Šiesty ročník projektu Nadácie SOŠV Olympijské srdce pre seniorov v Kúpeľoch Dudince sa mimoriadne vydaril
Už šiesty raz sa v rámci projektu Nadácie Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) s názom „Olympijské srdce pre seniorov“ v Kúpeľoch Dudince zišli významné osobnosti slovenského športu. Nadácia SOŠV pre nich tradične pripravila týždňový liečebný pobyt, spojený aj so spoločenským programom. Ten sa realizoval medzi 6. a 12. septembrom.
Šiesty ročník projektu Nadácie SOŠV „Olympijské srdce pre seniorov“ v Dudinciach sa mimoriadne vydaril. V našich kúpeľoch s najvyšším počtom slnečných dní v roku k tomu prispelo aj krásne počasie na sklonku leta. Vďaka nemu viacerí účastníci programu trávili popoludňajší čas po absolvovaní procedúr zväčša pri vonkajšom bazéne, na prechádzkach, alebo na bicykloch. A na záver pobytu 11. septembra si na Slnečnej lúke, ktorá sa od tohto roku stala revitalizovanou promenádnou zónou, užili kúpeľnú rozlúčku s letom, spojenú s bohatým kultúrnym programom.
Medzi účastníkmi pobytu aj viacerí olympijskí medailisti
Na pobyt v Kúpeľoch Dudince správna rada Nadácie SOŠV každoročne vyberie desiatku z radov záujemcov predovšetkým spomedzi radov olympionikov v seniorskom veku. Tých dopĺňajú niektorí ďalší bývalí poprední športovci, prípadne tréneri. Viacerí prichádzajú aj v sprievode rodinného príslušníka.
Tentoraz sa do vybranej desiatky dostali ôsmi zástupcovia letných športov a dvaja bývalí lyžiari. Jeden z vybraných – chodecký olympionik a dlhoročný mimoriadne úspešný tréner chôdze Juraj Benčík – sa však na poslednú chvíľu ospravedlnil a neprišiel.
Týždňový liečebno-regeneračný pobyt v kúpeľoch si užili bývalí hádzanári Veronika Ilavská (pod dievčenským menom Schmidtová členka družstva majsteriek sveta z roku 1957) a Andrej Lukošík (člen strieborného družstva ČSSR z OH 1972 v Mníchove), basketbalisti Stanislav Kropilák (najlepší hráč v histórii Slovenska, olympionik z Montrealu 1976 a z Moskvy 1980, strieborný medailista z ME 1985 a bronzový z ME 1981, nedávno uvedený do Siene slávy FIBA) a Justín Sedlák (účastník OH 1976 a bronzový z ME 1981), najlepšia slovenská športová gymnastka Marianna Némethová-Krajčírová (s družstvom majsterka sveta 1966 a strieborná medailistka z OH 1964 v Tokiu a z OH 1968 v Mexico City, individuálne dvakrát bronzová medailistka z ME 1967), futbalista František Kunzo (člen zlatého družstva ČSSR na OH 1980 v Moskve), rýchlostný kanoista Ľubor Štark (deviaty v K1 na OH 1976), vodný slalomár Juraj Ontko (ôsmy z OH 1992 v Barcelone v C1 a medailista z MS v hliadke 3xC1) a lyžiarska manželská dvojica – združenár Ján Klimko a bežkyňa Viera Klimková (obaja súťažili na ZOH 1984 v Sarajeve aj na ZOH 1988 v Calgary, pričom pri druhej účasti sa Ján podieľal na šiestom mieste družstva a Vierka na ôsmom mieste štafety). Manželský pár olympionikov je na Slovensku raritou...
Mimo projektu „Olympijské srdce pre seniorov“ bol v Dudinciach na trojtýždňovom liečebnom pobyte aj legendárny hokejista Jozef Golonka (strieborný zo ZOH 1968 v Grenobli, bronzový zo ZOH 1964 v Innsbrucku a mnohonásobný medailista zo svetových šampionátov). Zhodou okolností sa však posledný týždeň jeho pobytu časovo presne prekrýval s pobytom ďalších olympionikov-seniorov, takže neraz sa k nim pridal.
