Tréner pištoliarov Marko by Tužinského rád videl na olympijskom pódiu

Tréner pištoliarov Miroslav Marko zaknihoval viacero významných úspechov v juniorských kategóriách. K trénerstvu sa dostal prostredníctvom Juraja Tužinského, s ktorým chce napredovať. Jeho zverenec bol ešte pod vedením Tibora Kissa na olympijských hrách štvrtý, a tak ich čaká úloha dostať sa na medailový stupienok.

Miroslav Marko sa narodil 12. 2. 1977 v Lučenci. K športovej streľbe sa dostal vďaka kamarátom a otcovi, ktorý rozhodoval pištoliarske podujatia. Úspešne ukončil Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici v odboroch trénerstvo a učiteľstvo. Získal zlato i striebro na majstrovstvách Európy juniorov, dvakrát sa stal akademickým majstrom sveta. Aktuálne trénuje Juraja Tužinského, s ktorým sa mu v disciplíne vzduchová pištoľ na 10 m podarilo vďaka štvrtej priečke na majstrovstvách Európy vybojovať miestenku na OH v Tokiu. Bol aj v slovenskej výprave na II. európskych hrách v Minsku, kde Juraj Tužinský obsadil taktiež štvrtú pozíciu. Je zamestnaný vo VŠC Dukla Banská Bystrica ako tréner pištoliarov.

Ako ste sa dostali k športovej streľbe?

K športovej streľbe som sa dostal viac-menej prostredníctvom kamarátov a otca, ktorý bol rozhodca ešte za bývalého Zväzarmu. Keď som prišiel do Banskej Bystrice, na strednej škole som si našiel športovú aktivitu. Išlo o streľbu. Všimli si ma v Dukle a nastúpil som do nej ako mládežník. V juniorskej kategórii som spolupracoval s pánom Kissom, ktorý bol môj prvý „ozajstný“ tréner. V banskobystrickej Dukle som nastúpil na základnú vojenskú službu a po vojenčine som tu ostal ako profesionálny športovec. Dá sa povedať, že som jej verný až doteraz.

Aké spomienky máte na juniorské a pretekárske časy?

Počas juniorského pôsobenia sme sa stali vo vzduchovej pištoli juniorskými majstrami Európy v tímovej súťaži. Čo sa týka športovej pištole, získali sme striebro v družstvách. V individuálnych pretekoch som bol najlepšie štvrtý na majstrovstvách Európy juniorov. Bohužiaľ, majstrovstvá sveta mi nevyšli. Máme ich raz za štyri roky a akurát tie roky mi nevychádzali. Neskôr som bol dvojnásobný akademický majster sveta v Plzni.

Kedy padlo rozhodnutie, že sa stanete trénerom?

Viac-menej to vyplynulo zo situácie. Prišiel za mnou Juraj Tužinský, či by sme to neskúsili. Vravel, že potrebuje pri sebe človeka, ktorý bude preňho aj „parťák“. Je to približne tri-štyri roky dozadu.

Ak tomu správne rozumiem, práve Juraj Tužinský vás presvedčil, aby ste vyskúšali trénerskú dráhu na vrcholnej úrovni. Ako sa vám spolupracuje so štvrtým mužom z olympijských hier v Riu de Janeiro 2016?

Momentálne je môj jediný zverenec. Mal som ešte Petra Baláža, no rozhodol sa pokračovať vo vojenskom útvare ako profesionálny vojak. Začiatky s Jurajom boli relatívne náročné, keďže som mal, popravde, inú predstavu. Časom sme si na seba zvykli a našli sme si k sebe cestu. Veľa som sa naučil aj ja od neho, nielen on odo mňa. Zistil som, že za tie roky má vypracovaný svoj štýl prípravy na vrcholné podujatia. Funguje to uňho a dokáže sa na ne pripraviť. Ako jeden z mála športovcov to má zvládnuté.

S Jurajom ste zaznamenali viacero úspechov. Ktorý by ste vyzdvihli?

