Tréner Barbory Mokošovej Martin Zvalo priviedol svojich zverencov k viacerým výrazným úspechom. Okrem iného pôsobil v pozícii reprezentačného kouča na olympijských hrách v Londýne 2012 (so Samuelom Piaseckým) a v Riu de Janeiro 2016; jeho zverenka sa kvalifikovala aj do Tokia 2020. Bývalý zverenec legendárneho kouča Jozefa Konečného porozprával viac o svojej gymnastickej ceste v našom rozhovore.

Úspešný gymnastický tréner Martin Zvalo sa narodil 4. septembra 1968 v Bratislave. Ako pretekár sa v gymnastike prebojoval do juniorskej reprezentácie ČSSR. Vo svojom rodnom meste absolvoval Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v odbore trénerstvo športovej gymnastiky. Pričinil sa o úspechy Samuela Piaseckého, Barbory Mokošovej či slovenského družstva mužov, trénersky sa zúčastnil na olympijských hrách v Londýne 2012 a v Riu de Janeiro 2016. Jeho zverenka Barbora Mokošová má istú miestenku na budúcoročné OH v Tokiu. Dlhodobo pôsobí v rámci klubu Slávia UK Bratislava, v ktorom bol už ako pretekár.

Ako vyzerala vaša cesta k športovej gymnastike?

Keď som mal osem rokov, tak prišiel na Základnú školu Nevädzová v Bratislave tréner Milan Weis. Na telesnej výchove s chlapcami spravil zopár testov a povedal, že sa hodím na gymnastiku. Mal som sa dostaviť na tréning a takto som sa k nej dostal.

Aké spomienky máte na časy, čo sa týka vašej aktívnej kariéry?

Ako gymnasta som začínal relatívne slabučko, ale vedel som, že výsledky môžem dosiahnuť jedine pod trénerom Jozefom Konečným. On bol vtedy jednotka v Československu ako tréner. Robil som všetko preto, aby som sa k nemu dostal. Dokonca som opakoval jeden gymnaziálny ročník. Chodil som najskôr na gymnázium Tomášikova v Bratislave, otvárali však športové gymnázium na Ostredkovej ulici, no musel som začať od prvého ročníka. Vedel som, že on tam trénuje a „votrel“ som sa takýmto spôsobom do jeho skupiny. Spravil zo mňa slušného gymnastu. Trikrát som reprezentoval Československo na pretekoch Družba. V seniorskej kategórii bola konkurencia príliš veľká a nestíhal som s ňou držať krok. Mal som aj zranenú ruku a potom som v dvadsiatich skončil s aktívnou kariérou.

Vtedy prišlo rozhodnutie stať sa trénerom?

Popri tom ako som cvičil, som Jožkovi Konečnému pomáhal. Keď išiel so staršími pretekármi z našej generácie na preteky, tak som mal na starosti tých, ktorí zostali doma. Boli to moje začiatky. Keď som sa zranil a vedel som, že s aktívnou gymnastikou to nevyzerá ružovo, naďalej som mu pomáhal. Pritom som si utvoril svoje skupiny a ostal som pri trénerskej činnosti. Od roku 1996 sa pohybujem na vrcholných podujatiach. Vtedy som absolvoval svoje prvé veľké preteky, so zverencami som sa zúčastnil na majstrovstvách Európy juniorských družstiev. Všetkých štyroch zverencov som trénoval ja, boli z jedného oddielu a z jednej triedy Športového gymnázia na Ostredkovej. Z 30 top európskych družstiev sme skončili deviati. Veľmi si vážim tento výsledok, konkurencia nechápala, kde sme sa objavili (úsmev).

Už dlhší čas je vašou najvýraznejšou zverenkou Barbora Mokošová. Mohli by ste nám popísať vašu spoluprácu?

Naša spolupráca je nadštandardná. Predtým trénovala u trénerky Naďky Miklošovej. V 14 rokoch v rámci pubertálneho stavu mali trochu problém, ja som im vtedy začal pomáhať s kondičkou. Následne som Barbore pomáhal so všetkými náradiami a trénujeme spolu už deväť rokov. Všeličo sme spolu „preskákali“. Ona je veľmi rozumná baba, ktorá vie, čo chce. Športovej gymnastike podriadi všetko. Žije ňou 24 hodín denne. Samozrejme, boli rôzne obdobia. Pripísala si veľké úspechy, ale prišlo aj zranenie či smútok.

Spolupracovali ste aj so Samuelom Piaseckým. Bola kooperácia s najúspešnejším slovenským gymnastom v ére samostatnosti podobná ako s vašou aktuálnou zverenkou?

