Špotáková pre Tokio odložila súkromné plány: Nejdeme sa ukazovať, ale predvádzať výkony
Prázdne športoviská Tokia nezabránia, aby si mnoho športovcov okúsilo absolútny športový vrchol svojej kariéry, ktorým účasť na letných olympijských hrách dozaista je. Strelkyňa Jana Špotáková zažije premiéru pod piatimi kruhmi. Po turbulentnom roku verí, že vydobytú miestenku si ocení najlepšie, ako len vie. Skúsená, 35-ročná reprezentantka, sa v športovej streľbe prioritne zameriava na disciplíny trapu a dvojitého trapu.
Začiatkom mája ste odštartovali záverečnú fázu prípravy na podujatie pod piatimi kruhmi na Svetovom pohári v Lonato del Garda. Čo ste si z neho odniesli?
„Lonato a Taliansko máme v obľube, je tam jedna z najlepších strelníc, akú poznám. Načasovanie Svetového pohára bolo dobré, je to krásna, ale ťažká strelnica. Odniesla som si dobrý pocit zo strieľania. Do účasti vo finále mi nechýbalo veľa. Trošku som pokazila jednu položku, ale za mňa je to dobrá príprava.“
Je lepšie sa pripravovať na pretekoch než individuálne na sústredení?
„Vždy sa radšej pripravujem na pretekoch, ako sa zavrieť niekde na sústredení. Preteky dodajú športovcovi viac skúseností ako samotná príprava. Aspoň také mám skúsenosti. Ani sústredeniu sa však nevyhnem, pred odletom do Tokia sme jedno také absolvovali.“
Zohrali ste dostatočne s kolegom zo zmiešanej súťaže?
„Keďže s Mariánom Kovačócym budeme súťažiť v mixe, momentálne strieľam väčšinou s ním. Zuzana Rehák-Štefečeková zasa s Erikom Vargom. V takomto zložení by sme mali štartovať aj na olympiáde.“
Ako v globále prebiehala vaša príprava na Tokio?
„Individuálna príprava závisí od toho, v akej časti sezóny sa nachádzame. V januári, februári, marci je zväčša ešte zima, preto vyhľadávame sústredenie v krajinách, kde je teplo. Tento rok to pre situáciu bolo inak. Nedalo sa nikam chodiť, bola som v posilňovni s činkami a podobne. Strelnicu máme len v Trnave, vo Zvolene a v Jaslovských Bohuniciach. My sa väčšinou pripravujeme vo Zvolene.“
Olympijské hry sa už nezadržateľne blížia. Aké sú vaše očakávania?
„Keďže je to prvá olympiáda, mám rešpekt. Dúfam len, že do Tokia odcestujeme zdraví a zdraví sa aj vrátime. Určite tam nejdeme na výlet. Urobíme všetko, aby sme boli sami spokojní a neodišli domov naprázdno.“
Ako ste si zaistili miesto v tíme v Tokiu?
„Miestenky na olympiádu získali v sólo disciplínach Zuzana Rehák Štefečeková a Erik Varga. Na majstrovstvách sveta navyše získali aj miesto pre mixový tím. Tréner tak mohol zobrať strelcov na dvojitý štart. Takže preteky domáceho aj svetového charakteru hrali v náš prospech.“
Ako váš šport ovplyvnila pandémia?
„Všetko sa skomplikovalo, preteky sa menili za pochodu. Boli sme neustále v strehu. Pozerali sme, aké preteky idú, ktoré nie, aby sme mohli pretekať a bojovať. Všetko bolo a je s otáznikom. Je to hrozné, neviete, či sa niekam pôjde, niekde nie. Snažili sme sa vždy pracovať s tým, čo bolo alebo je k dispozícii.“
Bojovať v olympijskom cykle o miesto v reprezentácii by za normálnych okolností bolo náročne. Teraz to muselo byť ešte tvrdšie. Je tak?
„Áno, je to tvrdé. Najmä tento rok. Minulý rok sme ani sezónu nezačali a už sa skončila. Tento rok sme boli na SP v Egypte, ale videli sme len lietadlo, autobus, strelnicu. Ani vodu sme si nemohli ísť kúpiť. Večeru sme dostali v krabičkách... Bolo to deprimujúce. Ale tak funguje celý svet.
Kolegovia hovoria, že to budú asi najviac deprimujúce olympijské hry. Tak som zvedavá, ale teším sa. Nejdeme sa tam ukazovať pred divákmi, ideme podávať výkony.“
V poslednom roku ste museli veľa obetovať. Najmä preto, že už máte rodinu. Ako vám najbližší uľahčili športovú prípravu?
„Môj manžel a svokra sú s mojím synom doma a plnohodnotne zastrešujú moju neprítomnosť. Musím povedať, že im to ide výborne. Syn má niekedy obdobie, keď mi volá, aby som sa už vrátila domov.“
Väčšina divákov azda ani raz v živote nestrieľala na terč v rámci športovej streľby. Dokázali by ste im popísať, čo presne treba robiť, keď stojíte na strelnici?
„Pamätám si, ako sa začala strieľať. Ono to vyzerá veľmi jednoducho. Možno až tak, že to nemôže byť problém. Hovorí sa, že strieľať dokážete naučiť aj opicu, ale súťažiť a triafať nevie každý. Záleží tiež na tom, ako sa človek vyspí. Musíte si veriť, nemôže vás nič rozhodiť. Keď už idete triafať terč, hlava musí byť úplne prázdna. Nemôže v nej byť nič navyše, ani to, či mám dobre založené, či dobre stojím... Z toho hneď je chyba.
Záleží aj na počasí, aký je tlak, či fúka, či nefúka. Terče nie sú veľké a vietor vie spraviť neplechu pri zakladaní pušky, aj pri vzletoch terčov. Miestami je to, pardon za výraz, taký svinský šport. Akokoľvek môžete byť pripravený, ešte to neznamená, že to dobre vypáli aj na pretekoch. Psychika zohráva aj veľkú úlohu.“
Aké sú rozhodujúce atribúty u strelca?
„Treba mať kondičku, keďže pri streľbe aj chrbát dostáva zabrať. A jedna strana tela ešte viac ako druhá, keďže spätné rany idú iba do jedného ramena. Musíme robiť kompenzačné cvičenia, všetko sa musí riadne trénovať a nepodceniť. Ale ani splnenie týchto predpokladov neznamená, že všetko presne zapadne v dvoch dňoch. Totiž my máme súťaž rozdelenú do dvoch dní. V prvý deň strieľame sólo, v druhý máme mixovú súťaž.“
Streľba patrí k našim najúspešnejším športom. Ako s ňou začať?
„Dalo by sa to rozdeliť na dievčatá a chlapcov. Dievčatá sú fyzicky lepšie a v jedenástich alebo dvanástich rokoch je pre ne ideálny čas na začiatok. Treba prísť do Trnavy na strelnicu a tam sa cesta dá nájsť. Nie je to lacný šport. Ako som povedala, je potrebné si to prísť vyskúšať. Potom sa lepšie vyhodnocuje, či to má zmysel, alebo nie.“
Ako vidíte svoju budúcnosť?
„Ak môžem prezradiť niečo málo v tejto súvislosti zo súkromného života, môžem povedať, že s manželom sme plánovali mať dieťa približne v tomto čase. Ale keďže prišla možnosť štartovať na olympijských hrách, odložili sme to. Olympiáda je sen každého športovca, takže to sme spoločne rozhodli, že do toho pôjdem. Následne je našim plánom rodinne sa rozrásť.“