Radovan Šimočko je dlhoročný tréner dvojnásobného olympionika Petra Gelleho, pričom spolu pôsobia už od roku 2004. Kouč pracujúci vo VŠC Dukla Banská Bystrica by rád mal svojich zverencov na olympijských hrách aj do budúcna.

Radovan Šimočko sa narodil 3. mája 1976 v Trenčíne. Rýchlostnej kanoistike sa začal venovať, keď mal jedenásť rokov. V roku 1993 sa stal spolu s Rastislavom Kuželom juniorským majstrom sveta v K2 na 1000 m. Od roku 1998 sa venuje trénerskej dráhe, pričom vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. O šesť rokov neskôr dostal vo Vojenskom športovom centre Dukla (na pracovisku v Trenčíne) pod svoju taktovku novozámockého rodáka Petra Gelleho, s ktorým sa zúčastnil na olympijských hrách v Londýne 2012 aj v Riu de Janeiro 2016.

Svojho zverenca priviedol Šimočko k zlatu na majstrovstvách sveta 2011 v Szegede (v K2 na 1000 m bol Gelle spolu s Erikom Vlčekom) a k strieborným medailám na MS 2010  v Poznani (v K1 na 500 m) a na MS 2017 v Račiciach (v K2 na 1000 m spolu s Adamom Botekom). V K2 získal Gelle pod Šimočkovým vedením dve medaily aj na majstrovstvách Európy – v Belehrade 2011 striebro (na 500 m spolu s Vlčekom) a v Záhrebe 2012 bronz (na 1000 m znovu s Vlčekom). A v K1 na 1000 m sa štvrtým miestom na vlaňajších majstrovstvách sveta v Szegede kvalifikoval na OH v Tokiu.

Ako ste sa dostali k rýchlostnej kanoistike?

V jedenástich rokoch prostredníctvom náboru Kanoistického klubu v Trenčíne. Na našej základnej škole v Trenčíne som zazrel náborový plagátik, a bolo rozhodnuté. S kamarátmi sme sa vybrali do lodenice. Hneď mi tento šport učaroval a od tej chvíle pôsobím pri kanoistike až dodnes.

Aké spomienky máte na juniorské a pretekárske časy?

Súťažiť som začal v mladšom žiactve a neskôr som pokračoval v štúdiu na Osemročnom športovom gymnáziu v Trenčíne. V roku 1993 som sa stal v dvojkajaku na 1000 m s Rastislavom Kuželom juniorským majstrom sveta. Po skončení štúdia na strednej škole som nastúpil na základnú vojenskú službu v Dukle Trenčín. Vo farbách Dukly som síce mal nejaké seniorské úspechy, ale vtedy bolo obtiažnejšie dostať sa k profesionálnemu športu. Miest pre profesionálov nebolo až tak veľa.

Vtedy ste presedlali na trénerskú dráhu?

V tom čase som dostal ponuku z Osemročného športového gymnázia v Trenčíne, pretože tamojšia trénerka išla na materskú dovolenku. Využil som to a od roku 1998 pôsobím ako tréner. Na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave som absolvoval trénerstvo.

Súvisiace

Jubilant Branislav Slamka sa trénersky pričinil o viac ako sto medailí z vrcholných podujatí a vraví: Strieborné medaily z Pekingu a Londýna sú samostatnou kategóriou

Čítajte >

V podstate celá vaša trénerská kariéra je spojená s Petrom Gellem. Ako vyzerá vaša spoločná cesta v pozícii tréner-zverenec?

Keď som ukončil štúdium na univerzite, naskytla sa mi možnosť pokračovať v Dukle na pozícii trénera. Prichádzala tam nová krv a jeden z nováčikov bol aj Peter Gelle. Od roku 2004 v Dukle spoločne pôsobíme. Peter sa vymyká z rámca bežného športovca, pracuje sa s ním veľmi dobre. Je to ideálny prototyp zverenca, ktorého si želá každý tréner. Je veľmi vnímavý a dostávam od neho kvalitnú spätnú väzbu. Vie si zobrať k srdcu, čo mu hovorí tréner. Je otvorený novým veciam.

Ktorý úspech si vážite najviac, čo sa týka vašej trénerskej kariéry?

Myslím si, že medzi top úspechy patrí Petrovo minuloročné štvrté miesto z majstrovstiev sveta v Szegede. Jeho úspešné obdobie sa však začalo už v roku 2007, keď obsadil tretiu priečku na majstrovstvách Európy pretekárov do 23 rokov. Odvtedy každoročne dokázal potvrdzovať svoju vysokú výkonnosť. V roku 2010 dosiahol historický úspech pre Slovensko v K1 na 500 metrov, keď skončil strieborný na majstrovstvách sveta. Tento výsledok odštartoval povedomie o Petrovi v rámci svetovej rýchlostnej kanoistiky. Následne sme mali množstvo práce, aby sme sa preladili do „olympijského“ kilometrového režimu. V roku 2011 získal titul majstra sveta s Erikom Vlčekom v K2 na 1000 metrov. Následne vybojoval striebro aj s Adamom Botekom v roku 2017 v tej istej disciplíne.

V podstate sa už uvoľnili opatrenia v súvislosti s koronavírusom. Čo vás čaká najbližšie?

Sekcia hladkých vôd Slovenskej kanoistiky z dôvodu koronakrízy vypracovala nové nominačné kritéria. Budeme mať kontrolné preteky, na ktorých sa dozvieme o aktuálnej úrovni výkonnosti našich športovcov. Ide o to, že nie každý mal rovnaké podmienky na trénovanie počas spomínaného obdobia. Preteky sa budú sa konať koncom júla na Zemníku v Bratislave.

Ak sa pozrieme na vzdialenejšiu budúcnosť, čo by ste chceli ešte dosiahnuť?

Každý tréner, ktorý pracuje s profesionálnými športovcami, chce mať svojho zverenca na olympijských hrách. To je hlavný cieľ, ktorý mám do budúcnosti.

Vidíte budúcnosť slovenskej rýchlostnej kanoistiky vo svetlých farbách?

Keď sa na to pozerám z pohľadu dravých, mladých ľudí, ktorí prechádzajú do seniorskej kategórie, nemôžem sa sťažovať na dieru v systéme. Máme veľa kvalitných športovcov. Myslím si, že pokiaľ stratégia nášho zväzu a celej podpory športu ostane na rovnakej úrovni, tak náš šport bude pokračovať v týchto vynikajúcich výsledkoch. Páči sa mi, že doma máme silné konkurenčné prostredie. Naši najlepší pretekári sú koncentrovaní  vo viacerých rezortných vrcholových strediskách, vďaka čomu máme zdravú domácu rivalitu. Ak by to tak nebolo, tak by jednotliví pretekári nemuseli mať takú motiváciu. Aj toto posúva športovcov vpred.

Keď sme pri budúcnosti rýchlostnej kanoistiky, čo by ste odkázali nádejným kanoistom?

Nech ich to naďalej baví. Mladým ľuďom, ktorí sú v reprezentácii alebo v centre vrcholového športu, ide o dosiahnutie úspechu. Želám im pri tom veľa šťastia a hlavne veľa zdravia, aby sa im podarilo napĺňať ich športové sny.