Sieň slávy: Slovenské vrcholy na olympijských hrách – Rio de Janeiro 2016
Zverejňujeme šiesty diel tohtoročného pokračovania dlhodobého projektu Virtuálnej siene slávy olympionikov zo Slovenska, zameraný na vrcholy slovenského účinkovania na OH 2016 v Riu de Janeiro. Aj dnešné video je z „dielne“ renomovaného televízneho experta Stanislava Štefánika.
Po londýnskom sklamaní posun vyššie
Účinkovanie našich športovcov na OH 2012 bolo sklamaním z pohľadu početnosti výpravy aj medailovej úspešnosti. V oboch smeroch sme prvé olympijské hry na juhoamerickom subkontinente bilancovali radostnejšie. Slováci sa síce takisto ako pred štyrmi rokmi vrátili domov so štyrmi medailami, ale celková zbierka 2 zlatých a 2 strieborných kovov bola výrazne lesklejšia ako londýnska (0-1-3). Aj počet športovcov v našej výprave mierne narástol – zo 47 na 51.
Najúspešnejšiu časť slovenskej výpravy takisto ako na všetkých predošlých olympijskej hrách v ére samostatnosti predstavovali vodní slalomári. Tí v každej zo štyroch kategórií reálne bojovali o cenné kovy a domov si priniesli zlatú i striebornú medailu, ako aj štvrté a piate miesto, tiež len kúštik od zisku cenných kovov.
Dovtedy „jednotvárny“ zoznam slovenských víťazov OH, ktorí pochádzali výlučne z vodného slalomu, v Riu rozšíril konečne ďalší šport – atletika. A po londýnskej prestávke sa medzi naše medailové odvetvia znovu zaradila aj rýchlostná kanoistika.
Video o účinkovaní slovenských športovcov na OH 2016 v Riu de Janeiro si na Slovensku môžete pozrieť TU:
Tóthov víťazný pochod po veľkom trápení
Chodec Matej Tóth si v Riu pripísal už štvrtý olympijský štart. Na OH 2012 v Londýne bol v chôdzi na 50 km pôvodne ôsmy, za štyri roky sa však po dodatočných dopingových nálezoch súperov posunul na piate miesto. V roku 2014 získal nitriansky rodák pod vedením trénera Mateja Spišiaka striebro na majstrovstvách Európy a ďalší rok sa v Pekingu stal majstrom sveta. To ho pasovalo za hlavného favorita olympijského chodeckého maratónu.
Lenže v mesiacoch pred olympiádou Mateja sužovali veľké zdravotné problémy, najmä zápal holennej šľachy. Od januára absolvoval jediný štart, aj to len na trojkilometrovej trati. Nikto nevedel, ako zvládne olympijskú súťaž.
Matej Tóth napokon na okruhu na pláži Pontal predviedol takticky perfektný výkon, do ktorého vložil aj celé srdce. Nedal sa strhnúť úvodným tempom najrýchlejšieho muža histórie Francúza Diniza a stále si šliapal to svoje.
Na každom medzičase vždy po piatich kilometroch bol v prvej trojke – buď druhý alebo tretí. Diniz odpadol z čela po 30. km, potom vedenie prevzal Kanaďan Dunfee a 10 km pred cieľom Austrálčan Tallent. Päť kilometrov pred cieľom bol Tóth za ním druhý o 22 sekúnd a potom sa naňho začal doťahovať. Silou vôle ho predstihol a začal sa mu vzďaľovať natoľko, že ako šampión mohol prejsť métou so slovenskou vlajkou nad hlavou. Métu preťal s náskokom 18 sekúnd pred Tallentom.
„V horúcom a vlhkom počasí a na trati, kde nebol ani kúsok tieňa, to bol boj. Po 20 km som si vôbec nepomyslel, že budem mať medailu a po 40 km zase, že môžem získať zlato. V chodeckom maratóne nikdy nič nedostanete zadarmo. Telo sa musí zladiť s hlavou a vtedy, keď už oboje prestáva fungovať, musíte mať v sebe železnú rezervu silnej vôle,“ povedal Matej Tóth po zisku zlata. Ním sa vyrovnal svojmu veľkému predchodcovi Jozefovi Pribilincovi, ktorý triumfoval v chôdzi na 20 km v Soule 1988.
Škantárovci najprv vyradili Hochschornerovcov a potom triumfovali
Z našich olympijských šampiónov z predchádzajúcich trojo hier sa do Ria nekvalifikovala ani jedna loď. Bratia Peter a Pavol Hochschornerovci, ktorí dlhodobo dominovali svetovému deblkanoe, podľahli v domácom kvalifikačnom súboji bratancom Ladislavovi a Petrovi Škantárovcom.
