Siedmy diel seriálu Moja olympiáda o autentických pjongčanských zážitkoch Slovákov: členka MOV Danka Barteková
BRATISLAVA (SOV) - V pondelok 11. júna SOV vydá svoj časopisecký magazín OLYMPIC.sk jar/leto 2018. Jeho obsah sa už pripravuje, okrem iného aj viaceré návraty k ZOH v Pjongčangu. V tejto súvislosti časopis ponúka čitateľom niečo iné, než čo ste mohli čítať v novinách počas hier - autentické vlastné zážitky tucta Slovákov, ktorí na ZOH 2018 pôsobili v rôznych pozíciách. V siedmom dieli ponúkame zážitky členky Medzinárodného olympijského výboru na Slovensku Danky Bartekovej:
„Popri troch letných hrách, na ktorých som bola ako strelkyňa, v Pjongčangu som bola na mojej druhej zimnej olympiáde ako členka MOV. Bola pre mňa výrazne odlišná ako tá predošlá v Soči, kde som strávila iba niekoľko dní a videla som len minimum súťaží. V Kórei som bola celé tri týždne a hry som si naozaj užila - hoci som počas nich mala aj dosť pracovných povinností.
Hlavne prvé dni v Pjongčangu boli pre mňa pracovne veľmi hektické. Zúčastnila som sa na zasadnutí MOV, kde som ako predsedníčka koordinačnej komisie pre ZOH mládeže 2020 v Lausanne prezentovala prípravy podujatia. Zvolili ma za podpredsedníčku komisie športovcov a za členku etickej komisie MOV. Obrovské množstvo rôznych debát som absolvovala na tému účasti olympijských športovcov z Ruska na ZOH, o ktorej podmienkach rozhodla exekutíva MOV vlani 5. decembra.
Bola som členka pracovnej skupiny, tzv. OARIG, ktorá implementovala toto rozhodnutie do praxe a aplikovala stanovené kritériá na posúdenie spôsobilosti jednotlivých športovcov zúčastniť sa na ZOH. Celou ruskou kauzou som žila už veľa týždňov pred hrami a zoznámila som sa s obrovským množstvom faktov a dôkazov. Absolvovala som v tejto súvislosti aj množstvo telekonferencií i rokovanie v Lausanne, pred ktorým som sa prvý raz stretla s opatreniami na dôkladné zabezpečenie vzájomnej komunikácie pred hackermi a pod. V súvislosti s mojím pôsobení v OARIG som čelila rôznym slovným útokom mnohých ľudí zo Slovenska. Keďže celé to bolo veľmi hektické, už sme v MOV len čakali, kedy sa začne olympiáda, aby to utíchlo.
O to väčší šok spôsobilo rozhodnutie Športového arbitrážneho súdu (CAS) krátko pred hrami, ktoré zrušilo trest väčšine zo 42 dištancovaných ruských športovcov a rozhodlo o vrátení väčšiny ich odobraných medailí zo ZOH v Soči. Dôkazy o štátom riadenom dopingovom systéme v Rusku sme považovali za jednoznačné a nespochybniteľné, pretože tzv. Schmidova komisia aj na základe forenzného skúmania popísala, ako fungoval celý systém. Jej zistenia exekutíva MOV plne akceptovala. Preto nás rozhodnutie CAS šokovalo. CAS rozhodoval v každom prípade izolovane, nepovažoval ich za súčasť systému. Ale sami arbitri priznali, že to neznamená, že športovci boli ,čistí´.
Priamo v Pjongčangu som o tejto téme komunikovala s množstvom olympionikov. A musím povedať, že viac než 80 percent z nich si neželalo, aby Rusi vôbec boli na hrách. Najviac Američania, Kanaďania, Austrálčania, Novozélanďania, Nemci, Francúzi - ich odmietavý postoj bol vzhľadom na existenciu dopingového systému v Rusku jednoznačný.
Bolo pre mňa veľmi paradoxné, že kým doma som sa stretávala so širokou podporou Ruska a s obvineniami, že MOV je spolitizovaný, v pjongčanských debatách som sa dostala do pozície najväčšieho obhajcu ruských olympionikov... Do vyhlásenia komisie športovcov MOV som presadila ocenenie prístupu olympionikov z Ruska za to, že niektorí museli podstúpiť až dvojnásobný počet testov v porovnaní so športovcami z iných krajín. Z mojej pozície v Implementačnej skupine som sa snažila, aby sme k tým športovcom z Ruska, ktorých MOV do Pjongčangu napokon pozval, vyjadrovali plný rešpekt a aby mali pri sebe adekvátny sprievod, pretože sme ich uznali za čistých.
Po organizačnej stránke to bola určite jedna z najlepších olympiád. Každý si bude pamätať vysokú technickú kvalitu športovísk. Nie všetky boli nové, ale boli na perfektnej úrovni. Žiaľ, v pamäti zostanú aj občas poloprázdne športoviská. Atmosféra olympiády tým utrpela, ale mne to zážitok nepokazilo.
Takú zimu ako v Pjongčangu som ešte nikde nezažila. Každý si ju zapamätá. Keďže ešte pred otvorením hier sme mali zasadnutie MOV, musela som chodiť v kostýmoch a lodičkách. Hoci som len vyšla z hotela do autobusu a potom z autobusu do kongresovej budovy, aj za tých niekoľko sekúnd som vymrzla... Rýchlo som dostala zápal dutín a musela som užívať antibiotiká.
Potešilo ma, že v období hier som mohla aj potrénovať. Na päť dní som odišla do Soulu. Absolvovala som tam štyri plné tréningové dni s členmi kórejského olympijského tímu. Bola to pre mňa aj veľmi príjemná kultúrna výmena. Videla som niečo nové a takisto som im trochu spestrila tréning mojimi streleckými radami. S kórejským tímom som absolvovala aj kontrolné preteky a potešilo ma, že som popreháňala aj mužský tím, keďže som ich vyhrala…“
