Sieň slávy: Slovenské vrcholy na olympijských hrách – Tokio 2020
V piatok, presne týždeň pred slávnostným otvorením Hier XXXIII. olympiády v Paríži, zverejňujeme siedmy, posledný diel tohtoročného pokračovania dlhodobého projektu Virtuálnej siene slávy olympionikov zo Slovenska, zameraný na vrcholy slovenského účinkovania na OH 2016 v Riu de Janeiro. Všetky videá v rámci Siene slávy, čo je projekt trvajúci už piaty rok, pochádzajú z „dielne“ renomovaného televízneho experta Stanislava Štefánika.
Hry XXXII. olympiády v Tokiu sa v dôsledku celosvetovej pandémie ochorenia COVID-19 bezprecedentne uskutočnili s ročným oneskorením – až v roku 2021. Z marketingových aj iných praktických dôvodov sa však konali s nezmeneným označením TOKIO 2020. V porovnaní so všetkými predošlými hrami ich negatívne poznačili výrazné protipandemické opatrenia. Ich súčasťou boli napríklad absencia divákov v hľadiskách či všadeprítomné rúška na tvárach olympionikov, ktoré si aj medailisti dávali dole len na chvíľu pri fotografovaní.
Slovensko s historicky najmenšou výpravou
V Riu de Janeiro 2016 sa trend zmenšovania slovenských olympijských výprav zastavil, keď 51 olympionikov predstavovalo nárast o štyroch v porovnaní s našou dovtedy najmenej početnou výpravou v Londýne 2012 so 47 športovcami. V Tokiu sa však dlhodobejší negatívny trend prejavil ešte výraznejšie ako predtým. Do japonskej metropoly vycestovalo len 41 slovenských športovcov, čo bolo historicky najmenej. Žiaľ, onedlho v Paríži budeme mať ešte výrazne menej olympionikov...
Napriek zníženému počtu športovcov sa naša výprava takisto ako z Londýne aj z Ria vrátila so štyrmi medailami. Z nich jedna bola zlatá, dve strieborné a jedna bronzová.
Športová streľba sa po predošlých dvoch strieborných a troch bronzových medailách dočkala premiérovo najcennejšieho kovu. Vodný slalom aj rýchlostná kanoistika potvrdili povesť povesť našich „tutoviek“. A medzi slovenské medailové športy sa premiérovo zapísal golf.
Video o účinkovaní slovenských športovcov na OH 2020 v Tokiu si na Slovensku môžete pozrieť TU:
Fantastická Rehák Štefečeková najprv so svetovým rekordom, potom so zlatom
Olympijská bilancia Zuzana Rehák Štefečekovej je fantastická. V Tokiu tretí olympijský štart v súťaži trapistiek dvojnásobná mamička ozdobila treťou medailou. V Pekingu 2008 aj v Londýne 2012 ešte pod dievčenským menom Štefečeková získala striebro, Rio 2016 pre tehotenstvo vynechala, ale v Tokiu sa predstavila v skvostnej forme a vybojovala si najcennejší kov.
Do hlavného mesta Japonska prišla Zuzana ako jedna z favoritiek. V roku 2018 sa v Čchangwone znovu po ôsmich rokoch stala majsterkou sveta v trape, druhé zlato pridala v mixtrape spolu s Erikom Vargom. Tým si zabezpečila miestenku do Tokia. O rok neskôr k jej staršiemu synčekovi Nathanovi pribudol Noah, ale ku kariére sa zakrátko znovu úspešne vrátila. Dá sa povedať, že ročný odklad OH v Tokiu v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 jej vzhľadom na dve deti padol vhod.
Na jar 2021 preukázala formu víťazstvom v pretekoch SP v trape v Naí Dillí a hoci ešte aj potom vládla neistota, či sa hry vôbec uskutočnia, pod vedením svojho dlhoročného trénera Branislava Slamku sa na ne pripravila perfektne. Kvalifikáciu súťaže trapistiek na strelnici Asaka zvládla neuveriteľne. Pálila strojovo presne a výsledkom bol absolútny svetový rekord – zostrelila všetkých 125 asfaltových holubov!
Vo finále už aj občas minula a na chvíľku sa ocitla až na tretej priečke za Američankou Browningovou a Sanmarinčankou Perilliovou. Inak sa však prakticky stále na čele striedala s Browningovou. Napokon zostali v hre už len ony dve. A Zuzana vo finále skolila o jedného holuba viac, vďaka čomu získala zlato!
Zuzana Rehák Štefečeková po zisku zlata prezradila: „Nechcela som to priznávať skôr, ale už na tréningoch to vyzeralo veľmi dobre. Absolútne som však nečakala, že v kvalifikácii zostrelím všetky terče. Počas finále som sa tešila najmä z toho, že po chybe som neurobila ďalšiu, že neprišla dvojchyba, trojchyba, či štvorchyba. Super, že ten posledný výstrel sa vydaril.“
Rehák Štefečeková mala na strelnici Asaka na dosah aj ďalšiu medailu. V premiérovej súťaži v mix trape bola spoločne s Erikom Vargom dlho v hre o zisk cenného kovu. Úradujúci majstri sveta v tejto disciplíne boli po 42 sériách na priebežnom treťom mieste. Nad prenasledovateľmi Madelynn Bernauovou a Brianom Burrowsom z USA viedli už o tri body. Ale vďaka posledným ôsmim bezchybným položkám sa americkej dvojici podarilo vyrovnať. Nasledoval rozstrel o bronz, v ktorom boli úspešnejší súperi.
