Strieborná olympijská medailistka v pozemnom hokeji z Moskvy 1980 Viera Jakabová-Podhányiová oslavuje šesťdesiatku
V kolektívnych športoch máme na Slovensku viacero olympijských medailistov predovšetkým z radov futbalistov a hokejistov, ale len tri ženy. Všetky tri sú pozemné hokejistky. Alena Mejzlíková-Kyselicová, Viera Jakabová-Podhányiová a Iveta Hritzová-Šranková sa na OH 1980 v Moskve pričinili sa o zisk senzačného striebra. Brankárka tohto tímu Viera Jakabová-Podhányiová oslavuje 19. septembra šesťdesiatku.
Striebro získal tím, ktorý v Moskve pôvodne nemal hrať...
Pred textom o jubilantke sa najprv vráťme k olympijskému striebru, ktoré by v pomyselnej hitparáde najprekvapujúcejších olympijských medailí československých športovcov v kolektívnych športoch v časoch existencie spoločného štátu určite obsadilo prvú priečku. Veď tento kolektív pôvodne na OH v Moskve vôbec nemal hrať, pretože sa na ne nekvalifikoval...
Olympijské karty však v prípade týchto hier, podobne ako o štyri roky neskôr pred OH v Los Angeles, poriadne zamiešali politici. Prezident USA Jimmy Carter totiž do značnej miery uspel s výzvou na bojkot OH v Moskve, ktorý mal byť „odvetou“ Západu za to, že vojská Sovietskeho zväzu obsadili koncom roka 1979 Afganistan. Desiatky národných olympijských výborov pod tlakom svojich vlád napokon svoje výpravy na moskovské hry nevyslali.
V kolektívnych športoch spôsobila rozsiahla absencia mnohých tímov vážny problém, pretože zo zoznamu kvalifikovaných družstiev zostalo viacmenej torzo. V pozemnom hokeji žien po odrieknutí výprav USA, Holandska i NSR tak dostala ponuku na moskovský štart aj reprezentácia ČSSR. Jeden z dvojice trénerov bol s Češkou Evou Maříkovou Slovák Pavol Rosa a v šestnástke nominovaných hráčok boli aj tri Slovenky – vtedy ešte ani nie 20-ročná brankárka Viera Podhányiová (nar. 19. 9. 1960 v Zlatých Moravciach), o tri roky staršia a už skúsená Alena Kyselicová (nar. 14. 11. 1957 v Trenčianskych Tepliciach), pôsobiaca v pražskej Slavii, a najmladšia členka tímu, len 16-ročná Iveta Šranková (nar. 1. 10. 1963 v Zlatých Moravciach).
Himl chcel na pozemkársky turnaj poslať hádzanárky!
Keď na vedenie telovýchovnej organizácie (Československý olympijský výbor bol vtedy len takpovediac jedným jej oddelením) prišla ponuka na štart našich pozemných hokejistiek ČSSR na OH v Moskve, vtedajší predseda Ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy Antonín Himl zostal veľmi prekvapený, pretože si myslel, že pozemné hokejistky doma ani nemáme. A vyšiel s absurdným nápadom, že za dva mesiace sa tomuto športu na dostatočnej úrovni podučia naše výborné hádzanárky... Našťastie, ľudia okolo Himla mali väčšie znalosti reality ako on a upozornili ho, že družstvo žien ČSSR sa už v roku 1978 po prvý raz v histórii prebojovalo na majstrovstvá sveta a na MS v Madride obsadilo deviate miesto. Potom už účasti „pravých“ pozemkárok nestálo nič v ceste.
Na olympijskú prípravu malo naše družstvo s malými medzinárodnými skúsenosťami a s dovtedy biednymi tréningovými podmienkami len dva mesiace. Ponuka olympijského štartu dokázala zázraky. V olympijskom tréningovom stredisku v Nymburku zrazu 25 hráčkam, ktoré dovtedy doma trénovali len na škvare či antuke, uvoľnili dve trávnaté ihriská... Do olympijskej nominácie sa dostalo 16 z nich, vrátane všetkých troch Sloveniek.
„Tesne pred olympiádou ma pozvali do ženskej reprezentácie. Bola som prekvapená, že do konečnej nominácie vybrali aj mňa. Zvolali nás do Prahy, potom do Dobřichovíc, kde sme dva týždne trénovali dvakrát denne. To bola pre nás novinka. Naháňali sme čas. Na všetko ho bolo veľmi málo. Záverečnú prípravu sme mali v Nymburku. Boli to vtedy veľmi hektické dni. Tréneri sa snažili pripraviť nás najlepšie, ako vedeli,“ v časopise Olympic.sk jeseň/zima 2018 opísala Viera Jakabová-Podhányiová posledné dni a týždne pred hrami.
Olympijské striebro pre krajinu so 144 registrovanými hráčkami
Pozemné hokejistky ČSSR v Moskve prekonali samé seba. Za sedem dní odohrali päť zápasov. Do olympijského turnaja vstúpili prehrou 0:2 s domácim tímom ZSSR. Následne remizovali 2:2 s tímom Zimbabwe. Potom však už nestratili ani bod – Indiu zdolali 2:1, Rakúsko 5:0 a Poľsko 1:0. Výsledkom bolo senzačné striebro za tímom Zimbabwe, ktorý stratil po jednom bode v zápasoch s ČSSR a s Indiou.