So Samkom to bolo iné ako s Bárou. Išlo o veľký talent. Veľmi dobre vedel pracovať, rýchlo sa učil. On dával veľmi málo najavo emócie. Niekedy sme mali vzhľadom na to problém zistiť, kedy je spokojný či nespokojný. Sem-tam sa stalo, že sa mu podarilo dosiahnuť dobrý výsledok a bol nespokojný. Naopak, inokedy dosiahol slabšie umiestenie a prejavoval spokojnosť. Nedalo sa ho príliš „čítať“. Na jednej strane sme mali kamarátsky vzťah, na druhej to bolo otcovské. Trénoval som ho približne od 15 do 30 rokov. Zažili sme si víťazstva, prehry aj rozchody či „schody“ s priateľkami, jeho svadbu, narodenie jeho detí, išlo o veľkú časť jeho života. Som človek, ktorý znášal všetky vrtochy. Sú to však nádherné chvíle, na ktoré rád spomínam. Ostali sme stále kamaráti a stretávame sa naďalej.

Načrtli ste, že si vážite deviate miesto z juniorských ME 1996. Ktoré výsledky by ste vyzdvihli?

Spomínaný výsledok znamenal veľký zásah. Prišli sme medzi gymnastickú elitu ako „šuflikanti“, pričom som tam bol ako mladý, neskúsený tréner. Nazval by som to ako teliatko v kukurici. Samozrejme, veľmi si cením finále Samuela Piaseckého na majstrovstvách sveta 2010 v Rotterdame, na ktorých skončil na hrazde na ôsmom mieste. Na olympijských hrách obsadil na bradlách 11. priečku, zaznamenal množstvo víťazstiev v pretekoch Svetového pohára. Dosiahol viacero finálových účastí na majstrovstvách Európy – na bradlách bol dvakrát piaty a raz ôsmy, na hrazde raz siedmy. Vymyslel som nový prvok, ktorý Samuel úspešne predviedol na vrcholných podujatiach a v pravidlách FIG nesie jeho meno. Ďalší môj zverenec Alexander Benko bol na ME juniorov v gréckom Patrase 2004 piaty. Barbora Mokošová v roku 2018 celkove vyhrala seriál World Challenge Cup FIG na bradlách, v prostných skončila druhá a na kladine tretia.

Dosiahli ste v rámci trénerstva na všetky méty, alebo by ste si chceli splniť nejaké ďalšie výzvy?

Ako tréner som dosiahol v podstate všetko, o čom som sníval. Dokonca možno viac. Ako športovec som sníval o olympijských hrách a dostal som sa tam už dvakrát ako tréner. Ak sa budú konať olympijské hry v Tokiu, tak to bude trikrát. Svoje ambície, sny a ciele mám naplnené až-až. Mám tu kopec talentovaných detí, s ktorými spolupracujem. Idú v šľapajách Sama Piaseckého a Barči Mokošovej.

Vidíte budúcnosť slovenskej gymnastiky vo svetlých farbách?

Neviem presne, akým smerom sa bude uberať slovenská gymnastika. Mám však dosah na budúcnosť mojich zverencov a zdá sa mi, že by mohla byť svetlá. Mohli by sa výsledkovo priblížiť k výsledkom Sama a Barče. Aj keď hlavne Samo nastavil latku veľmi vysoko. Myslím si však, že by sa k nej mohli dostať blízko.

Čo vás čaká v najbližšej dobe?

Presunuli nám majstrovstvá Európy seniorov i juniorov. Dvaja moji juniori i Barbora by na týchto podujatiach mohli štartovať. Počas septembra a októbra máme v programe preteky Svetového pohára. Uvidíme, či nám koronavírus dovolí štartovať. Máme svoje ciele. Vidíme svetielko na začiatku či na konci tunela, keďže sme naše plány prerábali už asi miliónkrát. Cvičili sme a nevedeli sme, prečo cvičíme. Teraz máme „svetielko“ pred sebou a to je to, čo nás ťahá vpred. Bezúčelovo niečo robiť je veľmi náročné. Máme síce usilovných zverencov, ale motivácia tam musí byť. Tešíme sa už na preteky.

Mali by ste odkaz pre nádejných gymnastov?

Gymnastika je veľmi náročný šport, ktorý vám veľa zoberie. Deti nemajú príliš voľné detstvo na rozdiel od svojich rovesníkov. Nemôžu chodiť na výlety, dovolenky či lyžovačky. Ide o veľký dril. Na druhej strane som presvedčený, že vám gymnastika oveľa viac dá. Zocelí osobnosť pôsobením v kolektíve aj tým, že sa mladí naučia „makať“, prekonávať seba, prekážky, či siahnuť na dno svojich síl. Bez práce, odriekania a sebazaprenia sa tomu nedá venovať. Každý po skončení svojej športovej kariéry bude vďaka gymnastickým základom priebojný a úspešný v akejkoľvek profesii.