Slovenská nádej Viktória Čerňanská: Väčšiu šancu na olympijské hry vidím v boboch
Iba 18-ročná bobistka Viktória Čerňanská potvrdila vlani svoj talent na olympijských hrách mládeže, kde získala striebro. V rozhovore hovorí, aké je to zvládať dva odlišné športy, prezradí svoje silné stránky aj slabiny a zdôverí sa so svojím snom.
Viktória Čerňanská je najúspešnejšou slovenskou bobistkou a členkou Juniorského olympijského tímu. Je vôbec prvá Slovenka, ktorá jazdí boby. V januári 2020 získala striebro na zimných olympijských hrách mládeže v Lausanne v monobobe. Má úspechy aj v dvojbobe, v ktorom v tejto sezóne získala bronz na majstrovstvách sveta juniorov do 23 rokov. Je tiež majsterkou Slovenska v skoku o žrdi.
Momentálne prevláda ťažké obdobie spojené s celosvetovou pandémiou COVID-19. Ako to zvládaš ty?
Toto obdobie mi vôbec neprekáža. Veľmi ma to neovplyvnilo a všetko zvládam v poriadku. Ale pamätám si, že keď prišiel covid na Slovensko, práve som sa vracala z posledného bobového výjazdu z Francúzska. Som veľmi rada, že som stihla olympijské hry mládeže, na ktorých boli aj diváci a žiadne obmedzenia.
Ovplyvnilo toto obdobie tvoju prípravu?
Vôbec. Príprava bola v rámci možností dobrá. Vždy pred vycestovaním som však musela absolvovať mnoho testov na covid. Minulý rok sme zrušili jarné sústredenie, lebo sme ešte neboli oboznámení so situáciou a prijatými opatreniami. Táto sezóna bola bez divákov a akéhosi športového ducha, čo bolo cítiť.
Každý úspešný športovec začal so športom už v skorom veku. Kedy si začala ty?
Keď som mala šesť rokov, začala som sa venovať športovej gymnastike. Po niekoľkých ťažších zraneniach som v štrnástich prešla na atletiku, ktorej sa venujem dodnes. Neskôr som k nej pridala boby.
Akým disciplínam v atletike sa venuješ a ktorá ťa baví najviac?
Vzhľadom na to, že som bola vďaka gymnastike všestranná, rozhodla som sa pre viacboj. Môj tréner Andrej Bician bol tiež viacbojár. Neskôr som si však obľúbila beh cez prekážky, skok do diaľky a skok o žrdi. Neviem však povedať, ktorá disciplína ma baví najviac. Niekedy mám chuť behať cez prekážky a inokedy skákať. Asi najcennejší výkon som zatiaľ dosiahla v skoku o žrdi. Na majstrovstvách Slovenska som si vytvorila osobný rekord výkonom 360 cm. Môj výsledok bol označený za slovenský výkon roka.
Skok o žrdi je veľmi technicky náročná disciplína. Nebála si sa jej?
Nebála, ale mala som rešpekt. Predsa len, je to už celkom veľká výška. Navyše sa v skoku o žrdi striedajú žrde, ich dĺžka a hrúbka. Ja som už mala tú najdlhšiu a najhrubšiu. Ale vždy som išla som do toho s tým, že sa nemôžem báť.
Ako si sa od atletiky dostala k bobom?
Kedysi ich jazdieval môj tréner Bician. Slovenský zväz bobistov ho oslovil, či by som si to nechcela vyskúšať aj ja. V tom čase hľadali mladých bobistov a veľkým lákadlom bola šanca kvalifikovať sa na olympijské hry mládeže.
Je ľahké skĺbiť dva športy - boby a atletiku?
Je to veľmi jednoduché. Každý bobista musí mať atletické schopnosti, takže pre mňa sú skúsenosti z atletiky veľkou výhodou. Na bobových tréningoch pracujeme na šprintoch a odrazoch. V príprave cvičím viac s činkami, aby som získala viac sily. A samozrejmosťou sú špeciálne tréningy na tlačenie bobov.
Keby si si musela vybrať iba jeden šport, ktorému sa môžeš naplno venovať, ktorý by to bol?
Na túto otázku naozaj nedokážem odpovedať. (Po chvíľke zamyslenia) Vďaka atletike som začala jazdiť boby. Boby sú však zimný šport a atletika by mi v lete veľmi chýbala. Výhodou je, že oba športy sa v mojom prípade perfektne dopĺňajú.
Čo sú v boboch tvoje slabiny a čo silné stránky?
Tak ako v každom športe, aj v boboch sa dá všetko zlepšovať. Mojou slabinou sú asi štarty, na ktorých musím určite popracovať. Štarty totiž rozhodujú o celých pretekoch a jazdách. Keď na štarte veľa stratím, na trati to už veľmi ťažko dobehnem. Mojou silnou stránkou je, že viem dobre vnímať dráhu a aj vo vysokej rýchlosti sa viem dobre orientovať.