Bratanci Škantárovci zo Spišskej Starej Vsi (odtiaľ pochádza aj ich dovtedajší dlhoročný tréner Juraj Minčík) sa na svoju prvú olympiádu dostali až vo veku 33, resp. 34 rokov. Napriek tomu, že v kategórii C2 mali na konte až štyri medaily z majstrovstiev sveta a tri tituly majstrov Európy, keď išlo o miestenku na olympiádu, roky doplácali na dominanciu nedostižných Hochschornerovcov. Až pred Riom bratanci rozhodli tvrdý duel s dvojičkami vo svoj prospech a z areálu v Deodore vylovili napokon zlaté medaily.
V semifinále obsadili Škantárovci šieste miesto, takže hlavní súperi išli vo finále až po nich. Ich skvelá jazda súpermi otriasla a žiadna loď ich už neohrozila. Britská dvojica Florence, Hounslow za Slovákmi zaostala o 43 stotín sekundy a takisto ako na OH 2012 jej zostalo „len“ striebro. Škantárovci tak nadviazali na medailovú niť fenomenálnych „Hochšíkov“.
Ladislav Škantár so po zisku najcennejšieho kovu vyznával: „Sú to neopísateľné pocity. Bolo to pre nás všetko veľmi psychicky náročné a som veľmi rád, že sa nám podarilo ustáť ten tlak. Uvedomovali sme si, že je to pre nás asi posledná olympijská šanca. Nie sme najmladší a navyše deblkanoe zrejme v programe OH v Tokiu už nebude. To všetko sme mali v hlavách, ale ustáli sme to.“
Peter Škantár ho doplnil: „Toto je niečo neuveriteľné. Nedokážem teraz popísať moje pocity, pretože je to niečo fantastické. Vyhrať olympiádu... Pred finále som si povedal, že musíme ísť s pokojnou hlavou a nerobiť zbytočné chyby. Všetko nám vychádzalo a som veľmi rád, že v tomto vetre sme dokázali ísť čisto.“
Žiaľ, mužské deblkanoe na divokej vode po OH 2016 vypadlo z olympijského programu, pretože v mene „rodovej rovnosti“ muselo uvoľniť priestor ženskému singlkanoe.
Beňuš vyradil Martikána a potom nadviazal na jeho šnúru
Podobný príbeh ako v kategórii C2 sa odohral aj v singlkanoe. V tejto disciplíne dlhodobo dominoval nielen na Slovensku, ale aj v celosvetovom meradle Michal Martikán. Ten získal v C1 päť olympijských medailí v sérii! V Bratislavčanovi Matejovi Beňušovi mu síce už dávnejšie vyrástol silný súper, ale keď išlo o postup na olympiádu, Michal mával navrch nad ním aj nad ďalším naším singlistom svetovej triedy Alexandrom Slafkovským. „Zlomilo“ sa to až pred Riom, keď si miestenku vybojoval urastený (196 cm) Matej.
Odkedy si Beňuš zabezpečil olympijskú účasť, viac ako na preteky sa zameriaval na tréningy – predovšetkým priamo na olympijskej vode v Deodore. Spoznal ju dôverne. Na OH potom jazdil v pohode a s prehľadom, až vo finále zariskoval. Najmä spodnú časť prešiel fantasticky a bol rýchlejší, než v semifinále suverénny Nemec Tasiadis. Napokon ho o 85 stotín sekundy predstihol iba Francúz Gargaud Chanut. Matej nadviazal na Martikánovu medailovú šnúru šiestym slovenským kovom v tejto disciplíne v sérii.
Striebrom Beňuš prevýšil svojho trénera Juraja Minčíka, bronzového v rovnakej disciplíne na OH 2000. Tretí za Maťom senzačne skončil Japonec Takuja Haneda, ktorý sa dovtedy desať rokov pripravoval na Slovensku, kde aj vyštudoval jeho vysokú školu. Ten historickú prvú kanoistickú medailu nielen pre Japonsko, ale pre celú Áziu, okomentoval slovami: „Polovica z nej je slovenská...“
Matej Beňuš po zisku striebra povedal: „Odkedy som videl Miša Martikána z Atlanty 1996 priniesť zlato, želal som si získať kov aj ja. To, čo na olympiádach dokázal on, bola pre mňa výzva. Chcel som pokračovať v jeho stopách a podarilo sa mi to. V kategórii C1 nebolo Slovensko bez medaily v ére samostatnosti ani raz.“
Medailový návrat štvorkajaka, po ôsmich rokoch znovu strieborný
Po relatívnom neúspechu slovenského štvorkajaka v podobe 6. miesta na OH 2012 sa rok pred olympiádou v Riu dala dohromady nová osádka. Ku komárňanským veteránom ovenčeným olympijskými medailami aj titulmi majstrov sveta i Európy Erikovi Vlčekovi a Jurajovi Tarrovi si sadli do lode mladíci Denis Myšák z Novák (na pozíciu „háčika“) a Tibor Linka za Šamorína (ako zadák).