Strieborný Grigar s medailou ako prvý náš kajakár na divokej vode
Na bohatú tradíciu medailových úspechov slovenských vodných slalomárov úspešne nadviazal v tokijskom Kasai Canoe Slalom Centre kajakár Jakub Grigar. Na cenný kov už-už siahal o štyri roky skôr v Riu de Janeiro, keď mal len 19 rokov. Vtedy vyhral semifinále a vo finále ešte dve bránky pred cieľom viedol. Potom však uviazol vo vodnom valci a klesol na 5. miesto.
V ďalších rokoch sa multimedailista z mládežníckych vrcholných podujatí výsledkovo dosť trápil. V roku 2019 sa rozhodol pre zmenu trénera, po Tomášovi Mrázovi ho prevzal Stanislav Gejdoš. Grigar mal šťastie, že miestenku do Tokia si vybojoval skoro a istotu olympijskej účasti na rozdiel od iných našich slalomárov mal už pred príchodom veľmi neistého obdobia pandémie ochorenia COVID-19. Mohol sa tak plne koncentrovať na olympijskú prípravu. Posunutie OH v Tokiu o rok mu pomohlo, v príprave mohol doladiť mnohé veci.
Mesiac pred OH sebavedomie Grigarovi zdvihol triumf v pretekoch Svetového pohára v Markkleebergu. Na kanáli Kasai postúpil do semifinále z 8. miesta, potom do finále zo štvrtého. Vo finále zajazdil veľmi stabilne a isto. Suverénne triumfoval český topfavorit Jiří Prskavec, Grigar presvedčivo dosiahol druhý najlepší čas, s viac než dvojsekundovým náskokom pred tretím Nemcom Aignerom. Získal na divokej vode historicky prvú slovenskú olympijskú medailu v mužskom kajaku.
Jakub Grigar po zisku striebra povedal: „Vo finále som zašiel jazdu, akú zvyčajne predvádzam aj na tréningoch. Možno by sa dalo Jirku Prskavca aj zdolať, ale keby som skúsil riskovať a skracovať nájazdy, nemuselo by sa mi to vyplatiť. Najlepšie je ísť tú jazdu, na ktorú človek má. Za posledné roky som sa naučil, že riskovať sa neoplatí a lepšie je ísť tak, ako to zvyknem na tréningu.
Senzačné striebro 45-ročného golfistu Sabbatiniho
Rodák z juhoafrického Durbanu a ostrieľaný golfový profesionál Rory Sabbatini získal slovenské občianstvo v roku 2018 vďaka tomu, že jeho manželka Martina je Slovenka. Najstarší člen našej tokijskej výpravy sa stal vôbec golfistom zo Slovenska pod piatimi kruhmi a vo veku 45 rokov aj naším historicky najstarším medailistom.
Na ihrisku v Kasamugaseki si Sabbatini posledný deň súťaže zaspomínal na vzdialené časy najväčšej slávy, veď posledné zo šiestich víťazstiev v PGA dosiahol ešte v roku 2011. Na OH mu caddieho robila jeho manželka. Po prvých troch dňoch manželia neboli spokojní, veď Sabbatini figuroval v priebežnom poradí až na 17. mieste. Za lídrom Xanderom Schauffelem z USA zaostával až o sedem úderov.
Štvrtý a posledný deň olympijskej súťaže však bol v jeho podaní úžasný. Od začiatku mu v ňom vychádzalo všetko. Výkonom 61 úderov prekonal rekord ihriska o dva údery a senzačne bojoval o zlato! Napokon ho Schauffele zdolal o jeden úder. Rory sám vravel, že podobné kolo zahral predtým v živote jediný raz – hádam pred 20 rokmi... Postaral sa o najmenej očakávanú slovenskú medailu z OH v ére našej štátnej samostatnosti.
Rory Sabbatini bol po zisku striebra v úžase: „Po tom, ako som hral v treťom kole, som nečakal, že budem na striebornej pozícii. Ale naraz to išlo hladko. Bol to jeden zo zriedkavých golfových dní, keď u mňa všetko fungovalo. Hral som s pokorou a sústredene. V podstate som mal za celý deň len jeden zlý odpal – na 16. jamke.“
Už štvrté olympijské pódium slovenského štvorkajaka
V rýchlostnej kanoistike na OH 2020 došlo k zmene disciplíny v porovnaní s minulosťou – namiesto kilometra štvorkajaky na OH súťažili na 500 m trati. Znamenalo to zmenu zamerania tréningu. O miesto v našej elitnej lodi na OH v Tokiu bojovalo viacero uchádzačov. Zo strieborných medailistov z Ria kariéru ukončili Linka aj Tarr a zo zdravotných dôvodov bol dlhšie mimo hry Myšák, ale výrazne sa presadzovali mladíci Baláž, Botek, Zalka, ambície mali aj ďalší.