V rámci spoločného programu aj športové popoludnie a slávnostná večera
Každý kúpeľný hosť máva individuálny program procedúr. Samozrejme, našiel sa čas na neformálne aj formálne stretnutia bývalých topšportovcov. To prvé bolo hneď v úvodný večer po pondelňajšom príchode všetkých do hotela Minerál. Na ňom sa všetci účastníci pobytu pod taktovkou riaditeľky Nadácie SOŠV Zuzany Vodáčkovej navzájom predstavovali a spoznávali. Viacerí o sebe dovtedy vedeli iba z médií, nikdy predtým sa nestretli. Rýchlo sa však skamarátili a ďalšie večery trávili viacmenej pospolu.
V utorok 7. septembra mali počas značnej časti dňa všetci olympionici spoločný program. Najprv v hoteli Rubín športové popoludnie, na ktorom sa zúčastnili aj rodinní príslušníci niektorých. V jeho rámci si všetci zahrali bowling a trio Kunzo, Kropilák a Lukošík vybojovalo aj stolnotenisové súboje.
Pri bowlingu sa poradie hráčov postupne premiešalo, takže poradie napokon určil žreb. Víťazkou turnaja sa stala manželka Františka Kunza, ktorá dostala ako cenu zarámovanú fotografiu našej olympijskej víťazky z Tokia a zároveň členky správnej rady Nadácie SOŠV Zuzany Rehák Štefečekovej aj s podpisom a venovaním. Kunzovci sa jej veľmi potešili, pretože so Zuzkou sa v Dudinciach stretli pred dvoma rokmi a veľmi si zapasovali.
Jediným oficiálnym (a tradičným) bodom týždňového programu v Dudinciach bola utorňajšia slávnostná večera v hoteli Minerál. Počas nej sa k účastníkom programu „Olympijské srdce pre seniorov“ prihovorili prezident SOŠV Anton Siekel i riaditeľ Kúpeľov Dudince Slavomír Brza. Neskôr sa k partii pridal aj predseda správnej rady Nadácie SOŠV Dušan Guľáš.
„Veľmi si vážime vaše športové kariéry a ešte viac vaše príbehy. Inšpirujú nás a posúvajú aj nás dopredu,“ zdôraznil prezident SOŠV Anton Siekel. Riaditeľ Kúpeľov Dudince Slavomír Brza nadviazal: „Šport je najlepšia forma výchovy, pretože je spojený s prácou. Spojenie tela a duše vytvára komplexnú osobnosť. Pre mňa sú špičkoví športovci spoločenské vzory, za ktorých úspechmi sa skrýva veľké strádanie. Žiaľ, pri ich odchode do dôchodku sa zabúda, čo všetko podstúpili.“
Emotívne slová najstaršej účastníčky pobytu
Najemotívnejšie boli slovné vystúpenia najstaršej účastníčky pobytu, 84-ročnej hádzanárskej majsterky sveta z roku 1957 Veroniky Ilavskej-Schmidtovej, ktorú v Dudinciach sprevádzala dcéra. Má za sebou ťažké obdobie s vlastnými veľkými zdravotnými problémami aj s tohtoročným úmrtím manžela (zomrel na COVID-19) a chodí s barlami. O to lepšie jej padla možnosť ísť do kúpeľov. Ale ešte viac, než liečebné procedúry, si vychutnávala možnosť debát s ďalšími bývalými špičkovými športovcami.
„Som veľmi milo prekvapená a užívam si to tu na sto percent. Sme tu športovci, ktorí sme zažívali iné doby, než je teraz. Boli sme čistí amatéri, ktorí športovali pre radosť, a nie pre peniaze. Ťažko sme sa pretĺkali. Ja som neraz cestovala na zápasy za vlastné peniaze. Hádzaná mi však dala strašne veľa. Žiaľ, v našom športe takéto stretnutia starých reprezentantiek nemávame. Som preto veľmi vďačná Nadácii SOŠV, že som sem mohla prísť. Všetci sú tu veľmi priateľskí a milí, aj personál kúpeľov. Ja som nikdy predtým takéto niečo nezažila...,“ vyznala sa Veronika Ilavská, ktorá by si rada takýto pobyt zopakovala. Podobne ako Andrej Lukošík, Ľubor Štark a Juraj Ontko sa na ňom zúčastnila premiérovo.