Sú na Slovensku dobré podmienky na trénovanie bobov?
To je veľký problém. Nemáme u nás ani dráhu, ani trenažér. Podmienky sú naozaj nevhodné. Za každým špeciálnym tréningom musíme cestovať do zahraničia, čo je finančne aj časovo veľmi náročné. Najbližší trenažér je v Česku. Bobové dráhy sú vo všetkých dejiskách olympijských hier. Aj podpora zo Slovenska je veľmi slabá. Aj keď som ako jediná Slovenka získala striebornú medailu na olympijských hrách mládeže, tak sa ku mne nedostala žiadna osobná gratulácia. Hoci predo mnou získala podobný úspech iba Petra Vlhová.
Aké máš vzťahy so súperkami? Ste kamarátky?
V bobovej komunite máme celkom dobré vzťahy. Ide totiž o veľmi úzky okruh ľudí. V mládežníckej kategórii sme si rozumeli, pomáhali sme si a vedeli sme sa porozprávať. Na olympijských hrách bola atmosféra o čosi dusnejšia, keďže každý súťažil za seba. Po pretekoch to však bolo opäť fajn. Najviac sa mi však páči atmosféra v kategórii dospelých. Pretekárky sú už veľmi skúsené, preto ich rada pozorujem a učím sa od nich.
Koľko času priemerne venuješ tréningu?
Záleží podľa toho, či som v prípravnom, alebo v súťažnom období. V príprave trénujem viac. Mám dvojfázové tréningy, čo znamená dokopy asi štyri hodiny. V súťažnom období si udržujem formu a dolaďujem detaily. Cez víkend máme väčšinou preteky. Úplné voľno mám len jeden deň v týždni. Popri tréningoch chodím aj na rôzne rehabilitačné cvičenia a poctivo dodržujem regeneráciu, ktorá je veľmi dôležitou súčasťou môjho tréningového procesu.
Nájdeš si popri tréningoch aj čas len pre seba?
Keď mám náročný tréning, tak sa mi popravde po večeroch už ani nechce chodiť niekam von. Ak však mám chuť, tak si čas vždy nájdem. Športu som vďačná, že mám sebadisciplínu. Vždy si poviem, že ak chcem niečo dosiahnuť, musím trénovať a obetovať aj svoj voľný čas. Celý život sa venujem športu, takže pre mňa je tento režim prirodzený a ani si neuvedomujem, že by som niečo musela obetovať. Robím to, čo som vždy chcela a baví ma to.
Vážim si členstvo v Juniorskom olympijskom tíme. Je pekné byť zaradená medzi pár najlepších mládežníckych športovcov na Slovensku. A myslím, že je to pre mňa míľnik v tom, čo ma ešte len čaká najbližšie roky. - Viktória Čerňanská o Juniorskom olympijskom tíme.
Prečo je šport dôležitý pre mladých?
Vďaka športu si vedia určiť cieľ a získavajú bojovnosť a dravosť. Tieto vlastnosti sú dôležité aj do bežného života. Pohyb je dôležitý nielen pre deti, ale pre každého. Preto odporúčam športovať všetkým.
Pre mnohých mladých športovcov sú veľkým lákadlom americké univerzity, ktoré ponúkajú výborné tréningové podmienky, ako aj športové štipendiá. Uvažovala si aj nad touto možnosťou?
Niežeby som nerozmýšľala nad štúdiom v zahraničí, ale nie je to mojou prioritou.
Kto alebo čo ťa najviac motivuje v ťažších obdobiach?
V takých momentoch ma najviac podržia tréneri a všetci blízki ľudia, za čo som im nesmierne vďačná. Vždy, keď mám ťažké obdobie, tak si uvedomím, čo všetko som už vďaka športu zažila a dokázala. Snažím sa nemyslieť na zlé veci, ale sústrediť sa na to, čo mi môže priniesť budúcnosť.
Ako vidíš svoje šance dostať sa na olympiádu v atletike?
Myslím si, že by to musel byť môj prioritný šport. Navyše, kvalifikovať sa na olympijské hry v atletike je veľmi ťažké. Určite to nie je nereálne, ale väčšiu šancu vidím v boboch.
Aký máš najväčší sen?
Mojím snom je dostať sa na najbližšie zimné olympijské hry v Pekingu. Monoboby budú mať premiéru. Vzhľadom na kvalifikačné kritériá, ktoré budú zverejnené po tejto sezóne, sa rozhodneme, či pôjdem cez kvalifikáciu len monoboby, alebo to skúsime aj cez kombinovaný rebríček. A úplne najväčším snom je získať olympijskú medailu.
