BRATISLAVA (SOV) - V pondelok 11. júna SOV vydá svoj časopisecký magazín OLYMPIC.sk jar/leto 2018. Jeho obsah sa už pripravuje, okrem iného aj viaceré návraty k ZOH v Pjongčangu. V tejto súvislosti časopis ponúka čitateľom niečo iné, než čo ste mohli čítať v novinách počas hier - autentické vlastné zážitky tucta Slovákov, ktorí na ZOH 2018 pôsobili v rôznych pozíciách. V siedmom dieli ponúkame zážitky členky Medzinárodného olympijského výboru na Slovensku Danky Bartekovej:

„Popri troch letných hrách, na ktorých som bola ako strelkyňa, v Pjongčangu som bola na mojej druhej zimnej olympiáde ako členka MOV. Bola pre mňa výrazne odlišná ako tá predošlá v Soči, kde som strávila iba niekoľko dní a videla som len minimum súťaží. V Kórei som bola celé tri týždne a hry som si naozaj užila - hoci som počas nich mala aj dosť pracovných povinností.

Hlavne prvé dni v Pjongčangu boli pre mňa pracovne veľmi hektické. Zúčastnila som sa na zasadnutí MOV, kde som ako predsedníčka koordinačnej komisie pre ZOH mládeže 2020 v Lausanne prezentovala prípravy podujatia. Zvolili ma za podpredsedníčku komisie športovcov a za členku etickej komisie MOV. Obrovské množstvo rôznych debát som absolvovala na tému účasti olympijských športovcov z Ruska na ZOH, o ktorej podmienkach rozhodla exekutíva MOV vlani 5. decembra.

Bola som členka pracovnej skupiny, tzv. OARIG, ktorá implementovala toto rozhodnutie do praxe a aplikovala stanovené kritériá na posúdenie spôsobilosti jednotlivých športovcov zúčastniť sa na ZOH. Celou ruskou kauzou som žila už veľa týždňov pred hrami a zoznámila som sa s obrovským množstvom faktov a dôkazov. Absolvovala som v tejto súvislosti aj množstvo telekonferencií i rokovanie v Lausanne, pred ktorým som sa prvý raz stretla s opatreniami na dôkladné zabezpečenie vzájomnej komunikácie pred hackermi a pod. V súvislosti s mojím pôsobení v OARIG som čelila rôznym slovným útokom mnohých ľudí zo Slovenska. Keďže celé to bolo veľmi hektické, už sme v MOV len čakali, kedy sa začne olympiáda, aby to utíchlo.

O to väčší šok spôsobilo rozhodnutie Športového arbitrážneho súdu (CAS) krátko pred hrami, ktoré zrušilo trest väčšine zo 42 dištancovaných ruských športovcov a rozhodlo o vrátení väčšiny ich odobraných medailí zo ZOH v Soči. Dôkazy o štátom riadenom dopingovom systéme v Rusku sme považovali za jednoznačné a nespochybniteľné, pretože tzv. Schmidova komisia aj na základe forenzného skúmania popísala, ako fungoval celý systém. Jej zistenia exekutíva MOV plne akceptovala. Preto nás rozhodnutie CAS šokovalo. CAS rozhodoval v každom prípade izolovane, nepovažoval ich za súčasť systému. Ale sami arbitri priznali, že to neznamená, že športovci boli ,čistí´.

Priamo v Pjongčangu som o tejto téme komunikovala s množstvom olympionikov. A musím povedať, že viac než 80 percent z nich si neželalo, aby Rusi vôbec boli na hrách. Najviac Američania, Kanaďania, Austrálčania, Novozélanďania, Nemci, Francúzi - ich odmietavý postoj bol vzhľadom na existenciu dopingového systému v Rusku jednoznačný.

Bolo pre mňa veľmi paradoxné, že kým doma som sa stretávala so širokou podporou Ruska a s obvineniami, že MOV je spolitizovaný, v pjongčanských debatách som sa dostala do pozície najväčšieho obhajcu ruských olympionikov... Do vyhlásenia komisie športovcov MOV som presadila ocenenie prístupu olympionikov z Ruska za to, že niektorí museli podstúpiť až dvojnásobný počet testov v porovnaní so športovcami z iných krajín. Z mojej pozície v Implementačnej skupine som sa snažila, aby sme k tým športovcom z Ruska, ktorých MOV do Pjongčangu napokon pozval, vyjadrovali plný rešpekt a aby mali pri sebe adekvátny sprievod, pretože sme ich uznali za čistých.

Samozrejme, oveľa príjemnejšia bola pre mňa športová stránka olympiády. Ako fanúšik som si ju v hľadisku naozaj užila. Sedem dní som mala v dejisku hier ako hosťa moju mamu a obišli sme všetky možné súťaže Slovákov, ale aj ďalšie. Videli sme všetky odvetvia okrem curlingu. Prvý raz v živote som naživo videla sánkovanie. Žiaľ, zjazdársku súťaž, na ktorú sme išli, pre vrtochy počasia zrušili. Samozrejme, veľkým zážitkom bolo pre mňa odovzdávanie dvoch medailí Anastasii Kuzminovej.

Po organizačnej stránke to bola určite jedna z najlepších olympiád. Každý si bude pamätať vysokú technickú kvalitu športovísk. Nie všetky boli nové, ale boli na perfektnej úrovni. Žiaľ, v pamäti zostanú aj občas poloprázdne športoviská. Atmosféra olympiády tým utrpela, ale mne to zážitok nepokazilo.

Takú zimu ako v Pjongčangu som ešte nikde nezažila. Každý si ju zapamätá. Keďže ešte pred otvorením hier sme mali zasadnutie MOV, musela som chodiť v kostýmoch a lodičkách. Hoci som len vyšla z hotela do autobusu a potom z autobusu do kongresovej budovy, aj za tých niekoľko sekúnd som vymrzla... Rýchlo som dostala zápal dutín a musela som užívať antibiotiká.

Potešilo ma, že v období hier som mohla aj potrénovať. Na päť dní som odišla do Soulu. Absolvovala som tam štyri plné tréningové dni s členmi kórejského olympijského tímu. Bola to pre mňa aj veľmi príjemná kultúrna výmena. Videla som niečo nové a takisto som im trochu spestrila tréning mojimi streleckými radami. S kórejským tímom som absolvovala aj kontrolné preteky a potešilo ma, že som popreháňala aj mužský tím, keďže som ich vyhrala…“