Pripomenula, že toto nie je prvá pomoc, ktorá sa jej dostalo od Nadácie SOŠV. Kým ešte bol v platnosti prechádzajúci zákon o príspevku úspešným športovým reprezentantom štátu, nemala ani ako majsterka sveta nárok na príplatok k dôchodku. Hádzaná totiž v roku 1957 nemala štatút olympijského športu (v programe OH je trvalo až od roku 1972). Nadácia SOŠV jej preto zhruba rok priplácala k jej nízkemu dôchodku do výšky 750 eur, čo je suma, prislúchajúca majstrom sveta v olympijských športoch. Našťastie, po novelizácii zákona od januára 2020 sú obe slovenské hádzanárske majsterky sveta z roku 1957 (aj naša Hádzanárka storočia Anna Ríšová-Čápová) už zaradené medzi ostatných našich svetových šampiónov, vďaka čomu majú konečne slušný dôchodok.
Výber z toho, čo odznelo z úst olympionikov
Pri úvodnom zoznamovacom stretnutí aj pri slávnostnej večeri z úst bývalých vynikajúcich športovcov odzneli viaceré zaujímavé myšlienky. Niektorí sa vyjadrili, že aj pri zabezpečovaní takýchto liečebných pobytov s určitým spoločenským rámcom by očakávali oveľa väčšiu iniciatívu od Slovenskej asociácie olympionikov. Nadácia SOŠV do určitej miery supluje to, čo by malo byť hlavne úlohou združenia olympionikov.
Viacerí z účastníkov pobytu, ktorí súťažili v kolektívnych športoch, alebo sa museli prebojovať do tímov v individuálnych športov, sa zhodli, že za existencie Československa museli byť slovenskí športovci výrazne lepší, než ich českí kolegovia, aby sa dostali do reprezentácie spoločného štátu. Viacerí sa zhodli aj na tom, že pre ich športovú kariéru bola veľmi dôležitá všestranná športová príprava. Tá bola kedysi prirodzená; raná špecializácia bola v minulosti zriedkavá.
Najdlhší preslov mala pri predstavovaní najlepšia slovenská gymnastka 20. storočia Marianna Némethová-Krajčírová. Tej sa v Dudinciach mimoriadne páči, na pobyte od Nadácie SOŠV bola už tretí raz. Zaspomínala si na detské časy, keď by jej pre vykĺbené nohy pri narodení nikto neprorokoval budúcu úspešnú športovú kariéru. „Otec sa ako armádny cvičiteľ nechcel zmieriť s tým, že by som bola mrzák a keď som mala nohy v sadre, všade ma vešal. Vďaka tomu mi veľmi zosilneli ruky. Neskôr som sa prejavila ako hyperaktívne, rýchle a silné decko. Prvé saltá som robila na dedine do sena v stodole. S gymnastikou som začala ako deväťročná, ale už o dva roky som bola majsterka ČSR medzi žiačkami,“ zaspomínala si na detské roky.
V telocvični v bratislavskej Petržalke, ktorá nesie jej meno, Marika stále pracuje s deťmi. A trénuje tam aj dvojnásobná olympionička a bronzová medailistka na bradlách z vlaňajších majstrovstiev Európy Barbora Mokošová. „Musím povedať, že to má ťažšie, než som to mala ja, pretože na veľkých súťažiach súťaží od nás sama. Mne na nich pomáhalo družstvo, ale jej nemá kto,“ priznala.
Olympijský šampión vo futbale František Kunzo prezradil, že pri futbale je celý život (dlhé roky ako tréner mládeže) a ešte aj teraz si chodieva občas zahrať. Udržuje sa stále v kondícii, čo v Dudinciach preukázal aj stolnotenisovým víťazstvom nad Stanislavom Kropilákom.
Jediný žijúci z troch slovenských členov strieborného tímu hádzanárov ČSSR Andrej Lukošík pri predstavovaní uviedol, že naňho i na jeho dvojča Jozefa mal zásadný vplyv ich o desať rokov starší brat Karol Lukošík. Ten bol členom strieborného tímu ČSSR na majstrovstvách sveta 1961. „Veľmi sme sa k nemu chceli priblížiť,“ prezradil Andrej Lukošík. Všetci traja bratia si počas sezóny 1966/67 v československej lige zahrali spoločne v tíme Tatrana Prešov. Žiaľ, Karol zomrel pred štyrmi rokmi a Jozef vlani.
Legendárny basketbalista Stanislav „Kily“ Kropilák (s výškou 208 cm najvyšší slovenský olympionik v histórii) si okrem basketbalovej kariéry zaspomínal aj na obdobie, keď bol veľmi aktívny v olympijskom hnutí a dokonca pôsobil vo výkonnom výbore SOV. „Trikrát som v tom období bol na olympiádach – v Sydney 2000, Salt Lake City 2002 a v Aténach 2004. Predovšetkým som pôsobil v Slovenskom dome, kde som sa staral o zahraničné návštevy. Veľmi ma zasiahlo nedávne úmrtie bývalého prezidenta MOV Jacquesa Roggeho, s ktorým som si pred rokmi v dome dobre podebatoval,“ prezradil.