Najvýznamnejší úspech, ktorý sa nám podaril, je zisk miestenky na olympijské hry v Tokiu. Dokázali sme ju vybojovať na marcových majstrovstvách Európy v poľskom meste Vroclav. Nechcem tvrdiť, že to bolo na poslednú chvíľu. Vzhľadom na udalosti, ktoré sa dejú vo svete, sme však veľmi radi, že sa to podarilo. Po nich by už bola jediná možnosť. Išlo by o náročnú úlohu, keďže sa všetko zastavilo. Netrénuje sa intenzívne, preteky vypadli. Sme teda radi, že to máme „vo vrecku“.

Okrem miestenky na OH je to aj štvrté miesto z II. európskych hier v Minsku alebo finálové umiestenie na pretekoch Svetového pohára v kórejskom Čchangwone.

Máte nejaké trénerské méty, ktoré by ste chceli dosiahnuť?

Hovoriť o medailách z olympijských hier je trúfalé. Tužo už skončil štvrtý pod piatimi kruhmi. Vravíme o tom, že chceme stále dosahovať viac a viac. Viac ako štvrté miesto je už len pódiové umiestenie. Boli by sme veľmi radi, keby sa nám to pošťastilo.

Vidíte budúcnosť slovenského pištoliarskeho športu vo svetlých farbách?

Veľmi ružovo to nevidím. V podstate máme veľmi malú členskú základňu. Aj teraz bude problematické poskladať pištoliarske družstvo. Juniori sa však ukázali na uplynulých majstrovstvách Európy v dobrom svetle, keď sa stali vicemajstrami v družstvách. Ak vydržia pri streľbe a nedajú sa na inú dráhu, tak by nejakí nástupcovia našich úspešných pretekárov mohli prísť. Pištoliarov rátame pomaly na prstoch jednej ruky. Je nás veľmi poskromne.

Načrtli ste, že máte relatívne úzku členskú základňu. V čom je z vášho pohľadu problém? Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Systém financovania športových klubov kompetentní nastavili tak, že rozvoj mládeže je veľmi náročný. Kluby majú málo peňazí na to, aby financovali športovú streľbu. Viac-menej to zostáva na pleciach rodičov. Športová streľba sa nedá označiť za úplne atraktívny šport, rodičia a mládež sa do toho až tak nehrnú…

V čom vidíte pozitíva v podmienkach pre váš šport na Slovensku?

Pozitíva sú v tom, že aj keď máme takú úzku základňu na Slovensku, tak dokážeme dosahovať veľmi dobré výsledky na medzinárodných podujatiach. Hovorím za športovú streľbu... Určite nájdeme aj ďalšie športy, ktoré majú úzku špičku a ich športovci sú na popredných pozíciách, napríklad biatlon, atletika a kopec ďalších. Atlétov tiež nie je príliš veľa a máme olympijského víťaza.

Čo by ste v športe na Slovensku vylepšili?

Možnosti, ako u nás zlepšiť šport, vidím najmä v systéme financovania. Kolektívne športy ako hokej či futbal sú na tom z môjho pohľadu finančne naozaj veľmi dobre. Vzorec na prerozdeľovanie peňazí je nastavený tak, že jednoducho idú dopredu. Ostatné športy trošku zaostávajú a doplácajú na to.

Momentálne nie je úplne jednoduché plánovať. Čo vás však čaká v najbližšej budúcnosti?

Stále fungujeme v „covidovom“ režime. Zameriavame pozornosť viac na kondičnú prípravu a slovenskú extraligu. Aktuálne majú pištoliari ako doplnkovú disciplínu malorážnu ľubovoľnú pištoľ, keďže už nejde o olympijskú disciplínu. Hneď ako sa bude dať cestovať, chceli by sme absolvovať zahraničné preteky, čo sa týka vzduchovej pištole. Vo februári by mali byť majstrovstvá Európy vo Fínsku, ak sa nezrušia. Momentálne to vyzerá tak, že by sa mali konať. Budeme sa teda pripravovať na toto podujatie.