokončila, na čom sme s trénermi pracovali. Výkon ma mrzí, je mi do plaču. Nie som emocionálny typ človeka, neprejavujem často city. Ale teraz vidíte, že sú vonku a sú aj viditeľné,“ vravela Andrea preskakujúcim hlasov, pričom po lícach jej stekali veľké slzy a hneď sa ukrývali za rúškom.
Podmaníkovú klasifikovali na prsiarskej dvojstovke celkovo na 30. mieste časom 2:29,56 min (7. v I. rozplavbe), vo výsledkovej listine skončila za ňou iba Jinq En Phee z Majalzie (2:32,57).
Naznačovalo pred štartom či počas rozplávania sa niečo, že čosi nie je v poriadku?
„Nemôžem sa orientovať podľa pocitov. Do Tokia som išla priamo z Ameriky 25 hodín, prekonala som 13-hodinový časový posun. Čas na aklimatizáciu nebol úplne najdlhší, prvé štyri dni som mala pocit, že plávam ako keby v sirupe. Ak by som sa sústredila len na svoje pocity, asi sa z toho zrútim. No aj napriek tomu som aspoň na stovke zaplávala slovenský rekord,“ skonštatovala Andrea Podmaníková.
V debate s novinármi ešte pred slávnostným otvorením Hier XXXII. olympiády priznala, že vďaka štartu v Tokiu našla motiváciu, aby som sa pokúsila kvalifikovať sa aj na ďalšiu o tri roky v Paríži. Nebyť dodatočne získanej miestenky, rozmýšľala by, či ďalšie tri roky plávať alebo nie. „Keď však vidím toto všetko okolo seba, som ohromená a odhodlaná pokračovať,“ povedala plná zážitkov z olympijskej dediny.
Po dvojstovkárskom sklamaní však jej eufória čiastočne vyprchala. „To, že ste najlepší na Slovensku, vám nič nezaručuje. Ak náhodou zaplávate slovenský rekord, hneď vás zrazia k zemi všelijaké hlasy, že to nestačí a ľudia nám odkazujú, aby sme prenechali miesto mladším. Lenže mladí, žiaľ, neplávajú rýchlejšie ako súčasná slovenská špička. Svet nám uteká, my sa dopredu len plazím, preto sa vynára otázka, či má zmysel pokračovať.
V Amerike, aj keď vám niečo nevyjde, povzbudia a podporia vás. Na Slovensku? Ľudia si o vás v prípade neúspechu ani bicykle neoprú. Takéto veci ma nútia zamyslieť sa, či sa mi oplatí venovať sa plávaniu ďalšie tri roky. Nie je to až taká dlhá doba, navyše kvalifikácia do Paríža sa začína už na budúci rok. Ja sa vopred nevzdávam, ale musím myslieť aj na zadné kolieska, čo bude, keď skončím,“ vyliala si srdce zverenka trénerov Vladimíra Železníka a Pauline Zillekovej.
Tokijské sklamanie čoskoro prebolí a Paríž 2024 je už pred dverami. Otvoria sa ešte aj pre Andreu Podmaníkovú?
PODMANÍKOVEJ TOKIJSKÁ DVOJSTOVKA
50 m: 33:61 – 5.
100 m: 1:10,98 (37,37) – 5.
150 m: 1:49,30 (38,32) – 6.
200 m: 2:29,56 (40,26) – 7.