Pod vedením trénera Petra Likéra získal štvorkajak na olympijskom kilometri v Miláne rok pred OH senzačný titul majstrov sveta a v júni 2016 v Moskve aj titul majstrov Európy. To Slovákov pasovalo medzi favoritov olympijskej súťaže na Jazere Rodriga de Freitas pod sochou Krista Spasiteľa.
Nádeje naši reprezentanti naplnili, aj keď na nedostižné nemecké kvarteto v zložení Rendschmidt, Liebscher, Hoff, Gross naša štvorica nemala. V tesnom súboji o striebro však Slováci predstihli Čechov. Zopakovali strieborný úspech z Pekingu 2008, o ktorý sa pričinili aj dvaja starší členovia osádky. Už 34-ročný Erik Vlček získal pri svojej piatej olympijskej účasti už tretiu medailu (druhú striebornú) a ešte o dva roky starší Juraj Tarr druhú. Dvadsiatnici Myšák aj Linka sa stali v tej chvíli vôbec najmladšími slovenskými olympijskými medailistami.
Po zisku striebra povedali:
Denis Myšák: „Finálová jazda bola veľmi dobrá, nespravili sme žiadne chyby. Dúfal som, že sa udržíme s Nemcami a potrápime ich do záveru. Musím však priznať, že boli lepší.“
Erik Vlček: „Bral som to tak, že keď bude medaila, bude to fantastické, a ak nie, mám za sebou skvelé úspechy, nemusím byť sklamaný. Neprehrali sme boj o zlato, získali sme striebro. Vedel som, že finiš máme jeden z najlepších. Česi vo finále veľmi dobiedzali, ale už to nestihli. Táto olympijská medaila je moja najcennejšia.“
Juraj Tarr: „Ďakujem všetkým, ktorí stáli za nami. Bol to experiment, ktorý vyšiel. Odborníci hovoria, že chce čas, kým nová osádka dozreje. Za necelý rok sme toho dokázali veľmi veľa. Páčilo sa mi, že naši mladí sa čoraz silnejšej konkurencie nezľakli.“
Tibor Linka: „Sú to úžasné, neopisateľné pocity. Je to moja prvá olympijská
medaila. Dúfam, že sa to ešte niekedy zopakuje. Chvíľu však potrvá, kým si my mladí uvedomíme, čo sme vlastne dokázali.“
Na cenné kovy siahali aj Dukátová a Grigar, blízko bol i Tužinský
Na divokej vode v Deodore sa Slovákom celkove darilo. Na cenné kovy siahali aj kajakárka Jana Dukátová a iba 19-ročný kajakár Jakub Grigar.
Jana Dukátová, ktorá znovu v domácom kvalifikačnom súboji zdolala dvojnásobnú olympijskú šampiónku Elenu Kaliskú, doplatila vo finálovej jazde na jeden dotyk bránky. S čistou jazdou by získala bronz, s „ťukom“ na ňu zostalo len štvrté miesto – o dve priečky vyššíe ako v Londýne 2012. Bývalá majsterka sveta aj v Európy v K1 tak zostala bez olympijského kovu, ktorý jej vo veľmi cennej zbierke trofejí ako jediný chýba.
Multimedailista z mládežníckych súťaží Jakub Grigar si na olympijskej trati počínal ako skúsený harcovník. Vyhral semifinále a aj vo finále bol až takmer do cieľa na vedúcej pozícii. Dve bránky pred koncom sa však dostal do vodného valca, v ktorom stratil čas. Z priebežnej prvej priečky tak klesol na konečnú piatu. Aj tak sa tým postaral o historicky najlepší výsledok slovenského kajakára na divokej vode pod piatimi kruhmi.
Takisto piaty skončil v Riu de Janeiro kladivár Marcel Lomnický. V najsilnejšej svetovej konkurencii tak dosiahol svoj najcennejší životný výsledok.
Po predošlých medailovo úspešných hrách tentoraz vyšli naprázdno strelci. Najlepší výsledok spomedzi nich dosiahol Juraj Tužinský – štvrtý vo vzduchovej pištoli na 10 m. V ľubovoľnej pištoli na 50 m Pavol Kopp pridal 7. miesto. Strieborná trapistka z OH 2008 aj 2012 Zuzana Rehák Štefečeková pre materské povinnosti tieto hry vynechala.
Videá sú vyhotovené predovšetkým z archívnych záznamov Medzinárodného olympijského výboru (MOV), uložených v Olympijskej multimediálnej knižnici (TOML). Sú doplnené vyjadreniami úspešných slovenských športovcov z archívu RTVS.
Vzhľadom na to, že v projekte Virtuálnej siene slávy olympionikov zo Slovenska sa dominantne využívajú archívy TOML a celosvetovým vlastníkom vysielacích práv je MOV, všetky tohtoročné časti projektu podliehajú rovnakému režimu ako tie predošlé. To znamená, že budú embedované prostredníctvom Olympic Channelu (bez možnosti ich stiahnutia) a geoblokované s možnosťou ich sledovania len na území Slovenska.