Plány reprezentačného trénera Petra Likéra a jeho kolegu Andreja Wiebauera skomplikovala pandémia ochorenia COVID-19. V marci 2020 na záver karantény pri nohejbale utrpel vážne zranenia nohy Erik Vlček, ktorý sedel vo všetkých medailových lodiach na OH. Posun OH v Tokiu o rok neskôr mu však umožnil dohnať výpadok v príprave. V predolympijskom „rozstrele“ o štvrté miesto v lodi popri Balážovi, Botekovi a už uzdravenému Myšákovi Vlček uspel proti Zalkovi. Vďaka tomu si ako prvý slovenský športovec v histórii vo veku 39 rokov pripísal už šiesty olympijský štart.
V areáli Sea Forest Waterway sa finále jazdilo krátko po veľkej búrke. Od zvyšku poľa sa oddelili obhajcovia zlata Nemci a Španieli, Slováci v zložení Samuel Baláž, Denis Myšák, Erik Vlček a Adam Botek až do záveru bojovali o bronz hlavne s Rusmi. Napokon ich predstihli o 12 stotín. Slovenský štvorkajak v siedmom olympijskom finále v sérii získal štvrtú medailu. Vždy bol pri tom Erik Vlček.
Povedali po zisku bronzu:
Samuel Baláž: „Na päťstovke môžete mať medailu, a rovnako skončiť tri miesta za ňou. Päťstovka v štvorkajakoch nie je ako tisícka, kde sú rozdiely väčšie. Stačí, že niekomu dôjdu sily 50 či 60 metrov pred cieľom a loď sa zastaví. Náš súboj s Rusmi bol skutočne veľmi tesný.“
Denis Myšák: „Po piatich rokoch sme opäť na stupňoch víťazov. Sme naozaj šťastní, lebo to bolo veľmi tesné a celé preteky veľmi náročné. Vedeli sme, že sa bude rozhodovať v posledných metroch.
Erik Vlček: „Z tejto medaily sa teším asi najviac zo všetkých, ktoré som na olympijských hrách získal. Tlak a stres boli veľké. Už len dostať sa do Tokia bolo ťažké a dalo mi to dosť zabrať.“
Adam Botek: „Je to najkrajší deň v mojom živote. Dúfam, že sa nám bude takto dariť aj naďalej. Veľmi ma teší, že Erik získal na poslednej olympiáde v kariére štvrtý olympijský kov.“
Obhajca striebra Beňuš šiesty, puškár Jány siedmy
Do neoficiálneho olympijského bodovania krajín prispel 6. miestom vodný slalomár Matej Beňuš, strieborný medailista z Ria v C1. Po tom, ako v Tokiu vynikajúco začal prvým miestom v rozjazdách, azda aj sám od seba čakal viac. Až 9. miesto v semifinále po dvoch trestných sekundách ešte nemuselo nič znamenať. Lenže rovnaká penalizácia vo finále ho stála bronzovú medailu, lebo samotnú jazdu mal tretiu najrýchlejšiu.
Blízko k bodovanému miestu mal aj strelec Patrik Jány vo vzduchovej puške na 10 metrov. Z kvalifikácie postúpil štvrtým najlepším nástrelom spomedzi 47 puškárov. Vo finále však už svoj výkon nezopakoval a klesol o tri miesta nižšie, na konečnú 7. pozíciu.
Na OH v Tokiu v chodeckej päťdesiatke štartoval aj olympijský víťaz v Ria, teraz už 38 ročný Matej Tóth, ktorý sa chcel dôstojne rozlúčiť s olympijskou kariérou. Podarilo sa mu to, lebo jeho 14. miesto bolo najlepším výsledkom, ktorý tam naša 9-členná atletická výprava dosiahla. Pre obavy z tokijských obrovských horúčav súťaže chodcov presunuli do Sappora na sever Japonska, ale poriadne teplo bolo aj tam.
Videá Siene slávy olympionikov zo Slovenska sú vyhotovené predovšetkým z archívnych záznamov Medzinárodného olympijského výboru (MOV), uložených v Olympijskej multimediálnej knižnici (TOML). Sú doplnené vyjadreniami úspešných slovenských športovcov z archívu RTVS.
Vzhľadom na to, že v projekte Virtuálnej siene slávy olympionikov zo Slovenska sa dominantne využívajú archívy TOML a celosvetovým vlastníkom vysielacích práv je MOV, všetky tohtoročné časti projektu podliehajú rovnakému režimu ako tie predošlé. To znamená, že sú embedované prostredníctvom Olympic Channelu (bez možnosti ich stiahnutia) a geoblokované s možnosťou ich sledovania len na území Slovenska.