Stanislav Kropilák veľmi ocenil možnosť zúčastniť sa na pobyte v Kupeľoch Dudince, ktorý prostredníctvom programu Nadácie SOŠV absolvoval druhý raz: „Veľa sme športu obetovali a hoci som s basketbalom precestoval celý svet, mnohé veci som si vtedy nemohol užiť a vychutnať. Takýto liečebný pobyt je perfektný a skrášľuje ho to, že si môžeme dobre pohovoriť s inými bývalými športovcami. Som veľmi rád, že SOŠV sa stará o bývalých olympionikov. Je to pre nás veľké morálne ocenenie.“
Jeho dlhoročný basketbalový spolupútnik Justín Sedlák, ktorý sa veľmi chváli tým, že domáci majstrovský titul získal ako hráč, tréner i majiteľ klubu („Iný taký na Slovensku v basketbale asi nie je,“ poznamenal) je so svojím milovaným športom takisto ako „Kily“ spojený aj v dôchodkovom veku. „Dnes organizujem, riadim a financujem školskú basketbalovú ligu v piatich mestách,“ prezradil o sebe.
Bývalý kajakár Ľubor Štark, ktorý tucet rokov pôsobil v exekutíve Slovenského olympijského výboru (SOV) a osem rokov bol predsedom predstavenstva Slovenskej olympijskej marketingovej, a.s., pri predstavovaní konštatoval, že s kanoistikou neskoro začal (v 16 rokoch) a skoro skončil (ako 23-ročný). Po skončení vysokej školy pred aktívnym športom uprednostnil profesiu. Pri kanoistike zostal na dlhých 40 rokov aspoň ako rozhodca a funkcionár. „Žiaľ, keď som v 23 ukončil kariéru, nikto mi nepovedal, že neskôr môžem byť na vode lepší, lebo v tridsiatke budem mať oveľa viac sily...,“ povzdychol si.
Manželia Klimkovci sa po skončení športovej kariéry venovali trénerskému pôsobeniu vo svojich lyžiarskych odvetviach, ale v poslednom čase sa ich cesty vybrali trochu rozdielnym smerom.
Niekdajší najlepší československý združenár (v rokoch 1980 – 1987 ako jediný lyžiar v československej histórii získal titul majstra krajiny osem rokov za sebou!) Ján Klimko ako tréner či servisman pôsobil štyrikrát na zimných olympijských hrách, naposledy v poľskej výprave. „V roku 2015 som však s trénerstvom skončil. Zatiaľčo moje pretekári sa po Európe presúvali letecky, ja som musel odšoférovať tisíce kilometrov, neraz až za polárny kruh. Už som sa na to necítil,“ povedal. Teraz pracuje v jednom hoteli na Štrbskom Plese.
Jeho manželka Viera Klimková bola ako trénerka bežcov na lyžiach na ZOH raz, ale na rozdiel od muža pri trénerstve vydržala doteraz. „A aby toho nebolo málo, spravila som si nedávno kurz, takže môžem učiť aj zjazdové lyžovanie,“ prezradila žena, ktorá bola deväť rokov členkou čs. reprezentácie v behu na lyžiach žien v ére, keď v stope aj na svetovej scéne žiarili Blanka Paulů či Květa Pecková-Jeriová.
Dovetok Jozefa Golonku
Hoci legendárny hokejista Jozef Golonka bol v Dudinciach na riadnom trojtýždňovom liečení, utorňajší spoločný program účastníkov „Olympijského srdca pre seniorov“ absolvoval aj on. Na slávnostnej večeri sa verejne poďakoval prezidentovi SOŠV a správcovi Nadácie SOŠV Antonovi Siekelovi za to, že „má srdce pre tých, ktorí aj v zlých a ťažkých podmienkach urobili niečo pre republiku“ a že „nebolo zvykom si takýchto ľudí vážiť.“ Ďalej povedal: „My sme robili veľkú radosť ľuďom a ty robíš veľkú radosť nám. Bol by som veľmi rád, keby sa tradícia týchto pobytov v Dudinciach udržala.“
Krátke video z tohtoročného „Olympijského srdca pre seniorov“ v Kúpeľoch Dudince si môžete pozrieť TU.
