Šiesty diel seriálu Moja olympiáda o autentických pjongčanských zážitkoch slovákov: vedúci našej výpravy Roman Buček
BRATISLAVA (SOV) - V pondelok 11. júna SOV vydá svoj časopisecký magazín OLYMPIC.sk jar/leto 2018. Jeho obsah sa už pripravuje, okrem iného aj viaceré návraty k ZOH v Pjongčangu. V tejto súvislosti časopis ponúkne čitateľom niečo iné, než čo mohli čítať v novinách počas hier - autentické vlastné zážitky tucta Slovákov, ktorí na ZOH 2018 pôsobili v rôznych pozíciách. V šiestom dieli ponúkame zážitky vedúceho našej výpravy Romana Bučeka:
„Moja v poradí jedenásta olympiáda bola prvá v pozícii vedúceho výpravy. Tým bola pre mňa špecifická. V minulosti ako zástupca vedúceho výpravy či športový riaditeľ SOV som sa viac zaoberal športovo-technickými otázkami. Teraz som pociťoval väčšiu zodpovednosť, pretože pri kľúčových rozhodnutiach som sa priamo v Pjongčangu nemal príliš s kým poradiť. Prvoradou úlohou bolo vytvoriť športovcom zázemie a čo najlepšie podmienky v dejisku hier. Členovia výpravy sa na mňa viac než predtým obracali s vážnymi otázkami.
Veľmi náročné však bolo aj všetko, čo predchádzalo ZOH - celá logistika a zabezpečenie našej účasti. V mojom prípade predovšetkým všetko okolo zabezpečovania leteniek a akreditácií. To bolo náročnejšie, než v minulosti. Je to však bežná náplň našej práce. Komplikované boli najmä rokovania s jednotlivými zväzmi a členmi ich realizačných tímov. Ich predstavy o veľkosti sprievodu športovcov výrazne prekračovali reálne možnosti a kvóty, stanovené MOV. Bolo veľmi náročné argumentovať, prečo im nemôžeme plne vyhovieť.
V samotnom dejisku hier bolo najväčšou výzvou rozvrhnutie ubytovania členov výpravy. Požiadavky z každej strany boli také, že všetci členovia jednotlivých realizačných tímov chceli bývať pohromade - aj so športovcami. To však nebolo možné. Keďže biatlon aj lyžovanie, čiastočne i sánkovanie, sú extrémne náročné na servis, požiadavky z ich strany boli, aby celé ich tímy bývali v horskej dedine. Lenže podobné požiadavky mali aj iné výpravy, čo výrazne prekračovalo kapacitné možnosti.
Organizátori preto odvodili počet členov sprievodu v jednej aj v druhej dedine proporčne od počtu ubytovaných športovcov. No a tam u nás vznikol problém, pretože v oboch dedinách sme mali zhodne po 28 športovcov, ale oveľa početnejšie realizačné tímy sa viazali k športovcom v horských odvetviach. Keďže v dedinách ani tak nebolo dosť lôžok, organizátori nám ponúkali aj hotelové ubytovanie. V horskom klastri bývali členovia našej výpravy okrem dediny v troch hoteloch, ktoré sme museli kontrahovať už s ročným predstihom.
Riešiť túto situáciu bolo mimoriadne náročné. Vďaka dobrým vzťahom sa nám podarilo v horskej dedine vybojovať jeden apartmán navyše, čo znamenalo pridanie šiestich lôžok. Napriek tomu sme museli aj improvizovať s využívaním nafukovačiek na nocovanie niektorých členov sprievodu. A niektorí členovia sánkarskej a bežeckej časti výpravy aj tak museli bývať v prímorskej dedine a každodenne dochádzať. Ale napokon s tým boli spokojní, pretože preprava medzi Kangnungom a Pjongčangom bola rýchla.
V hoteli v dejisku rýchlostných zjazdárskych súťaží v Čongsone sa bratia Žampovci a ich tím prestriedali s Petrou Vlhovou a jej tímom. V prípade Zuzulovcov sa pôvodne plánovalo ubytovanie celého tímu v hoteli rovno pod zjazdovkou v Jangpchjongu, ale napokon sa sami rozhodli, že Veronika bude bývať v dedine.
Z olympiád, na ktorých som bol, by som túto dal z pohľadu organizácie možno aj na prvé miesto. Asi ako jediné negatívum som vnímal slabú návštevnosť na viacerých súťažiach. To je na olympiáde dosť nezvyčajné. A samozrejme, zima bola krutá, ale s tým organizátori nemohli nič robiť. Až takéto extrémne poveternostné podmienky som na olympiáde ešte nezažil. Ale všetko fungovalo. Čo bolo prisľúbené, to platilo, dodržiavali sa termíny, výborne fungovala doprava. Keď sme v Jangpchjongu potrebovali ďalšiu servisnú kabínu v blízkosti zjazdovky, veľmi ochotne nám manažérka jedného z hotelov vyšla v ústrety a sprostredkovala stretnutie so šéfom miestneho lyžiarskeho klubu, od ktorého sme kabínu prenajali. Žiadne riziko Kórejčania nepodcenili a keď sa objavili prípady nákazy norovírusom, rýchlo reagovali. Dobrovoľníkov, ubytovaných v mieste výskytu nákazy, dali do karantény a sprísnili hygienické opatrenia.
Inak, dobrovoľníci boli mimoriadne ochotní a maximálne sa snažili vyjsť nám v ústrety, aj navzájom si veľmi pomáhali. Škoda, že sme sa niekoľko dní museli zaobísť bez nich, pretože boli v karanténe. Veľmi dobrú skúsenosť som mal ako šofér aj s policajtmi. Keď videli oficiálne auto, boli veľmi tolerantní a prižmúrili oči, keď sme sa napríklad otáčali do protismeru na mieste, kde to bolo zakázané. Akreditovaným účastníkom naozaj pomáhali.“