Mimochodom, africké Zimbabwe ako novú krajinu, ktorá vznikla z bývalej rasistickej Južnej Rodézie (v jej tíme boli samé belošky, vychované v britských kluboch), prijali oficiálne za člena Medzinárodnej federácie pozemného hokeja až tri dni po olympijských hrách...
Naše pozemkárky v jednoduchej tabuľke šiestich tímov predstihli aj domáce družstvo, s ktorým prehrali – družstvo ZSSR totiž podľahlo nielen Zimbabwe, ale nečakane aj Rakúsku. Olympijská medaila v kolektívnom športe pre našu krajinu, ktorá mala v tom čase len 144 registrovaných hráčok – to bola naozaj nevídaná kuriozita... Doma dovtedy pozemný hokej nikto nebral vážne – ale pravdu povediac, veľa na tom nezmenilo ani olympijské striebro. Športová hodnota tohto kovu bola totiž objektívne oveľa nižšia, než napríklad hodnota víťazstva moskovského triumfu futbalistov ČSSR v síce tiež oklieštenom, ale stále kvalitne obsadenom turnaji.
Hrdinský výkon Podhányiovej proti Indii, potom dva zápasy s čistým kontom
Vráťme sa teraz k Viere Jakabovej, vtedy ešte Podhányiovej. S pozemným hokejom začala ako deviatačka v rodných Zlatých Moravciach. Tamojšia fabrika Calex už v tom čase slušne podporovala tento šport. Miestne družstvo vďaka tomu postupne nahradilo na pozícii slovenskej jednotky dovtedy suverénne družstvo Trenčianskych Teplíc. V roku 1978 dorastenky Calexu v bránke s Podhányiovou získali titul majsteriek ČSSR a zakrátko už ako tieto hráčky mútili vodu aj v lige žien. Dve hráčky z tohto tímu sa prebojovali aj do družstva na OH. Staršia z „calexáckej“ dvojice Viera v tom čase už bola zamestnaná v mäsiarstve, takže vzhľadom na reprezentačné povinnosti jej mzdu musela preplácať telovýchovná organizácia.
Podhányiová, hoci ešte nemala 20 rokov, v Moskve nastúpila do bránky v štyroch z piatich zápasov, len proti Zimbabwe dostala pred ňou prednosť veteránka Králíčková. V úvodnom zápase so ZSSR Slovenka síce chytila penaltu, ale inkasovala dva góly a naše prehrali 0:2. Potom však zažiarila v zápase s Indiou, ktorá v mužskom pozemnom hokeji celé desaťročia predstavovala najväčšiu svetovú veľmoc. Dostala jeden gól, zato naše hráčky strelili dva, čo znamenalo víťazstvo nad favoritom.
„Môj najpamätnejší bol duel s Indiou. Chcela som si v ňom udržať čisté konto, ale nepodarilo sa. Sem-tam sa stalo, že som nebezpečenstvo uhasila naozaj na poslednú chvíľu. Ale Indky predsa dali gól. Dlho sme nedokázali vyrovnať. Potom Ajka Kyselicová pekne nahrala Ide Hubáčkovej, ktorá sa z takej pozície nezvykla mýliť a Ajka napokon dala víťazný gól. To bol šok pre všetkých. Československo zdolalo na olympiáde Indiu! Tento moment nás nakopol do ďalších zápasov. Víťazstvo nám poriadne zdvihlo sebavedomie. Do ďalších zápasov sme išli s ešte väčším odhodlaním niečo dokázať. Odskákali si to Rakúšanky, ktoré sme zdolali jednoznačne 5:0,“ zaspomínala si v časopise Olympic.sk. V zvyšných dvoch zápasoch proti Rakúsku a Poľsku už Podhányiová neinkasovala ani raz, takže patrila medzi veľké opory nečakane strieborného tímu.
Ako jediná chytala bez ochrany tváre
V olympijskom turnaji Podhányiová ako jediná chytala bez masky či prilby. Vtedy to nebolo povinné. „To bolo moje šťastie. Ak by som mala čo len tenučkú nitku pred tvárou, nebola by som vo svojej koži. Ak by som musela mať prilbu, súperky by mi nasúkali poriadne veľa gólov. O tom som presvedčená. Preto som vtedy, keď nariadili povinnú prilbu, radšej s pozemným hokejom skončila,” priznala v časopise Olympic.sk.
Nedávno v rozhovore pre Sme pridala ďalšiu zaujímavú spomienku: „O medaile sa nám pred olympiádou ani nesnívalo. Po otváracom ceremoniáli sme zažili aj ďalšie dva: medailový i záverečný. A domov sme leteli špeciálom plnom medailistov...“
Olympijská sláva našich pozemných hokejistiek však trvala len krátko. Hráčky síce dostali finančnú odmenu, ale domáce podmienky na výkon ich športu sa napriek prísľubom nijako nezlepšili. V reprezentácii však Viera Jakabová-Podhányiová hrala ešte niekoľko rokov. Bola aj v družstve ČSSR na premiérových majstrovstvách Európy 1984 v Lille. Postupne však priviedla na svet štyri deti, takže od pozemného hokeja odišla nadobro.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantke srdečne blahoželá!
